Psychologička Pavla Koucká: Menej je v rodičovstve viac

Gabriela Bachárová, 16. októbra 2018 o 11:09

„Dnešným deťom najviac chýba to obyčajné: hry, naháňanie sa, bláznovstvá. Parta, spontánnosť, objavovanie sveta vlastnými silami,“ hovorí psychologička Pavla Koucká, ktorá mala v Česku veľký úspech s knihami Uvoľnené rodičovstvo – Rozumne, citlivo a s menším nasadením a Zdravý rozum vo výchove.

Psychologička Pavla Koucká: V rodičovstve spomaľte

Foto: archív Pavly Kouckej

Čo znamená koncept uvoľneného rodičovstva, ktorý presadzujete?
Uvoľnené rodičovstvo je reakcia na dnešný spôsob výchovy, ktorá je často až príliš starostlivá, príliš zahlcujúca. Rodičia sa snažia maximálne uspokojovať všetky potreby svojich detí, všestranne ich rozvíjať, dať im absolútnu bezpečnosť. Keď sa o to ale snažia veľmi urputne, škodí to nielen im, ale i deťom. Menej býva viac.

Ako môžu rodičia zásady uvoľneného rodičovstva zaviesť do praxe?
Je to hlavne práca na sebe — uvoľniť sa, žiť bezstarostnejšie. Uvedomme si napríklad, že k životu patrí určité riziko. Deti samozrejme chránime pred rizikami, ktoré môžu mať vážne dôsledky, ale inak ich nechajme skúmať okolie a prijímať zodpovednosť za svoje konanie. Tým najdôležitejším, čo sa u malých detí vyvíja, je ich osobnosť. Ich vlastnosti, vzťahy, systém hodnôt. Či sa angličtinu začnú učiť už v škôlke a futbal hrať od prvej triedy, to nie je podstatné. Vyžadujte tiež od detí pomoc v domácnosti a prevzatie zodpovednosti za vlastné záležitosti.

Sama máte tri deti. Ako to uplatňujete u vás doma?
Nie sme zvlášť alternatívna rodina. Žijeme v Prahe, deti chodia do bežnej školy, majú krúžky. Iba sa snažíme to nepreháňať, dopriať im dostatok pohybu vonku, kontakt s kamarátmi. Zapojujeme ich do chodu domácnosti a nechávame ich preberať zodpovednosť. Napríklad školu si riešia samy. Niežeby sme im nechceli pomôcť, ale prečo by sme sa im v tom „vŕtali“? A už ich ani nemusíme naháňať, aby išli spať. Ak si dlho čítajú, na druhý deň to pocítia. Rozhodnutie je na nich samotných. Podobné je to s upratovaním. Ak si neupracú, nemôžu potom nájsť, čo potrebujú. Nech si to len vyskúšajú. Je to lepšie, ako sa s nimi večne dohadovať. A väčšinou si naše deti aj samy riešia vzájomné spory.

Sú teda iné ako deti v ich okolí?
Nelíšia sa zásadne od iných. Sú ale pomerne samostatné a vyrovnané, len tak ich niečo nerozhádže. Spomínam si napríklad na chatu, kde sme boli v lete s pár kamarátkami. Zišla sa tam detská konštelácia dievčatiek, môjho vtedy päťročného syna a troch šesťročných chlapcov. Tí chlapci sa poznali zo škôlky, hrali sa spolu a nemali ani najmenší záujem vziať k sebe Horymírka. Odháňali ho a ponižovali. Až sme si my matky hovorili, že to takto nemôžeme nechať. Ale Horymír od nás pomoc nechcel, vyslovene povedal, nech ho necháme tak. A za týždeň už chodili chlapci za ním.

Čo podľa vás zúfalo chýba dnešným deťom i rodičom?
Dnešným deťom najviac chýba to obyčajné, čo vždy k detskému veku neodmysliteľne patrilo: hry, naháňanie sa, bláznovstvá. A občas tiež trochu nudy. Parta, spontánnosť, objavovanie sveta vlastnými silami. Rodičom potom chýba sebavedomie, sebaistota. Aby si boli istí, že keď od dieťaťa niečo chcú, je dobre, že to chcú. Keď deti v niečom obmedzia, majú na to jasné dôvody, vedia prečo a nepochybujú o tom. Deťom i rodičom chýba určitá prirodzená uvoľnenosť. Sme príliš urputní, upätí, nároční a chceme toho veľa.

Hovorili ste, že otcom i mamám chýba sebavedomie...
Áno, nedostatok rodičovského sebavedomia je problém. A tak sa mi mamičky zverujú, že napríklad nevedia, či dieťa tíšiť, keď spadne. Na jednej strane sa obávajú, že ho citovo traumatizujú, keď mu náruč neponúknu, na druhej strane majú strach, že vychovajú ufňukanca, ak mu ju ponúknu... No a kde sebavedomie čerpať? Najlepšie je, ak sa môžeme napojiť na svoj zdravý rozum, intuíciu. Ak sme mali dobré detstvo, môžeme využiť aj svoju vlastnú skúsenosť. Pomôcť môžu priatelia, ktorí sú láskyplnými a pritom sebavedomými rodičmi, ľudia v našom okolí, ktorí vedia dať deťom hranice, ale zostať pritom láskaví, ľudia, ktorí vychovávajú s nenútenou samozrejmosťou. Môžeme to odpozerať.

Pre súčasnú spoločnosť je typická snaha o maximálnu bezpečnosť dieťaťa. Prečo je to podľa vás nebezpečný trend, ktorý sa môže obrátiť proti rodičom i deťom? Prečo deti potrebujú aj riziko?

Pretože život je z princípu riziková záležitosť. Kto neriskuje, nevyhrá. Rozprávkový hrdina prechádza mnohými nebezpečenstvami a nakoniec nájde svoje šťastie. S rizikom sa potrebujeme naučiť pracovať. Musíme sa naučiť rozhodovať, aké riziko nám za to ešte stojí a sme ochotní ho prijať. A ktorému sa už radšej vyhneme. Keď deti nenecháme, aby si to postupne skúšali samy, ťažko to potom zrazu budú vedieť. Keď ich držíme v zlatej klietke, tak si nič neužijú, prídu o veľa zábavy, skúseností a dobrodružstva.

Je niečo, čo by ste vy sama dnes urobili vo výchove inak ako na začiatku?
Bola by som uvoľnenejšia, viac by som verila svojej intuícii a deťom, menej tomu, čo mi hovorilo moje okolo. Viac by som deti podporovala v samostatnosti a menej toho robila za ne. A ešte viac by som si to s nimi užívala.







Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >