Aktivistka Lucia Ladiva Bužeková: Zamyslime sa nad sebou a vzťahmi, od toho sa odvíja všetko

Patricia Poprocká, 24. decembra 2018 o 06:55

Boli roky, keď Štedrý deň či Silvester ignorovala. Dnes ich vníma ako príležitosť na znovuobjavenie ľudskosti, spolupatričnosti a toho dobrého, čo medzi ľuďmi je. O Vianociach, ale aj iných sviatkoch rozpráva Lucia Ladiva Bužeková z občianskeho združenia Zaježová.

Ak by sme vzťahy dali prvé miesto v našich životoch, zostalo by tam oveľa menej miesta pre veci, hovorí aktivistka Lucia Ladiva Bužeková.

Foto: archív Lucie Ladivy Bužekovej


Zaježová je na Slovensku symbolom pokoja, nekomerčného života v súlade s prírodou. Prejavuje sa to aj na trávení sviatkov? Sú iné?
Zaježová je veľmi rôznorodé spoločenstvo ľudí, nedá sa to paušalizovať. Mnoho ľudí má predstavu, že je to združená komunita, ktorá žije pospolu a všetko robí spolu, ale nie je to tak. Je to geograficky pomerne veľké územie. Je pravda, že máme veľa spoločných aktivít aj záujmov, možno tretina obyvateľstva má k sebe blízko názorovo aj ľudsky a spolu sa snažíme vytvárať rôzne aktivity aj v súvislosti so sviatkami.

Aké napríklad?
Každoročne v prvej polovici adventu robíme adventnú špirálu, čo je pre mňa jeden z najvzácnejších predvianočných zvykov. Je to stretnutie, kde spievame rôzne nádherné adventné piesne. Zapaľujú sa svetielka od centrálneho ohňa. Svetielko je symbolom svetla, ktoré si v čase adventu, keď mizne svetlo zvonku, prenášame do nášho vnútra, aby nás vyživovalo v čase tmy. Vytvorí sa špirála z ihličia, vetvičiek, spievajú sa piesne a po špirále idú deti, ktoré dávajú po jej obvode svietničky vyrobené z jabĺčka a sviečky. Je to nádherný zvyk, ktorý tu máme.

A čo Vianoce?
Tie trávime každý po svojom, my chodievame napríklad k rodičom. V komunitnom centre sú však Vianoce pre ľudí, ktorí nie sú so svojimi rodinami, nechcú byť, alebo nechcú tráviť ako rodina Vianoce sami, tak prídu sem. Je to normálne štedrá večera, pri sviečkach. Varí sa kapustnica, zväčša vegetariánska, ako prakticky celý december - od začiatku adventu do troch kráľov.

Slávite aj iné?
Ešte máme prírodné sviatky, ktoré sa tu snažíme ctiť, rovnodennosti a slnovraty. Na zimný slnovrat prebiehali po celom svete modlitby za vodu na Zemi, aby bola čistá a zdravá, pridali sme sa. Stíšime sa pri sviečkach, spievame...

Z čoho vychádzate pri oslavách – sú to náboženské tradície, dodržiavanie dávnych zvykov predkov alebo oslava života v súlade s prírodou? Čo je hlavný motív?
Závisí to od toho, či sú to ľudské lebo prírodné sviatky. Pre mňa je najdôležitejšie uctenie si času slnovratu, teda bodu, kedy je najmenej svetla v prírode a je najkratší deň. Celé obdobie adventu je z tohto hľadiska obdobím, kedy sa ponárame do tmy, nasledujeme prírodný cyklus. Je to o spojení prírody a človeka. Ako mizne svetlo vonku, prirodzene sa aj my stišujeme, obmedzujeme svoje aktivity, ideme hlboko do seba, pozeráme sa do seba na nespracované veci, tiene... V čase slnovratu je to aj o tradíciách predkov, Slovanov... Ale nie je to nejaké rigidné. Zaježová je oveľa menej rigidná a viac farebná, ako je prezentovaná. Sú veľké rozdiely v názoroch na určité veci medzi ľuďmi, ale je obrovská vôľa komunikovať a prijať sa navzájom v tejto rozdielnosti.

