Priznať si, že prichádza koniec, je ťažké, ale nič lepšie sa nedá urobiť

Patricia Poprocká, 16. októbra 2018 o 11:25

Posledné tri roky boli pre Veroniku Ďurinovú poznačené smrťou. V marci 2015 pochovala mamu, teraz v januári sestru a o deväť dní po nej aj jedenásťročnú neter Karolínku. Všetky jej zobrala rakovina. Dnes rozpráva, ako to dokázali všetci v rodine prežiť, aby pomohla ďalším, ktorí sa dostanú do podobnej situácie.

Manželia Ďurinovci s riaditeľkou Plamienka Máriou Jasenkovou.

Foto: Plamienok

„Najťažšie bolo, keď som zistila, že ochorela mama, bola som práve tehotná. A potom keď sa začal zhoršovať zdravotný stav sestry a Kajky,“ spomína na kritické momenty.

Veronikina sestra a neter trpeli vzácnym druhom rakoviny, pri ktorom boli od začiatku zlé prognózy. „Vedeli sme, že to nie je dobré. Hoci som do poslednej chvíle verila v zázrak, na druhej strane som vedela, že nie je možný.“

Karolínku liečili na detskej onkológii v Bratislave. „Všetka česť lekárom, naozaj robili maximum, všetko, čo sa dalo. Konzultovali liečbu aj v zahraničí, s americkými lekármi, potom aj v Európe..., nič nezaberalo.“

Napokon to boli práve lekári, ktorí po ročnom márnom liečení odporúčali rodine paliatívnu starostlivosť. „Je to náročné priznať si, že čas sa kráti, že prichádza koniec, ale bolo to to najlepšie, čo sa v danej chvíli dalo urobiť.“

Karolínka sa tak dostala do starostlivosti neziskovej organizácie Plamienok, ktorá sa venuje poradenstvu po strate blízkeho aj starostlivosti o nevyliečiteľne choré deti. A aj vďaka Plamienku mohla stráviť posledné chvíle doma, medzi svojimi. „Nešlo to zo dňa na deň. Od prvého rozhovoru prešli týždne, kedy sme sa sami skúšali vyrovnať s celou situáciou. Raz to šlo lepšie, raz horšie...,“ spomína Veronikin manžel Juraj Ďurina.

Pravda oslobodzuje


Karolínka so svojou mamou boli prepojené, ako keby šli ruka v ruke. Stav sa zhoršoval obom takmer súčasne, a Karolínka okrem svojej choroby ešte navyše prežívala ťažký stav matky. Tá bola v hospici a nedalo sa s ňou komunikovať. Okrem otca a staršej sestry trávila preto Karolínka veľa času práve s tetou. „Boli sme si blízke. Bola som pri jej narodení a ona sa veľmi rada hrávala s našimi deťmi. Nikdy som jej neklamala, nič nezatajovala. Na každú otázku som povedala pravdu. Pýtala sa na mamu, tak som jej povedala, že je to zlé. Vtedy sa ma opýtala, či aj ona môže zomrieť. Povedala som, že áno. Obe sme si poplakali a potom robili ďalej, čo bolo treba...“

„Pravda oslobodzuje. Pomôže nám lepšie pozrieť na realitu, len sa netreba báť hovoriť o tom otvorene s deťmi a prípadne požiadať o pomoc, keď treba,“ dopĺňa Juraj Ďurina.

Obaja sa zhodujú, že bez Plamienka by to nešlo. „Veľmi nám pomohli, celou starostlivosťou. Vždy raz do týždňa prišli za nami do Nových Zámkov, vyšetrili Karolínku, povypytovali sa aj nás, ako sa cítime, či niečo nepotrebujeme... Mohli sme im navyše kedykoľvek zavolať, hoci aj o desiatej večer, keď sa Karolínke zhoršil stav. Konzultovali a poradili lieky s tým, že keby sa to nezlepšovalo, sadajú do auta a idú k nám.
Veronika hovorí, že všetkým veľmi pomohlo, že mohli byť do poslednej chvíle spolu. „Nemocnice sú síce veľmi nápomocné, ale vždy sú to len nemocnice. Sterilné prostredie, hadičky, návštevné hodiny... Doma je to úplne iné. Doma.“

Vďační žijú prítomný okamih


Dnes konštatujú, že v celom ťažkom období to bolo ako keby im niekto pomáhal niesť ťažký balvan, ktorý museli vyniesť na kopec. Plamienku sú nesmierne vďační a aj preto po Karolínkinej smrti hneď na druhý deň prišli do Bratislavy osobne sa ľuďom z organizácie za všetko poďakovať.

Pre riaditeľku Plamienka Máriu Jasenkovú bol tento ich počin inšpiráciou na to, že keď tento mesiac na svojom webe spustili podcasty, teda sériu krátkych rozhovorov, zvolili práve na tému Vďačnosť. Vypočujte si podcast.

Veronika Ďurinová hovorí, že choroba ich všetkých naučila žiť prítomnosťou. „Pochopili sme, že život je naozaj dar a že naozaj dôležitý je ten čas, ktorý ešte máme, kým sme ešte spolu. Podstatné je, aby sme trávili čas s blízkymi ľuďmi, nie to, či je niečo upratané alebo urobené.“ S manželom majú tri deti. „Samozrejme, ako každý rodič, aj ja mám o nich obavy. Ale nežijeme v strachu. Nevieme, čo s nami bude dnes, zajtra, snažíme sa žiť a užiť si prítomnosť.“





Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok V Nórsku nezamykám. Život na severe Ivane vyhovuje

    V Nórsku nezamykám. Život na severe Ivane vyhovuje

    V cudzine - najprv je to forma adrenalínu, pocit všetkého nového, potreba prispôsobiť sa... Neskôr je to už tvoj druhý život. Dnes je pre mňa normálne, že odídem z domu a nezamknem, alebo že nechám pred obchodom otvorené či dokonca naštartované auto, pokojná, že sa nič nestane. Opisuje Ivana Draganová svoj život v Nórsku, kde žije s manželom a malým synom.

  • Obrázok Dcéru sme od začiatku brali ako zdravú

    Dcéru sme od začiatku brali ako zdravú

    Keď sa narodila, nikto by neveril, že z nej dnes bude to, čo je – päťdesiatročná žena, schopná variť, samostatne nakupovať, venčiť psa, a dokonca aj prežiť niekoľko dní sama doma. Táňa sa narodila s poruchou chromozómov – má Downov syndróm.

  • Obrázok Preč od mestského zhonu! Na lazoch si žijú svoje šťastie

    Preč od mestského zhonu! Na lazoch si žijú svoje šťastie

    Po večeroch u nich počuť ticho lesa, občas narušené štekaním psov. Les a príroda sú všade naokolo, s civilizáciou ich spája rozbitá asfaltová cesta. Najbližší sused je od nich asi kilometer, najbližšie mesto, Detva či Zvolen asi polhodina cesty. Ivanovi a Soni Rybanovcom to vyhovuje. Presne toto chceli. Žiť v prírode a v súlade s prírodou.

  • Obrázok Maťko má ťažkú poruchu sluchu. Od rovesníkov ho ale takmer nerozoznáte

    Maťko má ťažkú poruchu sluchu. Od rovesníkov ho ale takmer nerozoznáte

    „Maťko v pôrodnici prešiel skríningom sluchu, vyšetrenie prebehlo štandardne. Podľa výsledkov vyšlo, že počuje. Keď v roku nereagoval na meno, nadobudli sme podozrenie, že niečo nie je v poriadku,“ hovorí Ľubka Majtánová, mamička chlapčeka, ktorý má ťažkú poruchu sluchu, ale vďaka včasnej pomoci je dnes schopný komunikovať takmer tak dobre ako jeho spolužiaci zo škôlky.

  • Obrázok „Keď sa Tomáško narodil, vážil jeden kilogram. Dnes je to zdravý a šikovný chlapček.“

    „Keď sa Tomáško narodil, vážil jeden kilogram. Dnes je to zdravý a šikovný chlapček.“

    „Môj syn Tomáško sa narodil v 27. týždni úplne bezproblémového tehotenstva. Po narodení vážil 1100 gramov, čo je ale na tak skorý termín naozaj slušná váha," začína svoje rozprávanie Iveta Jančoková z Bratislavy.

  • Obrázok Dozadu sa už nepozerám, no občas mi napadne, aké by to bolo, keby...

    Dozadu sa už nepozerám, no občas mi napadne, aké by to bolo, keby...

    Pri otázke, koľko má detí, sa na chvíľu zarazí. Dve či tri? Prvé potratila v 20. týždni. Druhé sa jej narodilo predčasne. Až pri treťom bolo všetko v poriadku. Ten stres ani žiaľ nepraje nikomu. Dnes sa už cíti šťastná, aj keď sa občas zasníva, aké by to asi bolo, keby ich bolo o jedného viac.

  • Obrázok Nosenie nie je len módny trend, dáva deťom oveľa viac

    Nosenie nie je len módny trend, dáva deťom oveľa viac

    Ničí nosenie bábätku chrbticu? Skrútený chrbátik, vytočená hlávka... Predsudky voči noseniu má najmä staršia generácia, na pochybách sú však aj viaceré matky, ktoré prebrali názor, že bábätku je najlepšie v perinke, kde má vystretý chrbátik.

Ďalšie články v rubrike >