Profesor Jozef Hašto dlhé roky zdôrazňuje dôležitosť úzkeho kontaktu medzi matkou a novonarodeným dieťaťom.
Foto: Nadácia POLIS / Richard KöhlerPrečo je tak dôležitý kontakt koža na kožu matky a dieťaťa, bonding, hneď po narodení?
Bondingom v tomto kontexte označujeme spojenie matky a dieťaťa po narodení. Deti majú vrodenú tendenciu vnímať svojimi hmatovými receptormi na prednej časti tela kontakt s kožou matky a cítiť jej teplo. Na dieťa to pôsobí upokojujúco. Zvyšuje sa vyplavovanie oxytocínu, ktorý nalaďuje dieťa na sociálny kontakt a znižuje mu stres. Stabilizuje sa mu činnosť srdcového obehu, dýchania. Funguje to podobne aj u zvierat. Mačka svoje mláďatá olizuje, to je zasa jej kontakt. Mláďatám hlodavcov matka olizuje zadoček, ak sa to nestane, umierajú na zástavu čriev.
Je bonding aj prevenciou proti popôrodným depresiám? Žena sa cíti posilnená a kompetentná v úlohe matky?
Áno, je to vzájomné. Zrejme to znižuje popôrodné blues. Možno aj popôrodné depresie. Bonding určite uľahčuje, aby sa u matky rozvinulo opatrovateľské správanie voči dieťaťu, ako aj jej následnú komunikáciu s ním.
Ak bonding po narodení nie je umožnený, dá sa nahradiť tento stratený čas dodatočne?
Našťastie u ľudských mláďat to nie je tak prísne časovo vymedzené ako u iných cicavcov. Napríklad keď sa ovci narodí mláďa a v experimente sa od nej umelo oddelí na 4 hodiny, matka ho už neprijme a odmietne ho dojčiť. Ak ale je matka a mláďa prvé hodiny v prirodzenom kontakte, tak ho prijme aj po 24 až 48-hodinovom odlúčení. Aj výskumy u ľudí poukazujú na význam bondingu pre kvalitu ďalšej interakcie. U ľudí pravdepodobne tento časový limit odlúčenia v takom krátkom čase nekomplikuje tak vážne ďalší vzťah ako u iných cicavcov. Bonding sa dá dohnať. No čím neskôr, o to to ide ťažšie a namáhavejšie. Je to zbytočná komplikácia.
Čo teda odporúčate rodičom, ako dobehnúť zameškané?
Tesný telesný kontakt koža na kožu s dieťaťom hneď, ako je to možné, a potom keď mu matka napĺňa jeho potreby. Nosenie, dojčenie, spoločné spanie...
Ak sa toto dieťaťu nedostane, do akej miery sa tento nedostatok môže prejaviť v dospelosti?
Môže mať problém nadväzovať prirodzené blízke vzťahy, dotýkať sa, objímať sa s partnerom. Alebo opačne, že sa potom lepí aj na neznámych ľudí. Veľmi záleží na tom, kedy, v akom období a v akom rozsahu sa dieťaťu v ranom detstve diala frustrácia z nenapĺňania jeho potrieb.
V slovenských pôrodniciach sú však tesný kontakt s narodeným bábätkom a následná blízkosť ťažko vymožiteľné. Podľa väčšiny personálu na prvých minútach až tak nezáleží. Ak nie je práve veľa pôrodov, matky dostanú na sále dve hodiny s dieťaťom, aj to ale až po tom, čo je odvážené, pomerané, s kvapkami v očiach. A po cisárskom reze strávia deti prvé hodiny života v inkubátore na vyhriatie.
Z toho, čo vieme o bondingu a o jeho význame, je to chyba. Takto by to nemalo byť. Všetko, čo lekári a sestry potrebujú zistiť o novorodencovi, môžu neskôr. Po hodine, dvoch, aj na druhý deň. Nie je predsa dôležité vedieť váhu hneď po pôrode. Keď chce dieťa lekár popočúvať, môže to urobiť aj keď ono leží na matke, rovnako je to aj s ďalšími úkonmi.
Prečo sa to u nás takto nerobí? O význame bondingu existuje množstvo štúdií, vy sám, rešpektovaná kapacita, o tom hovoríte už dlhé roky, pridávajú sa aj mimovládne organizácie, napríklad Ženské kruhy distribuovali aj publikáciu, a - nič.