Vianoce sú teda ľudské sviatky?
Áno, Vianoce, advent ako kresťanské sviatky... Ale nemám pocit, že by v Zaježovej boli vnímané z hľadiska kresťanstva, skôr sú o ľudskosti, akoby hľadania spolupatričnosti a toho dobrého, čo v kresťanstve je. Ale nie je to len o tom. Spievame napríklad aj piesne z univerzálnych tancov mieru, ktoré tu tancujeme, spieva aj v jidiš, moslimskom jazyku... Je to o potrebe tolerancie, potrebe pochopenia medzi ľuďmi, aby sme si vychádzali v ústrety, nezabúdali na tých, ktorí trpia. Aby sme sa viac stretávali, viac spolu komunikovali, boli k sebe láskaví, tolerantní. O tom sú tie ľudské sviatky pre mňa.

Ktoré sviatky sú najdôležitejšie pre Vás?
Pre mňa osobne sa rok preklápa v prírodných cykloch. Slnovrat je bod zlomu, kedy prichádza nové slnko, podstatný sviatok je tento deň. Slávim ho veľa rokov dozadu, aj v časoch, kedy som ignorovala Štedrý deň a Silvester.

Čo sa stalo, že ste zmenili názor?
Vrátila som sa k oslavám ľudských sviatkov, lebo som pochopila ich zmysel v rámci ľudského spoločenstva. Že sme síce súčasťou prírody, ale sme zároveň súčasťou nejakej civilizácie, ktorá sa na niečom dohodla a rešpektujem tieto dohody svetského kalendára. Silvester je pre mňa dôležitým zlomom v tom, že obrovské množstvo ľudí na celej planéte sa sústredí na nový začiatok. A to je veľká príležitosť priniesť do svojho života niečo nové a pochovať staré. Tak ako Slnovrat, rovnodennosť či čínsky nový rok. To sú také míľniky. Jednoducho príležitosť odložiť staré a do svojho života prijať nové. Je to dôležitá duševná hygiena.

Ako vyzerá Silvester na Zaježovej? Strieľa sa šampanské, odrátava sa polnoc, spieva hymna alebo nič také?
Hrá sa pingpong a o polnoci si ľudia prajú. Mávame tu búrlivé ohňostroje z penziónu tu v blízkosti. Zaježovčania však nevybuchujú petardy, maximum je prskavka a sviečky. Určite si niekto strelí šampanské, ale nie je to to najpodstatnejšie. Ide skôr o to sa stretnúť a zapriať si všetko dobré do nového roka. Len ďalšia z príležitostí byť spolu a osláviť niečo.

Prečo pingpong?
Je to naša tradičná zábavka, dokola. Máme pingpongový stôl a je to spoločenská hra, pri ktorej sa ľudia hýbu a zapojiť sa môžu i deti. Možno tým aj potrebujeme preriediť siahodlhé diskusie, ktoré mávame.

Dávate si pod stromček darčeky?
My dospelí by sme radi udržali Vianoce čo najviac bez odpadu, ako sa hovorí zero waste. Vedieme takpovediac zápasy so starými rodičmi, kedy sa im snažíme vysvetľovať, že naše deti nepotrebujú záplavy plastových hlúpostí, nech nekupujú nič, no nedarí sa to celkom. Samozrejme, že deti sa od civilizačného vplyvu nedarí uchrániť. Majú určite menej hračiek oproti iným deťom, ale žeby sme ich úplne ochránili od ninja, star wars a barbiniek, tak to sa nedá. Boli časy, keď bola Zaježová v tomto dosť extrémna, ale nebolo to šťastné riešenie. Osobne k tomu pristupujem tak, že sa snažím deťom vysvetľovať dopady. Osemročnému synovi ukazujem fotky zvieratiek, ktoré majú plné telá plastov z oceánu, háld odpadu, videá o týraných zvieratách. On tomu rozumie.

Čo im dávate vy?
Knihu a možno spoločenskú hru na rozvíjanie mozgu, s tým sa dosť hrávame.

