Psychoterapeutka Eva Lubusová: Rodičovstvo je šanca zlepšiť aj svoj vlastný život.
Foto: Jaroslav JiřičkaJe dnes materstvo náročnejšie ako bolo v minulosti?
Ako sa to vezme. Ak hovoríme o západnej spoločnosti, žijeme väčšinou v komforte, o ktorom sa predchádzajúcim generáciám ani nesnívalo. Na druhej strane dnes o rodičovstve oveľa viac premýšľame. Okrem iného preto, že máme hlavne v oblasti vývoja detského mozgu a toho, čo dieťa potrebuje pre svoj zdarný vývoj, k dispozícii informácie, ktoré v minulosti neboli známe. Všeobecne dnes existuje oveľa väčšia potreba sa v rodičovstve vzdelávať a vidíme okolo seba, že rozdiely v jeho kvalite sú obrovské. Vždy však platí, že ako rodičia nemôžeme dať deťom viac, ako máme sami. Príchod potomkov pre nás znamená veľkú osobnú emočnú inventúru i záťažovú skúšku.
Existuje tiež niečo, čomu sa hovorí medzigeneračný prenos. To znamená, že nevedomky, či sa nám to páči alebo nie, máme tendenciu predávať ďalej výchovné praktiky, ktoré kedysi naši rodičia uplatňovali na nás. Veľa ľudí to tak nechce a voči vlastným rodičom sa vymedzuje. Napriek tomu nakoniec štýl svojich rodičov opakuje. Ak sa totiž voči rodičom len vymedzíme a chceme ísť opačnou cestou, v ničom nám to nepomôže. Môžeme sa síce zo všetkých síl snažiť, a napriek tomu sa pristihneme, že robíme to isté, alebo sa ocitáme v opačnom extréme, čo nebýva o nič lepšie...
Náročnejšie je súčasné rodičovstvo v tom, že už nestačí deťom len autoritársky vládnuť, ako tomu bývalo v minulosti. Deťom sme aj naďalej vychovávateľmi a sprievodcami, ale zároveň by sme mali pracovať s tým, že deti sú veľkými učiteľmi dospelých. Príchod dieťaťa nás vracia na začiatok nášho vlastného života a konfrontuje nás s tým, ako sa kedysi utvárala naša osobnosť a naša základná vzťahová väzba, podľa ktorej jednáme sami so sebou i s druhými. Preto v nás naše deti tak často vzbudzujú naozaj silné emócie, a ak to tak je, pýtajme sa, čo sa to deje a snažme sa pochopiť vlastné deficity či doteraz neošetrené vývojové zranenia. Súčasné rodičovstvo skrátka oveľa viac ako to minulé ponúka dospelým, aby sa prostredníctvom stretnutia s dieťaťom sami menili k lepšiemu a osobnostne dozrievali.
Je pravdou, že súčasné matky do veľkej miery odmietli výchovné metódy, ktoré uplatňovala generácia ich rodičov, ale zatiaľ nenašli úplne spôsob, čím ich nahradiť, a preto často tápu a nevedia si s výchovou poradiť? Ako sa majú v materstve a výchove zorientovať?
Veľmi to súvisí so schopnosťou ženy byť v spojení sama so sebou a opierať sa o vlastnú vnútornú istotu. So schopnosťou odolávať rozličným spoločenským a ideologickým tlakom a manipuláciám. Vidíme to napríklad u žien, ktoré sa napriek trendu vracať sa po narodení dieťaťa čo najskôr do práce rozhodnú byť s ním prvé roky života doma a vyrovnať sa s dočasnými stratami, ktoré to v profesijnej a sociálnej rovine môže priniesť.
Rozpor medzi potrebami ranného veku dieťaťa a potrebami profesijnými rieši dnes veľa žien a býva to veľmi bolestné. Ako matky a rodičia potrebujeme hľadať odpovede na otázky, čo je pre nás najpodstatnejšie a čo predovšetkým chceme odovzdať potomkom, na akú hodnotovú cestu ich chceme nasmerovať. Čo v prvých rokoch života dieťaťa nestihneme, to už nemusíme nikdy dohnať...
Je veľmi zaujímavé, že keď vašu otázku niekedy rodičom položím v poradni, často nevedia, čo majú odpovedať. Uvedomia si, ako veľmi sa sústreďujú na čiastkové veci: ako dieťa obliecť, vzdelávať, stravovať. A ako svoju vlastnú identitu odvodzujú hlavne od svojho profesijného zaradenia. Veľakrát potom povedia: Chceme, aby naše dieťa bolo šťastné. Áno, to je kľúčové! Lenže vieme, čo v živote vedie k pocitu šťastia? Máme pocit, že sme sami pre seba kľúč k zmysluplnému životu našli? Mnoho ľudí si až v rodičovskej roli prvýkrát natvrdo položí tieto otázky a hľadanie odpovedí potom vedie k možnosti zorientovať sa lepšie v sebe a až potom v tom, čo je podstatné vo výchove.