Rozmýšľal som, v čom to je. Dlhé roky som bol primárom na psychiatrickej klinike, pracoval som v rôznych psychiatrických zariadeniach, a viem, aký je dôležitý primár. V zdravotníctve je veľmi silná hierarchia. Primár má rozhodujúce slovo, tomu, ako on vedie oddelenie, sa prispôsobujú ostatní. Takže pokiaľ on prevzal od svojho učiteľa, že tá rutina, ktorú ho on ako expert naučil, je správna, nemá potrebu nič meniť. Tradícia „Takto sme to robili, takto je to správne“, tam hrá rolu. Nie je mi známe, nakoľko sa táto problematika preberá v učebniciach. No myslím si, že aj tí gynekológovia, ktorých poznám, môžu mať veľmi ťažké si niečo presadiť. Majú do činenia s tímom, s možným výsmechom a podobne. To si fakt vyžaduje kombináciu profesionality, trpezlivosti a prajnosti, aby to fungovalo.
Bonding sa dá dohnať. No čím neskôr, o to to ide ťažšie a namáhavejšie. Je to zbytočná komplikácia.
Čo všetko je pre zdravý psychický vývoj dieťaťa ešte dôležité?
Senzitívna matka. Je pozorná, privolateľná a správne číta signály od dieťaťa a bez zbytočných odkladov napĺňa jeho potreby. Na tie by mala reagovať primerane jeho veku a potrebe. Ak zbytočne neodkladá naplnenie potrieb, dieťa zbytočne nefrustruje. To je v prvom roku dosť podstatné, aby sa vytvorila bezpečná vzťahová väzba, ktorá je pre dieťa dosť veľkým darom do života. Neskôr približne od druhého roku života sa rodičia musia adaptovať na stále silnejšiu potrebu dieťaťa samostatne skúšať svoje možnosti a skúmať svet. Dieťa rozvíja svoju autonómiu.
Ako to majú matky získať? V pôrodniciach totiž zväčša dostávajú rady: neberte dieťa k sebe na posteľ, nerozbaľujte ho z perinky, nenoste na rukách, a podobne.
To je práve otázka – je to zlyhanie profesionality alebo nedostatok prajnosti? Ťažko posúdiť, to by bolo treba hovoriť s konkrétnou sestričkou, či závidí mamine tú zázračnú situáciu, že má dieťa, alebo či jej chýba profesionalita a ide v línii tradície – takto to chcela naša vrchná sestra, náš primár, tak takto to musí byť..
Aj spoločnosť ako keby bola nastavená presne opačne voči bezpečnej vzťahovej väzbe. Napríklad dieťa, ktoré hľadá svoju matku po odchode z miestnosti, a zdravo prejavuje svoju väzbu k nej, sa považuje za rozmaznané. Naopak, za vzor sa dáva také, ktoré si jej neprítomnosť ani nevšimne, hoci v skutočnosti toto dieťa dlhodobo trpí nedostatkom jej blízkosti. Matky tak možno neraz podliehajú tlaku okolia, tých svojich nadriadených autorít, ako lekár podlieha primárovi, čo je na škodu dieťaťa...
Áno, ľudia majú tendenciu chváliť, ako dobre je dieťa vychované, ako znáša neprítomnosť matky, aké je samostatné... Tu je v hre aj nedostatok vzdelania. Na druhej strane sú matky, ktoré majú takúto tendenciu „racionalizovať“, racionálne zdôvodňovať svoje chladné správanie, nech dieťa neotravuje, nech dá pokoj. Často argumentujú, že nechcú dieťa „rozmaznať“. Ale v skutočnosti keď senzitívna matka, prípadne rodič v prvom roku života napĺňa potreby dieťaťa, potom sa môže optimálne rozvíjať jeho autonómia, narastajúca samostatnosť.
Netlačí niektoré matky do chladného správania aj okolie?
Áno, neistých vzťahových väzieb v spoločnosti je až príliš veľa. Výskum, ktorý sme robili v Českej republike na reprezentatívnej vzorke dospelého obyvateľstva, ukázal, že iba 38 percent ľudí sa cíti dobre a slobodne vo vzťahoch a vie prirodzene komunikovať. Musíme počítať s tým, že veľkej časti obyvateľstva nebudú tieto veci len tak ľahko dochádzať.
V tesnej blízkosti matky je bábätko najspokojnejšie.
Foto: shutterstock.comAko je to so Slovákmi? Koľko percent z nich sa cíti dobre vo vzťahoch?
Pôvodne sme chceli výskum robiť tu, nezohnali sme však sponzora. Teraz sme dali žiadosť o grant na ministerstvo zdravotníctva a čakáme, či to vyjde. Výstupy z nášho výskumu by poskytli informácie, ktoré sú dôležité aj pre prevenciu, myslím súvislosti s psychickou traumatizáciou v detstve, traumami v ďalšom živote, odolnosťou a psychickými a psychosomatickými poruchami. Na Slovensku nie je jednoduché získať grant na výskum. Vieme čo sa dialo s eurofondami...
