Koronavírus dorazil už aj na Maurícius. Lucia so synom v lietadle na ceste domov.
Foto: archív Lucie KukovejSituácia okolo nášho návratu sa menila zo dňa na deň. Najskôr nám let zrušili bez náhradného termínu. Tak sme sa snažili kontaktovať leteckú spoločnosť, čo nebolo vôbec jednoduché, pravdepodobne boli zavalení množstvom podobných otázok. O dva dni nám ponúkli možnosť cestovať, no s 9-dňovým prestupom v Dubaji. S tým sme nemohli súhlasiť. Deväť dní v husto zaľudnenom meste pri súčasnej situácii by bolo riskantné.
Potom nám ponúkli neskorší dátum odletu – koniec marca. Chvíľu sme boli spokojní. Ok, zostaneme na Mauríciu ešte o 10 dní dlhšie, to je v poriadku. Tu sme v bezpečí, koronavírus tu zatiaľ nie je. Tento názor sme ale rýchlo zmenili.
Ostrov je nádherný, ľudia úžasní, zostať sa však už nedalo.
Foto: archív Lucie KukovejVzhľadom na situáciu vo svete sme sa začali obávať, že ak návrat necháme na neskôr, bude už nemožné letieť domov. Boli to zvláštne dni. Na jednej strane perfektné zážitky na krásnych miestach. Na druhej v podvedomí obavy a váhanie, ako sa rozhodnúť. Ostať, či snažiť sa odletieť čo najskôr?
Nakoniec nám letecká spoločnosť oznámila, že letíme v pôvodnom termíne. Akurát nie do Bratislavy, ale do Viedne. Nevedela som, či sa teším, či som smutná. Úplná schizofrénia. Jeden deň sa zmierim s tým, že tu ostávame na neurčito. Je tu nádherne a nič (okrem rodiny a blízkych) nám nechýba. Už nastavená tak, že na Mauríciu prečkáme celú koronu. Na druhý deň zase váham. Ktovie, čo sa stane, či tu vydržíme v prípade potreby aj dva tri mesiace a čo keď vírus príde aj sem a budeme tu musieť byť vo vnútri, izolovaní? Nakoniec sme sa rozhodli pre návrat, lebo situácia sa javila ako príliš neistá.
Každý večer som mala hlavu plnú myšlienok a veľký problém zaspať. Uvažovala som, ako udržím deťom na tvárach čo najdlhšie počas cesty respirátory. Premýšľala som, ako sa dopravíme zo Schwechatu. Brat s ocinom nám chceli doviezť auto k hraniciam. Počkali by nás tam, nech sa aspoň z diaľky vidíme. Netušila som, ako vysvetlím deťom, že nemôžu objať starkého a strýka, ktorých dlho nevideli. Predstavovala som si, ako stojíme oproti sebe a na diaľku cez respirátory sa zdravíme. Tragikomická predstava. Tragická realita.
Ale dobre, že ideme domov. Maurícius mal ku dňu nášho odchodu tri potvrdené prípady koronavírusu a začali sa šíriť správy o uzatvorení ostrova.
Atmosféra sa tam razom zmenila. Vidieť to na každom kroku. V uliciach aj na pláži poloprázdno. Zopár ľudí s rúškom na tvári. Turistov len máličko, keď sme sa v posledné dopoludnie ešte vybrali na pláž, cestou sme stretávali už výlučne domácich. Párkrát mi prebleskla hlavou myšlienka: „Nezostali sme tu už jediní?“
Bez rúšok letušky aj taxikár
Zbohom, Maurícius. Bolo nám cťou spoznať ťa, ostrovček. Si úžasný, zelený, kopcovitý, azúrový a nesmierne priateľský. Možno sa niekedy ešte uvidíme... Aj keď na svete je toľko nádherných miest, že už teraz mám v hlave niekoľko, ktoré by som rada videla...
Posledná foto na rozlúčku s Mauríciom.
Foto: archív Lucie KukovejZ apartmánu vo Flicu sme vyrazili vo štvrtok o siedmej večer. Hodina taxíkom na letisko, kde boli nekonečné rady. Keďže aj Maurícius už avizoval rušenie letov, všetci sa snažili dostať domov.
Úroveň ochrany na letisku bola veľmi biedna. Niektorí zamestnanci mali rúška aj rukavice, iní len rukavice. Drvivá väčšina čakajúcich turistov nemala nič. V lietadle tak isto, letušky len rukavice, bez rúšok!
Let do Dubaja trval necelých 6 hodín. Tam sme mali 3,5-hodinovú pauzu a potom nás ešte čakalo päť a pol hodiny letu do Viedne. V Dubaji bolo oproti januáru, keď sme leteli opačným smerom, oveľa menej cestujúcich. Ani tu však nemali všetci rúška. V porovnaní s maurícijským letiskom síce viac, ale odhadom stále len asi polovica. V našom lietadle už ale väčšina ľudí rúška mala. Aj letušky.