Veľa súčasných rodičov sa cíti vyčerpaných, a to fyzicky i psychicky. Čím to je?
Súvisí to s neskromným a perfekcionistickým životným štýlom. Súčasná workoholická a na konzum orientovaná doba nepraje rodine ani medziľudským vzťahom. Navyše v mediálnej spoločnosti a prostredníctvom sociálnych sietí sa dnes ľahko presadí veľa nezmyslov, masy manipuluje reklama a falošné náhradné hodnoty. Nadmiera často rozporuplných informácií vedie k dezorientácii a vnútornej neistote. Veľmi rozšírený je tlak na výkon i názor, že najpodstatnejšie je zarábať peniaze a zaisťovať hmotný blahobyt. Často vidíme, že skutočné potreby detí nie sú vôbec naplnené. Veľkému počtu detí sa dnes nedostáva toho najdôležitejšieho, stabilného rodinného zázemia a blízkosti milujúcich (sa) rodičov, ktorí vzájomným vzťahom vytvárajú pre deti vzor a pre spoločnosť bezpečnú základňu na reprodukciu ľudstva.
Ako si môžu dnešní rodičia svoju rolu viac užiť a cítiť sa v nej šťastnejší?
Predovšetkým je treba zamyslieť sa nad tým, čo bolo práve povedané. Že to, čo v starostlivosti o deti bežne vidíme okolo seba, môže byť zavádzajúce a škodlivé. Deti nepotrebujú od ranného detstva veľa krúžkov, množstvo hračiek ani dovolenky pri mori... Je treba hlavne venovať im čas, byť s nimi, vytvárať si s nimi vzťah. Spoločne niečo prežívať, tvoriť. Dnešné deti tiež potrebujú zvýšenú ochranu pred hrozbami závislostí všetkého druhu, hlavne pred virtuálnou realitou.
Výchova netkvie ani tak v zavedení umelého režimu, ale predovšetkým v príklade rodičov a ich napodobňovaní. Našťastie čím ďalej tým viac ľudí začína chápať, že vnútorné vzťahové poklady sú podstatnejšie ako hmotné bohatstvo, a veľa súčasných rodičov sa výchovou naozaj do hĺbky zaoberá. A spoznáva, že k tomu patrí i výzva k práci, ktorú človek prostredníctvom rodičovstva robí sám na sebe a na svojom partnerskom vzťahu.
Deti dnes rodičov často nerešpektujú. Ako možno potomka motivovať k žiaducemu správaniu sa?
Ukazuje sa, že nie je príliš efektívne motivovať dieťa prostredníctvom odmien a trestov. Účinnejšie je pracovať s možnosťami morálneho vývoja, kedy dieťa k žiaducemu správaniu sa vedieme prebúdzaním a kultivovaním jeho vlastných schopností empatie a svedomia. Keď sa rodičia a deti majú úprimne radi, oveľa ľahšie si vychádzajú v ústrety. Z praktických schopností, ktoré detskej motivácii svedčia, pripomeňme schopnosť odložiť okamžité uspokojenie. Dieťa sa potrebuje učiť zotrvávať pri činnostiach, ktoré ho síce nemusia baviť, ale sú z nejakého dôvodu potrebné. Potrebuje sa naučiť dokončovať úlohy, ktoré začalo. A tiež brať ohľad na spoločenstvo, v ktorom žije. Už malé dieťa potrebuje mať svoje úlohy a povinnosti. Potrebuje sa naučiť rozlišovať, že k životu patria chvíle pohody i stresu.
Prosociálnym postojom však deti učíme postupne a citlivo. S tým, že počas prvých mesiacov života je všetko na dospelých, dojčatá potrebujú bezvýhradnú rodičovskú oddanosť a službu. Najmenšie deti ešte nemožno rozmaznať. Batoľatá už áno. Ako deti postupne rastú a vyspievajú, je dôležité, aby postupne prijímali vlastnú zodpovednosť, vrátane negatívnych následkov, ak na niečo zabudnú. Bez postupného prevzatia zodpovednosti nikdy nedospejú. Počas prvých asi troch rokov života nastavujeme vzťahové pravidlá na celý život. Čím viac primeraného zaobchádzania v súlade s jeho vývojovými potrebami v tomto období dieťaťu ponúkneme, tým pravdepodobnejšie ho vybavíme včasnou schopnosťou postarať sa o vlastné potreby, prípadne o potreby druhých ľudí, a to samostatne, ohľaduplne a konštruktívne. Inak povedané čím viac môže byť dieťa závislé v rannom veku, tím ľahšie sa stáva zdravo sebavedomým a nezávislejším vo veku neskoršom.