Necítite sa tu osamelý s tým, čo prednášate? Roky idete proti prúdu.
Mám skúsenosti s prednáškami pre gynekológov - pôrodníkov a pre neonatológov. Stretol som sa aj s veľmi pozitívnymi reakciami, keď lekári hovorili, že je to výborné, prípadne že sa o to v nemocnici snažia, ale aj s reakciami, že čo je to za primitivizmus, že toto nemá miesto v našej civilizovanej spoločnosti...
Prečo ste sa rozhodli venovať práve tejto problematike?
Keď som začal robiť ako psychiater, mal som prečítaného takmer celého Freuda a vedel som, že detstvo je významné pre ďalší život. Keď som pracoval s pacientmi a pacientkami, v rámci vyšetrenia som sa vypytoval na vzťahy v rodine, rodičov, na to, čo problematické zažili. A všimol som si, že len menšia časť pacientov o tom dokázala slobodne rozprávať. Niektorí plakali, iní hovorili, že si nepamätajú, prípadne, že všetko bolo skvelé, aj keď v skutočnosti nebolo. Tak mi bolo jasné, že nechcú hovoriť o tom, čo bolo alebo si sami pred sebou idealizujú svoje detstvo. Štvrtá reakcia bola, že stuhli a premietali sa im hrôzostrašné veci z detstva. Tak som si uvedomil, ako detstvo silne ovplyvňovalo ich život, prítomnosť, správanie v kontakte so mnou, a aj symptomatiku, ktorú mali. Takže to ma viedlo k tomu, že som mal potrebu viac a viac študovať. Informácie o pôrode, bondingu, dojčení, spaní dieťaťa s matkou v posteli a vôbec o prvých dvoch rokoch života sa dali získavať len od matiek pacientov, pôrodníkov, neonatológov. Na prvé dva roky života si nedokáže človek vôľovo spomenúť, tieto spomienky sú uložené v tzv. implicitnej, prípadne procedurálnej pamäti. Objavujú sa nám len ako emócie, nálady, vegetatívne a motorické vzorce a dospelý nevie, odkiaľ pochádzajú.
Všetko, čo lekári a sestry potrebujú zistiť o novorodencovi, môžu neskôr. Po hodine, dvoch, aj na druhý deň. Nie je predsa dôležité vedieť váhu hneď po pôrode. Keď chce dieťa lekár popočúvať, môže to urobiť aj keď ono leží na matke, rovnako je to aj s ďalšími úkonmi.
Bolo z čoho študovať?
Dostal som sa k Johnovi Bowlbymu (psychiater, ktorý prvý prišiel s teóriou vzťahovej väzby medzi matkou a dieťaťom, pozn. red.) To bolo ešte za komunizmu, zahraničné knihy boli pre nás strašne drahé, tak som si ich požičiaval v nemčine cez medzinárodnú výpožičnú službu v univerzitnej knižnici. Podarilo sa mi prehovoriť pani, ktorá tam pracovala, aby mi to požičala aspoň na víkend, lebo tieto knihy sa mohli vtedy študovať iba prezenčne. No a mal som šťastie, že kamarát z detstva mi stránky dokázal uňho v úrade načierno aj skopírovať. Takto som si naštudoval túto problematiku... Ešte mi pomohli aj skúsenosti z vlastnej rodiny, mal som päť starších sestier. Keď už mali deti, videl som, ako sa k nim správali, ako ich manželia... To bola výuka. Dával som si to do súvislostí a začal to chápať. A potom, môj švagor bol primárom na gynekológii, tak som mal ako medik možnosť cez prázdniny „fiškusovať“ na pôrodnici.
Ako sa vyvíja situácia na Slovensku v oblasti pôrodníctva, bondingu a prístupe k bábätkám? Mení sa aspoň niečo k lepšiemu?
Veľmi si vážim, čo robia občianske združenia, napríklad Ženské kruhy a tiež skupina okolo pani Veroniky Pizano. Janka Debrecéniová editovala dve publikácie zamerané na ľudské práva žien pri pôrodnej starostlivosti - Ženy, matky, telá. Potom filmárka pani Zuzana Límová, ktorá urobila film Medzi nami... Ten spôsobil väčší poprask ako všetko to, čo sme my roky predtým písali a prednášali. Hýbe sa to. Z toho, čo vieme o význame prirodzeného vaginálneho pôrodu, bondingu a bedding-in (dieťa spolu s matkou v posteli) a vôbec o význame skúseností z detstva aj pre život, vzťahy a zdravie v dospelosti, máme dobé dôvody považovať gynekológiu-pôrodníctvo a tiež neonatológiu za mimoriadne dôležité odbory. Sú významné pre predchádzanie poruchám zdravia v spoločnosti a pre spokojnosť v živote.
