Klinická psychologička Lýdia Adamcová.
Foto: archív Lýdie AdamcovejVzorec správania, ktorý väčšine dnešných rodičov vštepovali ich rodičia, bolo, že dobré dieťa má poslúchať a správny rodič má mať autoritu. Čo si o tom myslíte?
Rodič by mal byť autoritou, ale mnohí ňou nie sú. Otázne je, či sú rodičia skutočnými autoritami alebo sa na ne len hrajú podľa zdedeného starého scenára a nových internetových návodov. Autorita mnohých rodičov je v súčasnosti oslabená - nezrelou osobnosťou rodiča, nízkou sebadôverou, neschopnosťou presadiť sa... Nedávno som zachytila správu, že 50 percent tehotných matiek (z vybranej vzorky) trpelo depresiami, ktoré ich deti od nich dostali do vienka. Takže rodičia môžu trpieť depresiami, úzkosťou, mať strachy, partnerské problémy, pracovné stresy, ktoré oslabujú ich autoritu. To potom rodičia kompenzujú vynucovaním si poslušnosti dieťaťa, používaním trestov, krikom.
čítajte viac o nezvládnuteľnosti dieťaťa
Rodičovské strachy sú teda dôvodom, prečo mnohé deti rodičov nerešpektujú?
Priblížila by som to na príbehu. Matka mala dlhoročné problémy s dcérou, ktorá ju hnevala a provokovala. Odporučila som jej, nech počúva svoj inštinkt, nech reaguje bez veľkých afektov a scén. Na ďalšie sedenie prišla pokojná s tým, že dcéra jej dala facku, ona jej ju vrátila, nakričala na ňu a poslala ju do izby. Tým sa dcérine provokačné správanie skončilo. Ďalšími rozhovormi sme pochopili, že dcéra ju provokovala k takémuto správaniu. Matka totiž krátko pred otehotnením s dcérkou musela prvé tehotenstvo ukončiť v šiestom mesiaci interrupciou, s čím nebola doteraz vysporiadaná. Dcéra celé svoje detstvo cítila, že matka má v sebe niečo neukončené, cítila jej pocity viny a jej podvedomie vedelo, že jej treba pomôcť. A ako mohla byť matka s pocitmi viny, hnevu a smútku autoritou pre dcéru? Najčastejší spôsob „pomoci“, ktorý deti objavia, je zlostenie, provokácie, hnev agresivita. A potom aj ochorenia. Ak sú totiž deti dobré a poslušné, rodičia na to nereagujú.
Rodič je ale pre dieťa vždy najbližšou osobou, ktorú ono napodobňuje – v dobrom i zlom.
Dieťa rodičov napodobňuje, ono si ich dokonca nahráva. Mozog má zrkadlové neuróny, ktoré zaznamenávajú všetko a dieťa si z repertoára správania rodiča niečo vyberie, a proti niečomu bojuje. Deti potom zrkadlia všetko, nielen to, čo sa im snažia rodičia ako autority prezentovať. Deti dedia pozitíva aj negatíva, bohatstvo aj chudobu, úspechy aj neúspechy, múdrosť aj hlúposť, krásu aj škaredosť. Dostávajú všetko a nemôžu si vyberať.
Rodičia, aby dokázali byť dobrým vzorom pre svoje deti, musia mať teda najprv vyriešené všetky vlastné traumy?
