Petra Škrdlíková vraví, že príliš dokonalí rodičia nie sú na prospech dieťaťa.
archív Petry ŠkrdlíkovejPrečo je pre dieťa lepšie, ak má len dosť dobrého rodiča a nie dokonalého?
Hneď z viacerých dôvodov. Dieťa sa tak učí, čo je bezpodmienečné prijatie, teda láska bez podmienok. Väčšinou je vzťah rodič a dieťa tým jediným tu na Zemi, ktorý je na bezpodmienečnom prijatí založený. Všetky ostatné vzťahy sú už viac menej recipročné. A pretože rodičia robia chyby a deti ich milujú aj s nimi, učia sa žiť bezpodmienečnú lásku, ktorú zasa budú schopní dávať ďalej vlastným deťom.
Druhým dôvodom je, že deti sa na chybách rodičov učia, že robiť ich je niečo samozrejmého, ľudského a nie negatívneho. Keď robia chyby ich milujúci rodičia, tak to predsa nemôže byť nič tak strašného. Rodičia sú nedokonalí ľudia a aj tak ich milujeme. My sme chybujúce deti a láska druhých k nám sa od toho neodvíja.
A posledný dôvod: ak deti žijú v rodine s dosť dobrými, teda nedokonalými rodičmi, potom môžu svoje vlastné chyby vnímať ako niečo prirodzeného, čo nie je hriech. Dieťa sa môže mať rado aj so svojou nedokonalosťou. A tak sa mu bude radostnejšie žiť.
Aké chyby vo výchove sú teda dovolené?
Je treba povedať, že existujú chyby, ktoré sú fatálne a nepočítame ich medzi drobné, ktoré sú dovolené. Patria medzi ne násilie na deťoch akéhokoľvek druhu, psychického či fyzického. Naopak sú dovolené všetky chyby milujúcich rodičov, ktorí sa snažia stanovovať hranice, to sú napríklad nedôslednosť, netrpezlivosť, nezvládnutie emócií... Všetky naše drobné zlyhania, ktoré deťom nespôsobia viac stresu, než koľko sú schopné zvládnuť. Malá miera stresu ich nepoškodí, naopak posilní ich vývoj. Ak je však stresu príliš, dieťa to môže poškodiť, niekedy aj dosť zásadne.
Keď rodič urobí chybu, ako sa má pred dieťaťom zachovať? Ako sa k nej postaviť?
Deti sú si veľmi dobre vedomé vlastných chýb a sú z nich viac či menej frustrované. Je zaujímavé, ako ich niekedy oslobodí, keď sa s nimi porozprávame o tom, že i my, dospelí chyby robíme, je to normálne a chyba je skvelá príležitosť naučiť sa niečo nového. Keď urobíme ako rodičia niečo, čím deti vedome či nevedomky zraníme na duši, je treba sa ospravedlniť. Deti sú rovnako inteligentné ako my, len majú menej životných skúseností a znalostí. Ak chceme, aby sa naučili ospravedlniť sa druhým, musíme ísť príkladom. Určite to nezníži našu rodičovskú autoritu, naopak si tým získame väčšiu dôveru.
Ako sa môžu rodičia naučiť to, aby vo výchove boli len dosť dobrí, nie dokonalí?
Myslím, že najskôr musia sami seba prijať takých, ako sú. S kladmi, zápormi, darmi, ale tiež indispozíciami, labilitou, jednoducho so všetkým. A patria k nim aj ich rodičia, ktorým niekedy musia odpustiť ich výchovné chyby a zlyhania. Ak sa to podarí, mladá mamička či otecko si od vlastných rodičov vezme to, čo je dobré, čo im rodičia dali a vyrovnajú sa s tým, čo dobré nebolo a odpustia im. To je prvý krok k tomu, aby sami mohli byť dosť dobrými rodičmi.
Aké chyby vo výchove robíte alebo ste robili vy a ako ste sa s nimi vyrovnali?
Mám už dospelé deti, a tak sa niekedy nad výchovnými chybami už spoločne smejeme. Moji synovia si zo mňa niekedy uťahujú a vyčítajú mi, že som dlho na počítači a mala by som si čas strávený na PC strážiť... Ale vážne. Sama som dosť dlho hľadala prístup k deťom, v ktorom by som sa cítila isto a moje deti by v ňom prosperovali. Rozhodne som sa snažila byť dokonalou matkou. A pretože moja mamička bola veľmi prísna, nikdy som nechcela byť rovnaká a mala som tendenciu k liberálnejšiemu štýlu výchovy viac, ako bolo zdravé.
Nefungovalo to, tak som hľadala, čo robím zle a postupne som zmenila svoj prístup. Dnes by som už bola skvelá mamička, ale vtedy to tak slávne nebolo. Ale chlapci prežili a sú z nich fajn mladí muži. Zmene vo výchovnom prístupe predchádzalo, že som si uvedomila, čo dobrého som od svojej mamičky dostala, poďakovala som jej, ale zároveň som jej s humorom povedala, že sú i veci, ktoré určite budem robiť inak.
ANKETA:
