Thajčanka Meow je na Spiši doma

Patricia Poprocká, 20. októbra 2018 o 06:00

Volá sa Wannaporn Biganič, no všetci ju volajú Meow, prípadne Mia. Jej rodina je typickým príkladom dnešnej rozlietanosti po svete. Meow je z Thajska, s manželom sa zoznámili na študijnom pobyte v Austrálii, a momentálne už trinásť rokov žijú na Slovensku, kde vyrastajú aj ich dve deti. Ich domácnosťou dennodenne znejú tri jazyky – thajčina, angličtina a, samozrejme, slovenčina.

Meow so svojou dcérou.

Foto: archív Wannaporn Biganič

Meow však po slovensky hovorí len trošku. Niežeby to neskúšala, dokonca aj brala hodiny, naša reč je však pre ňu príliš ťažká. Navyše sa s ňou oboznamovala cez ďalšiu reč, angličtinu. „Učiteľka hovorila anglicky, takže ja som si to potom ešte z angličtiny musela prekladať do thajčiny. Je to pre mňa náročné, pretože slovenčina je úplne iná než thajčina,“ označuje hlavný dôvod ťažkostí.

V thajčine neexistujú rody, pády, ani časy. „Povieme len sloveso, napríklad Idem do kina, a potom doplníme, či dnes, zajtra alebo včera,“ vysvetľuje. No a v slovenčine sú na to tri rozdielne slová – idem, pôjdem, šla som. Problém jej robia aj niektoré písmenká. „Nielenže je ťažké ich vyslovovať, ale aj rozpoznať , čo počujem – či L alebo Ľ, K alebo G a Š alebo Č,“ opisuje najväčšie ťažkosti. I keď sa snaží počúvať Slovákov a opakovať, čo vravia, skrátka to nejde. „Nerozoznám to. Iba keď viem vopred, ako sa slovo píše..“

Napriek tomu sa osamelá necíti a jazykovú bariéru nevníma ako problém. „Zo začiatku to bolo pre mňa veľmi ťažké,“ priznáva. V Spišskej Novej Vsi, kde žijú, bola jediná Thajčanka, a slovensky nevedela ani slovo. Na oplátku, ani ľudia v meste nerozprávali anglicky toľko čo dnes. „Anglicky nevedeli ani moji svokrovci, no múr to medzi nás nepostavilo. Naopak, predovšetkým od svokry som sa veľa naučila, hlavne o slovenskom spôsobe života...“

Syn - hovorca


Dnes to má jednoduché. Pár slovíčok, ktoré potrebuje v práci – manželovej firme, už ovláda: program v počítači, názvy tovarov, cenu a pozdrav zákazníkom. Problém akurát je, keď niektorí chcú debatovať viac... S priateľmi to je iné - väčšina z nich hovorí po anglicky. „Takže to podporuje moju lenivosť a nie som až tak nútená študovať slovenčinu,“ poznamenáva s úsmevom. Zblížila sa najmä so svojou lektorkou slovenčiny. „Dnes je to už moja sestra,“ smeje sa.
V kontaktoch s cudzími ľuďmi mimo práce jej pomáhajú deti, najmä osemročný syn Hugo. „On je môj súkromný hovorca. Už keď bol mladší, nechávala som ho v obchode, nech si napríklad sám od predavačky vypýta, čo mu treba do školy. Sprvu sa ostýchal, teraz to už robí prirodzene.“

Deti ovládajú všetky tri jazyky. Hugo chodí do obyčajnej slovenskej školy, kde sa mu darí, mladšia Dominika má zatiaľ päť rokov. Meow s deťmi hovorila od začiatku thajsky, jej manžel slovensky. „Najmä keď bol Hugo malý, so svojím otcom trávil iba niekoľko hodín denne po jeho práci, tak som sa o slovenčinu trocha obávala. Ale zbytočne. V škôlke všetko dobehol, i keď jeho vety boli neraz mixom všetkých troch rečí...“

Syn Hugo robí mame aj hovorcu, keď treba.

Foto: archív Wannaporn Biganič


Stará mama na Skype


Zvláštne však je, že súrodenci medzi sebou komunikujú rovnako ako ich rodičia medzi sebou - v angličtine. Sami si to zvolili. „Nerozumiem celkom prečo, možno majú pocit, že je to takto voči nám fér, že nenadržiavajú ani jednému z nás,“ zamýšľa sa Meow. Spievajú si aj anglické pesničky a pozerajú anglické programy v televízii.

Na verejnosti a v škole hovoria slovensky, s thajským príbuzenstvom prechádzajú zasa na thajčinu. „Nerozprávajú ako rodení Thajčania, ale dohovoria sa,“ hodnotí Meow, ktorá s nimi doma stále komunikuje vo svojej rodnej reči.