Áno. Uvediem opäť príklad. Otec dvoch detí, aktuálne po rozvode, lebo manželka si našla priateľa, ku ktorému inklinujú aj jeho deti, čo ho veľmi zraňuje. Od detstva trpel ťažkými poruchami spánku a bolesťami hlavy. Rodičia sa rozviedli keď mal asi päť rokov. On cítil hnev matky, keď sa chcel stretávať s otcom, preto to radšej vzdal. Nekomunikoval s ním, a už mu to nemôže ani vysvetliť, pretože zomrel. Od matky neskôr odišiel a cíti voči nej hnev, nekomunikujú spolu. Fixoval sa preto na manželku a na rodinu. V priebehu terapie si však uvedomil, že nebol ani otcom ani manželom, ale stále dieťaťom, ktoré malo konečne úplnú rodinu. Cítil sa slabý, kvôli deficitu spánku, a keď nemohol spať, trávil čas za počítačom. Nechodievali ako rodina nikde, nevenovali sa žiadnym aktivitám. Teraz si uvedomuje, prečo sú jeho deti nadšené, keď chodia na rôzne akcie s matkiným priateľom - venuje sa im ako otec.
Poslušnosť detí teda nie je to, čosi treba a priori vyžadovať?
Dieťa dáva vzdorom najavo, že niečo u dospelého nie je v poriadku. Staré vzorce správania s patriarchálnymi pravidlami si vyžadovali potláčanie emócií a vštepovali nám ich rodičia. Sú staré niekoľko generácií. A to je veľká téma poslušných detí a neposlušných detí.
čítajte viac o poslušnosti
Ktoré sú však situácie, kedy by rodiča mali poslúchnuť i proti vlastnej vôli? Napríklad keď nechcú ísť večer spať, chcú sladkosti, keď nerešpektujú napríklad vymedzené miesto na hranie a chodia na cestu, kde je premávka?
Dieťaťu nemôžete rozkázať, kedy a ako by malo poslúchať - to by bola drezúra. V takýchto situáciách je potrebné rešpektovať dve strany jednej mince - na jednej strane poznať, čo sú nebezpečné situácie a na druhej zasa múdrosť rodičovského príkazu, jeho dôveryhodnosť, opodstatnenosť a primeranosť emócie. Nemôže to byť detsky vzdorovité, neodôvodnené a prázdne: „musíš, lebo som to povedal...!“ Situácie, ktoré má dieťa rešpektovať aj proti vlastnej vôli, sú jednoznačne situácie ohrozujúce život. Platí to i pre vyšší vek, napríklad keď chce ísť 15-ročná dcéra s neznámou partiou na chatu.
Problémy detí nie sú spôsobené modernou výchovou, ale silou potlačených a neriešených emócií, ktoré rodičia deťom odovzdali. No a deti buď sú poslušné a trpia, a potom sú choré, alebo sú deti neposlušné, ktoré chcú prinútiť rodiča pozrieť sa na svoju vnútornú bytosť s neukončenými alebo porazenými emóciami.
A čo tie druhé situácie, ktoré sú pre deti nezdravé, ale oni nechcú ísť tou lepšou cestou, ktorú im my dospelí ukazujeme? Napríklad spomínané sladkosti či bdenie dlho do noci.
Situácie, ak dieťa nechce ísť večer spať, chce sladkosti, nie sú životu nebezpečné. Ak sú časté a stupňuje sa ich intenzita, už niečo signalizujú. Preto by sa mali riešiť. Nie však iba nejakými všeobecnými radami. Ale takými riešeniami, ktoré sú špeciálne ušité na problém dieťaťa. Vždy rodičom poviem: Neoslabujte svoju autoritu na drobnostiach. Ak to nie sú vážne problémy, nereagujte.
čítajte viac o presviedčaní
Ako v takých jednoznačných situáciách, aspoň z pohľadu dospelého jednoznačných, presvedčiť dieťa, aby zmenilo názor?
Nepresvedčíte ho. Predstavte si, že máte zastaviť rozbehnutú lokomotívu. Aj tlakovému hrncu budete zbytočne dohovárať. Dieťa, ktoré je silne ovplyvnené emóciami vás v tej situácii ani nevníma, ono reaguje inštinktívne. Nie je schopné vnímať žiadne racionálne rady ani výčitky. Oheň musí dohorieť, nádrž plná paliva sa musí spáliť aby sa pohyb (aj emócií) zastavil. Áno, sú brzdy, ktoré to riešia, ale tie potrebujú na prezentáciu väčší priestor. A čo urobia prudké emócie dieťaťa, ak ich zastavíte? Dieťa je nútené potlačiť ich, no začnú pôsobiť na jeho telo ako keď zúrivého psa zavriete do klietky, ktorú zničí a dotrhá. Deti sa boja svojho, ale aj vášho zúrivého psa. A sme pri rôznych ochoreniach dieťaťa.
