Prečítajte si vzácne myšlienky, ktoré sa objavili na našom webe.
Foto: Shutterstock.com„Deti sa denne stretávajú v televízii, knihách či na internete s vecami ako sú bitky vraždy, krádeže, ktoré by do normálneho života nemali patriť. Tak prečo s nimi nehovoriť o veciach, ktoré sú naozaj normálne a príjemné, ako milovanie, plodenie či narodenie detí?“
(Ľuba Lapšanská, prezidentka OZ Slovenské duly)
Otec, čo je to sex? Opýtaj sa mamy!
„Žijeme konzumne a sme veľmi orientovaní na prestíž. Chceme mať imidž úspešnosti v očiach druhých. Je to dané otvorenou spoločnosťou, v ktorej už štvrťstoročie žijeme. Kultúra úspechu, kultúra „mať“ resp. „vlastniť“ sľubuje človeku vnútornú spokojnosť a naplnenosť zmyslu života. Ten však neprichádza, tak človek zvyšuje tempo svojich činností a záujmov, aby hľadaný pokoj získal. Beží však po ceste, ktorá je slepá. Riadi sa zlou mapou, na konci ktorej je vnútorná prázdnota a stratené roky, ktoré bolo treba využiť inak, lepšie a múdrejšie.“
(Tibor Máhrik, teológ a vysokoškolský pedagóg)
Každý rozpráva, ale málokto načúva. Preto sa cítime osamelí
„Pochopili sme, že život je naozaj dar a že naozaj dôležitý je ten čas, ktorý ešte máme, kým sme ešte spolu. Podstatné je, aby sme trávili čas s blízkymi ľuďmi, nie to, či je niečo upratané alebo urobené. Nevieme, čo s nami bude dnes, zajtra, snažíme sa žiť a užiť si prítomnosť. Nežijeme v strachu.“
(Veronika Ďurinová, lekárka z Nových Zámkov, ktorá stratila po ťažkej chorobe matku, sestru a neter v krátkom čase za sebou)
Priznať si, že prichádza koniec, je ťažké, ale nič lepšie sa nedá urobiť
„Vnuka som zobral na prechod po žeravom uhlí, aby sám v sebe prekonal strach. On, šesťročný, to prešiel a teraz to vykladá v škole. Niektorí mu možno neveria, no deti sa už zrazu aspoň bavia o iných veciach, ktoré lákajú zvedavosť. Nie je to len zvedavosť na nejaké hry v mobiloch, ale na niečo ozajstné. A to je tá cesta. Treba ju uchopiť a ísť po nej.“
(Mnislav Zelený Atapana, kultúrny antropológ, znalec života Indiánov v Južnej Amerike)
Etnológ Mnislav Zelený Atapana: Bolesť je pre Indiánov nevyhnutná súčasť života, vnukov šľahám pŕhľavou
„Problémy detí nie sú spôsobené modernou výchovou, ale silou potlačených a neriešených emócií, ktoré rodičia deťom odovzdali. No a deti buď sú poslušné a trpia, a potom sú choré, alebo sú deti neposlušné, ktoré chcú prinútiť rodiča pozrieť sa na svoju vnútornú bytosť s neukončenými alebo porazenými emóciami. Dnes je už známe, že sa dedia aj emócie: strachy, hnev, depresie, agresivita. Množstvo takto hromadiacich sa emócií má podiel aj na ochoreniach detí, ktoré v minulosti neboli tak známe: alergie, detské cukrovky, astmy, onkologické ochorenia. V porovnaní s tým sú pohľady pohoršených nezainteresovaných ľudí na detský hnev ten najmenší problém. Práve títo „nezainteresovaní“ dostávajú rodičov pod tlak. Ale rodič si musí uvedomiť, že jeho dieťa mu niečo svojím správaním hovorí, o niečo ho prosí.“
(Lýdia Adamcová, klinická psychologička)
Neoslabujte svoju autoritu na drobnostiach
„Sú matky, ktoré majú tendenciu racionálne zdôvodňovať svoje chladné správanie voči dieťaťu, nech dieťa neotravuje, nech dá pokoj. Často argumentujú, že nechcú dieťa „rozmaznať“. Ale v skutočnosti keď senzitívna matka v prvom roku života napĺňa potreby dieťaťa, potom sa môže optimálne rozvíjať jeho autonómia, narastajúca samostatnosť.“
(Profesor Jozef Hašto, psychiater a terapeut)
Napĺňanie potrieb bábätka je preňho veľkým darom do života
„Ako ľudstvo ideme dostať poriadnu facku. ...Už sme si tak zvykli na ten luxus, že mám pocit, že bez tej facky to asi nepôjde. Nie je to ani tak chyba ľudí, ako je systém zle nastavený, aby sa len kupovalo a kupovalo. Nebude dosť potravín, pitnej vody, bude tu masová migrácia, čakajú nás ťažké časy... Ak by sme vzťahy dali prvé miesto v našich životoch, zostalo by tam oveľa menej miesta pre veci.“
(Lucia Ladiva Bužeková, aktivistka, členka Občianskeho združenia Zaježová)
Aktivistka Lucia Ladiva Bužeková: Zamyslime sa nad sebou a vzťahmi, od toho sa odvíja všetko
„Nie je dôležité, kde žijem, ale to, že sme všetci pohromade...“
(Meow, Thajčanka, ktorá žije na Spiši)
Thajčanka Meow je na Spiši doma
„Pri kriku a plači má dieťa vypnuté počúvanie, nie je prístupné rozumným, logickým argumentom. Sú to predovšetkým rodičia, ktorí musia ovládnuť svoje emócie, stlmiť impulzívnosť, vyhnúť sa zvyšovaniu hlasu, hrešeniu dieťaťa za „zlé“ správanie, vyhrážať sa potrestaním. Vo vypätej situácii, keď dieťa veľmi plače, kričí, pomáha prejavenie pozitívnych emócií zo strany rodičov – vziať dieťa na ruky, objať, pohladkať, pritúliť k sebe, mierne osloviť, prihovoriť sa s úsmevom."