Deti sú so starými rodičmi v kontakte cez Skype, a keď vyjde čas a peniaze, navštívia sa aj osobne. „Boli sme tam zatiaľ s Hugom trikrát, s Dominikou dvakrát, naposledy teraz v marci na 18 dní. Deti sa tam snažili najlepšie ako vedia. Rozumieť rozumejú, no občas im príde zaťažko nájsť správne slovo,“ hovorí Meow. Zaujímavé podľa nej bolo, ako deti cestou v lietadle pri rozhovoroch s ostatnými pasažiermi automaticky prepli zasa na angličtinu.

No a na Slovensku sa zasa so svetom dorozumievajú prirodzene v slovenčine. „Manžel občas syna opravuje, čo sa týka koncoviek, najmä pri šiestom a siedmom páde. Dcéra zasa zvykne o sebe hovoriť v mužskom rode, čo je podľa mňa preto, že sa učí od brata a otca... Konzultovali sme to aj s logopedičkou, ale tá povedala, že sa niet čoho obávať, všetko je v poriadku, len to chce ešte trocha času..“

Takže si žijú ako hociktorá iná rodina. Akurát s tým rozdielom, že ich príbuzenstvo je na opačnom konci zemegule. Thajčanka na Spiši, ktorá vymenila vyše osemmiliónový Bangkok za 35-tisícovú Spišskú Novú Ves, sa tu cudzo vôbec necíti. Naopak, vytvorila si domov, ktorý netúži opustiť. „Zvykla som si tu. Mám tu rodinu, prácu... Pre mňa nie je dôležité, kde žijem, ale to, že sme všetci pohromade...“

Ak sa vám páči tento príbeh, hlasujte zaňho v súťaži ahojmama.sk o naj príbeh a vyhrajte kuchárky Varecha. Hlasovať môžete do 19. decembra tu.





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Laxný prístup mnohých Slovákov, ktorí zľahčujú pandémiu a odmietajú rešpektovať opatrenia, vytočil učiteľku prvého stupňa na základnej školy, ktorá momentálne s nákazou sama bojuje. Adresovala im tvrdé slová.

  • Obrázok ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    Meno Nikolina prezrádza bulharské korene, jej domovom sú však Košice, kam sa jej otec ako mladík v medzivojnovom prisťahoval. Nikolina Urbančíková (67) svoj život zasvätila cudzím jazykom – učila a prekladala beletriu, odborné knihy i televízne dialógy. Stihla vychovať dvoch synov, na ktorých je hrdá a nezaháľa ani v penzii. Vedie tanečný klub a koronakrízu využíva na zvýšenie povedomia o nutnosti chrániť planétu. „Prehnali sme to vo všetkom, treba ubrať,“ hovorí v rozhovore pre ahojmama.sk.

  • Obrázok Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Nastúpila na prvú chemoterapiu, ktorá má zničiť metastázy na viacerých miestach tela, a verí, že sa po jej absolvovaní nebude cítiť príliš zle. Mladej Levičanke Ivane Debrecéniovej (37) sa po úspešne vyhratom zápase, žiaľ, vrátila rakovina. O boji, ktorý s vážnou chorobou zvádza, si môžete prečítať vždy každý druhý štvrtok v jej denníku.

  • Obrázok Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Bol smutný, pretože spolužiaci odmietli nosiť rúška, ktoré pre nich s láskou ušil. Jeho mamička to nenechala len tak a vďaka jej iniciatíve je dnes trinásťročný Jirka v susednom Česku hrdinom.

  • Obrázok Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivana Debrecéniová (37) akoby zázrakom prežila agresívnu rakovinu, no choroba sa jej žiaľ vrátila. Po vyoperovaní nových metastáz z pečene a mezentéria ju čaká chemoterapia, z ktorej má obavy. Aj podozrivý útvar v konečníku sa po operácii nakoniec ukázal byť zhubným, statočná Levičanka to však nepovažuje za katastrofu, dokonca je rada, že konečne môže začať s liečbou. Ako Ivana s chorobou bojuje, to sa môžete raz za dva týždne dočítať v jej denníku.

  • Obrázok Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivana Debrecéniová (37) prekonala agresívnu rakovinu hrubého čreva s metastázami, pred pár týždňami jej však lekári oznámili, že vážne ochorenie sa vrátilo. Ako s chorobou bojuje a ako sa cíti, o tom všetkom vám bude písať vo svojom pravidelnom denníku dvakrát za mesiac.

  • Obrázok Má dve malé deti a zdolala najťažšiu horu sveta K2. Klára Kolouchová si ide vlastnou cestou

    Má dve malé deti a zdolala najťažšiu horu sveta K2. Klára Kolouchová si ide vlastnou cestou

    „A prečo tam ideš? Preto, že si od nás odpočinieš?“ Čo odpovedať dcérke na prostú detskú otázku pred blížiacim sa odchodom na himalájsku expedíciu? Byť matkou dvoch detí a horolezkyňou, ktorá lezie na najťažšiu horu sveta, nie je vždy jednoduché.

Ďalšie články v rubrike >