čítajte viac o ochoreniach
Vraví sa, že rodič má ísť príkladom. Ale niekedy aj keď ide, napríklad v autobuse uvoľní miesto staršiemu, ale dieťa zostáva sedieť a nevstane samé... Čo s tým?
Mnohí rodičia si myslia, že sú príkladom. Lenže dieťa je vnímavé nielen na to, čo rodičia robia, ale aj na to, čo skrývajú. Deti sú úprimné a rodičia sú s tým často konfrontovaní. Napríklad príde na návštevu stará mama a dieťa sa jej úprimne spýta: „A kedy odídeš?“ Upozorňujem rodičov, že deti im vidia do duše. Ak dieťa nerešpektuje ich vzor, niečo nie je v poriadku. Ale aj u nich.
A sme opäť pri tej vnímavosti dieťaťa, jeho podvedomom zrkadlení. Rodič musí mať najprv upratané u seba, ak chce niečo od svojho dieťaťa?
Áno. Požiadala ma o pomoc matka, pretože mladší syn začal klamať. Uviedla, že sa rozvádzajú, ich manželstvo bolo dlhodobo nefunkčné, obaja mali svojich partnerov a spolu boli kvôli synom. Dohodli sa, že počkajú s rozvodom, kým synovia dorastú. Vtedy pochopila, čo im syn zrkadlil. Ich rodina žila v klamstve.
Takže v žiadnom prípade neklamať.
Výchova v pravde je jeden z výchovných princípov, v ktorom rodičov upozorňujem, že deti sú citlivé na to, čo vnútorne prežívajú. Mnohí rodičia sú prekvapení, ak im poviem, že ich deti vedia, že sa plánujú rozvádzať, že deti cítia neveru, aj keď nevedia, že je to nevera. No cítia, že niečo to pekné medzi rodičmi prúdi už niekde inde.
čítajte viac o tom, čo prežívajú deti
Do akej miery by mali byť rodičia liberálni voči dieťaťu, ak prejaví otvorene emócie? Ak napríklad kričí, dupe... Na toto dnes staršia generácia nie je zvyknutá, väčšinou ľudia pohoršene pozerajú, čo sa deje, veď predsa dobré dieťa dobrého rodiča sa nehnevá... A potom vyčítajú: to máte dnes tou vašou modernou výchovou, za našich čias stačilo, že otec na mňa pozrel a čušali sme...
A to je ten problém, že sme čušali! Čo sme asi v sebe potláčali? Určite zlosť, ktorú sme odovzdali deťom a tie zrkadlia, že naše vnútorné dieťa je stále nahnevané. Deti práve toto chcú povedať: ukazujú, ako nečušať, možno aj v súčasnosti vo vzťahu k nadriadenému, k partnerovi.... A možno práve preto je dnes toľko detí chorých.
Dieťaťu nemôžete rozkázať, kedy a ako by malo poslúchať - to by bola drezúra, hovorí Lýdia Adamcová.
Foto: shutterstock.comČo konkrétne máte na mysli?
Problémy detí nie sú spôsobené modernou výchovou, ale silou potlačených a neriešených emócií, ktoré rodičia deťom odovzdali. No a deti buď sú poslušné a trpia, a potom sú choré, alebo sú deti neposlušné, ktoré chcú prinútiť rodiča pozrieť sa na svoju vnútornú bytosť s neukončenými alebo porazenými emóciami. Dnes je už známe, že sa dedia aj emócie: strachy, hnev, depresie, agresivita. Množstvo takto hromadiacich sa emócií má podiel aj na ochoreniach detí, ktoré v minulosti neboli tak známe: alergie, detské cukrovky, astmy, onkologické ochorenia. V porovnaní s tým sú pohľady pohoršených nezainteresovaných ľudí na detský hnev ten najmenší problém. Práve títo „nezainteresovaní“ dostávajú rodičov pod tlak. Ale rodič si musí uvedomiť, že jeho dieťa mu niečo svojím správaním hovorí, o niečo ho prosí.