Čo nás ale prekvapilo na Schwechate sme opäť videli vodiči autobusov mestskej hromadnej dopravy bez rúšok. Rovnako mnohí taxikári, vrátane toho, ktorý nás viezol na hranice. Keď sme sa ho spýtali, či sa nebojí, odpovedal, že nie. Že sa vraj pozrie na človeka a vie, že je v pohode. Že aj my sme v pohode. Žeby jasnovidec? Bohužiaľ, veľmi nerozumný a nezodpovedný prístup.
Taxík nás doviezol tesne pred slovenské hranice. Cez ne sme prešli pešo. Policajti na hraniciach nás informovali, že sa máme nahlásiť u svojho všeobecného lekára a zostať 14 dní v karanténe. Na slovenskej strane nás čakali moji rodičia a brat s naším autom. Z diaľky sme si spoza rúšok zakričali pár viet, zamávali si a rýchlo domov do Pezinka.
Happy Holi
Na Maurícius nám ostali krásne spomienky. Aj tie posledné dni sme sa napriek kritickej situácii vo svete a našim obavám, čo bude, snažili užiť si čo najviac.Výnimočná bola najmä oslavu hinduistického sviatku jari – Holi, na ktorú nás zobrali naši kamoši Rid, ktorý je domáci, a jeho slovenská priateľka Lucka. Farebný, veselý a hlučný zážitok v dedinke uprostred „ničoho“.
Happy Holi!
Foto: archív Lucie KukovejPri jej hľadaní sme trošku blúdili. Autom sme prechádzali kľukatými cestičkami pomedzi polia s cukrovou trstinou a zrazu, uprostred ničoho: domy.
Hneď v prvom dvore žena s červenou farbou na tvári. Rid zacúva, otvorí okienko a akoby sa poznali odjakživa prehodia pár slov. Potom oznamuje, že sme správne, našli sme to! Parkujeme a prezliekame si v aute veci, lebo sa vraj zašpiníme. No netušili sme, ako veľmi.
Vyjdeme na ulicu a rozdelíme si sáčky s práškom rôznych farieb. Ulica je prázdna. Z jej druhého konca počujeme bubnovanie, no ešte nič nevidíme. Prichádza k nám zopár miestnych. „Happy Holi!“ prajú nám a na líca natierajú farebný prášok. My im tiež. Sú veľmi zhovorčiví a milí. Jedna pani nám chce priniesť koláče. Vraví, aby sme chvíľu počkali, a beží domov. Keď sa dlhšiu chvíľu nevracia, vydáme sa v ústrety farebnému davu, ktorý už vidíme na konci ulice. Bubnujú, spievajú, tancujú.
Všetci sú komplet celí od farieb: žltá, modrá, zelená, ružová... Keď sme už v dave, začne byť veselo, každý nám praje „Happy Holi“ a natiera na nás farby hlava-nehlava. Hlúčik detí nás doslova obkľúči a sústredí sa hlavne na Aďka a Hanku. Chcú ich hladkať, farbiť, Hanku berie jedno dievčatko na ruky. Tá sa z toho všetkého teší a užíva si to.
Andrejko sa však rozplače. Nechce, aby ho farbili, je to preňho asi trochu šok. Beriem ho na ruky a stranou. Vysvetľujem mu, čo sa deje, že sa všetci tešia a oslavujú. Upokojí sa. Potom sa vrátime, ale už ho držíme v ústraní.
Ideme kúsok v sprievode a je to super zážitok. Domáci nás berú medzi seba akoby sme tam patrili. Zrazu sa predo mnou zjaví žena, čo odbehla pre koláče a podáva mi plné dva sáčky. Ďakujem jej a objímeme sa.
V povznesenej nálade s modro-fialovo-žltými tvárami a zelenými vlasmi, farební ako papagáje, nasadáme do auta. Vezieme sa domov a musí byť na nás trochu komický pohľad... Maurícius je úžasný. Farebný a ľudský.
Hanka si užila mora dosýtosti, doma sa už zasa tešila zo svojich starých hračiek.
Foto: archív Lucie KukovejVážme si, čo máme
Napriek tomu je po dlhej dobe úžasné aj byť doma. Všetko sa mi zdá nejaké krajšie ako predtým. Prechádzam sa záhradou. Kontrolujem vinič, ktorý sme zasadili na jeseň. Obzerám púčiky na ovocných stromoch. Hľadám v tráve prvé jarné kvietky. Nadšene zdravím susedov, z diaľky. Vnútri si obzerám podlahu. Vždy bola taká krásne tmavá? Deti sa neskutočne radujú z každej jednej nanovo objavenej hračky. Keď je človek takto dlhšie preč, po návrate vidí svet doma úplne inými očami. Máme naozaj krásny domov.Viac o zážitkoch a ďalšie fotografie si môžete pozrieť na Luciinej facebookovej stránke S deťmi v batohu.