Hovoríte, že vo výchove sú najpodstatnejšie prvé roky, potom už môže byť neskoro. Dajú sa ale prešľapy vo výchove napraviť aj v neskoršom veku dieťaťa?
Veľa štúdií ukázalo, že korekcie chovania krikom alebo bitím narušujú v dieťati základnú dôveru v svet okolo, zmysel pre spravodlivosť a vnímanie vlastnej hodnoty. Ak tieto tresty v niektorých rodinách pretrvávajú, svedčí to predovšetkým o probléme rodičov, nie detí. Na druhej strane, ak sú rodičia v súvislosti s nevhodným alebo deštruktívnym správaním sa dieťaťa neistí a nie sú schopní ho usmerniť, vytvárajú sebe i jemu problém. Argument, že sa dieťa pravidlám naučí časom na základe životných skúseností, je síce do istej miery opodstatnený, ale zabúda na to, že nevychovaní ľudia sú neobľúbení a z hľadiska sebaúcty a rešpektu druhých neúspešní. Neschopnosť sebareflexie navyše znižuje možnosť zlepšenia.
Princíp odmien a trestov je lepšie nahradiť kvalitným láskyplným vzťahom, keď dieťa s rodičom spolupracuje jednoducho preto, že ho má rado. V rannom veku to ale ešte nefunguje. Nie je jednoduché vyjsť ani s batoľaťom v období vzdoru a prirodzeného detského narcizmu. Pre rodičov je to veľká výzva – pochopiť, že všetko, čo od potomka chcem, mu musím ukázať na vlastnom príklade. Keď sa to podarí a keď puberta nadviaže na zdravý vzťah z detstva, aj tínedžeri dokážu s rodičmi spolupracovať a takzvaný sociálny pôrod neprebieha tak drasticky. Znovu ale opakujem, že taký vzťah vzniká prostredníctvom časovej a emočnej investície rodičov hlavne v rannom a predškolskom detstve.
Aká výchova je dobrá? Každé dieťa aj rodič sú samozrejme iní, ale aké výchovné princípy sa všeobecne osvedčujú a deťom i rodičom prospievajú?
To najhlavnejšie je dieťa úprimne milovať a prijímať také, aké je. Ďalej je podstatné sa ako rodič vzdelávať. Zaobstarať si základné informácie o vývojovej psychológii, o potrebách detí v rozličných vekových obdobiach. A ak máme pocit, že nám to v rodičovstve škrípe alebo nestíhame, spomaľme a zastavme sa. Usilujme o zlepšenie. Harmónia a rovnováha v spolužití s deťmi sú krehké stavy, ktoré nemožno vytvoriť vôľou, rozkazom alebo dokonca násilím. Ak nám to s potomkami viazne, nezostáva nič iného, len súlad s pokorou hľadať. Kľúčom k úspechu býva uvedomenie si, že emocionálnu náklonnosť od druhých získame tým skôr, čím viac ju dokážeme sami poskytnúť.
Učme svoje deti od útleho veku otvorene vyjadrovať pocity, priania a túžby. Vezmime v úvahu ich rozdielne skúsenosti a temperament. Počúvajme ich. Stanovujme primerané hranice. Obozretne zaobchádzajme s pochvalou i trestom. Komunikujme. Premýšľajme o skutočných prioritách. A tiež vyhodnocujme, čím sme si kedysi ako deti sami prešli. Ak máme v spolužití s deťmi podstatný problém, vráťme sa napríklad aj s pomocou odborníka do vlastnej minulosti a hľadajme a liečme svoje zranené miesta, ktoré nám spolužitie môžu komplikovať. A nezabúdajme, že všetko, čo chceme od dieťaťa, by sme mali sami žiť. Deti často nastavujú zrkadlo našim vlastným nedokonalostiam a vlastnej nezrelosti. Tým, že úprimne hľadáme spôsob zaobchádzania s vlastnými deťmi, môžeme postupne napravovať i svoje vlastné nezdravé stereotypy a pestovaním vedomého rodičovstva lepšie poznať a liečiť i seba samého.