Čo by ste poradili rodičom?
Moja rada: Aktivovaná emócia a ňou ovládané správanie dieťaťa musí byť ukončené. Inak pripravujete pôdu pre rôzne ochorenia svojich detí. Opakujúce sa problémy dieťaťa riešte vopred, aby nevznikli. Alebo až potom, ako odzneli. Je potrebné sa zamyslieť, prečo má vaše dieťa pretlak emócií, odkiaľ ich má, ako ich uvoľniť. A to nie je možné riešiť iba radami.
Vravíte, že rodičia by sa mali v nejakých vyhranených chvíľach spoliehať na svoj inštinkt, kedy zasiahnuť, kedy nechať dieťa tak... Ako to rozpoznať?
Moje skúsenosti s mnohými rodičmi hovoria, že je pre nich veľmi užitočné, ak sa učia dôverovať svojej intuícii, inštinktu. Sú to rodičia, ktorí na sebe pracujú – zbavujú sa svojich strachov, zlosti, depresie, hnevu a svoj vnútorný psychický svet čistia, aby počuli svoj vnútorný hlas. Ak má strach alebo hnev hlavné slovo vo vašom vnútornom svete, nebudete počuť žiadnu intuíciu ani svoj inštinkt... Sú ale aj rodičia, ktorí nepripustia, že problémy ich dieťaťa majú príčiny niekde inde, že dieťa im niečo ukazuje, a že chce, aby niečo zmenili. Sú to rodičia, ktorú chcú iba rady alebo chcú zmeniť iba dieťa. Ak má však záhradník choré jablká, nebude liečiť jablko po jablku, ale strom.
čítajte viac o vnútornom svete
Takže ako vychovávať?
Asi pred 20 rokmi som si vypočula rozhovor s rodičmi dvoch detí. Na otázku, ako vychovávajú svoje deti, odpovedali, že oni ich nevychovajú, žijú spolu, tvoria a prežívajú spolu radosti aj starosti. Vo mne zostala otázka - ako sa môže výchova iba diať? No nie tak ďaleko do minulosti tu tento model (ne)výchovy bol. Veľmi dobre si pamätám na rôzne práce, od stavania domu, cez prácu na poli. Moja stará mama ma jednoducho obliekla, a šlo sa. Nemala som ani priestor jej oponovať. Keď som nechcela jesť, vzala jedlo na pole.
Vyjadrili ste sa tiež, že keď rodič nevie, čo robiť, nech nerobí nič, ono sa to potom nejako ukáže. Ako vedieť, kedy reagovať, a kedy nechať situáciu plynúť?
Pracovala som na téme Nuda, kde som sa oprela o citát autora Lao-c´: „Nuda môže byť chápaná ako súlad so svetom, kde sa veci dejú samé od seba.“ Vždy sa bude niečo diať, či už niečo urobíte alebo nie. Prečo to nezažívať častejšie a vo výchovných situáciách, keď neviete čo robiť? Ak sa ale niečo skomplikuje, napríklad dieťa začne vydierať, alebo vyhrážať, že si niečo urobí, vtedy je problém nutné riešiť. Vždy poviem rodičom, že je dobré, ak problém vyjde na povrch než sa tváriť, že nemáme žiadne problémy a dieťa má pritom zdravotnú kartu plnú záznamov z rôznych vyšetrení. Neriešený problém sa skôr či neskôr môže ohlásiť iným spôsobom alebo ďalším ochorením.