(psychologička Eva Farkašová)
Čo zaberie na detský vzdor? Psychologička Eva Farkašová radí: „Prejavte pozitívne emócie.“
„Cestu vidím v maximálnej humanizácii pôrodníc a možnosti včasného prepustenia po pôrode domov. Miesto samostatných pôrodných domov by boli ideálne samostatné pôrodné miestnosti s kompletným sociálnym zázemím vybavené potrebnou technikou, ale zároveň „priateľského“ vzhľadu. Rodička by tu strávila celý pôrodný dej a prípadne po dvoch hodinách by podľa zdravotného stavu odišla domov. Celý pôrod by tu bol v kompetencii pôrodných asistentiek, ktoré by volali lekára pri komplikáciách."
(gynekológ a pôrodník Jozef Záhumenský)
Gynekológ a pôrodník Jozef Záhumenský: Naše pôrodnice sú zastaralé
„Dnešným deťom najviac chýba to obyčajné, čo vždy k detskému veku neodmysliteľne patrilo: hry, naháňanie sa, bláznovstvá. A občas tiež trochu nudy. Partia, spontánnosť, objavovanie sveta vlastnými silami. Rodičom potom chýba sebavedomie, sebaistota. Aby si boli istí, že keď od dieťaťa niečo chcú, je dobre, že to chcú. Keď deti v niečom obmedzia, majú na to jasné dôvody, vedia prečo a nepochybujú o tom. Deťom i rodičom chýba určitá prirodzená uvoľnenosť. Sme príliš urputní, upätí, nároční a chceme toho veľa."
(psychologička Pavla Koucká)
Psychologička Pavla Koucká: Menej je v rodičovstve viac
„Ukazuje sa, že nie je príliš efektívne motivovať dieťa prostredníctvom odmien a trestov. Účinnejšie je pracovať s možnosťami morálneho vývoja, kedy dieťa k žiaducemu správaniu sa vedieme prebúdzaním a kultivovaním jeho vlastných schopností empatie a svedomia. Keď sa rodičia a deti majú úprimne radi, oveľa ľahšie si vychádzajú v ústrety."
(psychoterapeutka Eva Labusová)
Psychoterapeutka Eva Labusová: Deťom môžeme dať len to, čo sami máme
„Nehovorím, že ciele nie sú dôležité, ale najlepší spôsob, ako ich dosiahnuť, je, milovať to, čo robíme. Tak môžem byť v prítomnom okamihu, prežívať napríklad v tenise jednu loptičku za druhou, počítať jeden príklad za druhým… Ak sa sústreďuje len na cieľ, dieťa sa veľmi rýchlo začne báť zlyhania a nebude chcieť riskovať."
(kouč Jan Mühlfeit)
Svetoznámy český stratég a kouč Jan Mühlfeit: „Každé dieťa je génius. Objavte jeho talent!“
„Ak deti žijú v rodine s nedokonalými rodičmi, potom môžu svoje vlastné chyby vnímať ako niečo prirodzeného, čo nie je hriech. Dieťa sa môže mať rado aj so svojou nedokonalosťou. A tak sa mu bude radostnejšie žiť."
(špeciálna pedagogička Petra Škrdlíková)
Petra Škrdlíková: Nebuďte dokonalým rodičom. Chyby sú vo výchove žiaduce
„Veríme, možno až naivne u nás na Slovensku, že ľudia nebudú šliapať po potenciáli postihnutých ľudí, ale že už učitelia si uvedomia, čo dokážu tieto deti v kolektíve zdravých detí. A myslím teraz, čo pri správnom prístupe dokážu urobiť pre zdravé deti, akým hodnotám a zručnostiam sa spolu dokážu naučiť. Nehovorím o násobilke, ale o tímovej spolupráci, pomoci slabšiemu, rešpektovaní inakosti... Ak raz naše školy nebudú len o výkone, ale budeme stáť aj o tieto hodnoty. Verím, že naša Ela raz bude v čo najväčšej možnej miere samostatná a bude mať prácu, kde by sa cítila užitočná a nápomocná tejto spoločnosti."
(Eva Šarkozyouvá, mama Ely s Downovým syndrómom)
Šesťročná Ela sa narodila s Downovým syndrómom. „Má bunku lásky navyše,“ hovorí jej mama