Aký máte dojem z ľudí, snažia sa trocha odpojiť od húfu komercie, konzumu?
Dosť sa teraz venujem téme klimatickej krízy, som jednou z autoriek výzvy Nestrácajme čas, ktorú podpisuje čoraz viac ľudí. A čím viac prenikám do problematiky, tým viac si uvedomujem, že ako ľudstvo ideme dostať poriadnu facku. Snažím sa robiť osvetu v najbližšom okolí, ale vidím, že už sme si tak zvykli na ten luxus, že mám pocit, že bez tej facky to asi nepôjde. Nie je to ani tak chyba ľudí, ako je systém zle nastavený, aby sa len kupovalo a kupovalo. Nebude dosť potravín, pitnej vody, bude tu masová migrácia, čakajú nás ťažké časy.

Čo môžeme urobiť?
Nemali by sme zabúdať na ľudskosť, toleranciu, vnímanie sa. Aj teraz cez Vianoce je vhodný čas sa zamyslieť nad sebou a vzťahmi. To, aké máme vzťahy sami so sebou, najbližšími a so svetom, je to najdôležitejšie. Od toho sa odvíja všetko. Ak by sme vzťahy dali prvé miesto v našich životoch, zostalo by tam oveľa menej miesta pre veci.





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela Novysedláková (37) zo Spišskej Novej Vsi od malička ručne šila šatičky pre bábiky a snívala o tom, že raz sa stane módnou návrhárkou. To sa jej síce nepodarilo, ale dnes navrhuje úžasné kufríky, ktoré dospelých vrátia do detstva a deti učia, ako to chodí v rodine.

  • Obrázok Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Laxný prístup mnohých Slovákov, ktorí zľahčujú pandémiu a odmietajú rešpektovať opatrenia, vytočil učiteľku prvého stupňa na základnej školy, ktorá momentálne s nákazou sama bojuje. Adresovala im tvrdé slová.

  • Obrázok ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    Meno Nikolina prezrádza bulharské korene, jej domovom sú však Košice, kam sa jej otec ako mladík v medzivojnovom prisťahoval. Nikolina Urbančíková (67) svoj život zasvätila cudzím jazykom – učila a prekladala beletriu, odborné knihy i televízne dialógy. Stihla vychovať dvoch synov, na ktorých je hrdá a nezaháľa ani v penzii. Vedie tanečný klub a koronakrízu využíva na zvýšenie povedomia o nutnosti chrániť planétu. „Prehnali sme to vo všetkom, treba ubrať,“ hovorí v rozhovore pre ahojmama.sk.

  • Obrázok Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Nastúpila na prvú chemoterapiu, ktorá má zničiť metastázy na viacerých miestach tela, a verí, že sa po jej absolvovaní nebude cítiť príliš zle. Mladej Levičanke Ivane Debrecéniovej (37) sa po úspešne vyhratom zápase, žiaľ, vrátila rakovina. O boji, ktorý s vážnou chorobou zvádza, si môžete prečítať vždy každý druhý štvrtok v jej denníku.

  • Obrázok Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Bol smutný, pretože spolužiaci odmietli nosiť rúška, ktoré pre nich s láskou ušil. Jeho mamička to nenechala len tak a vďaka jej iniciatíve je dnes trinásťročný Jirka v susednom Česku hrdinom.

  • Obrázok Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivana Debrecéniová (37) akoby zázrakom prežila agresívnu rakovinu, no choroba sa jej žiaľ vrátila. Po vyoperovaní nových metastáz z pečene a mezentéria ju čaká chemoterapia, z ktorej má obavy. Aj podozrivý útvar v konečníku sa po operácii nakoniec ukázal byť zhubným, statočná Levičanka to však nepovažuje za katastrofu, dokonca je rada, že konečne môže začať s liečbou. Ako Ivana s chorobou bojuje, to sa môžete raz za dva týždne dočítať v jej denníku.

  • Obrázok Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivana Debrecéniová (37) prekonala agresívnu rakovinu hrubého čreva s metastázami, pred pár týždňami jej však lekári oznámili, že vážne ochorenie sa vrátilo. Ako s chorobou bojuje a ako sa cíti, o tom všetkom vám bude písať vo svojom pravidelnom denníku dvakrát za mesiac.

Ďalšie články v rubrike >