Maurícius zatiaľ pre koronavírus neprijíma žiadne opatrenia, ak ruší akcie, tak pre nepriaznivé počasie. Na snímke čajová plantáž.
Foto: archív Lucie KukovejKeď sme v januári leteli na Maurícius, ani vo sne by nám nenapadlo, ako koronavírus zmení svet. Keď sa o ňom objavovali prvé informácie, zdalo sa nám, že to ľudia preháňajú. Je to v Číne, nás sa to netýka. No zrazu je to všade a priamo ovplyvňuje chtiac-nechtiac naše životy.
Podrobne sledujeme, ako sa vyvíja situácia doma. S údivom a strachom čítame najnovšie správy a píšeme rodine a kamarátom, ako sa majú, ako to vyzerá. Situácia je vážna a aj cez písmenká vnímame obavy našich najbližších.
My si tu žijeme akoby na inej planéte. Vo vlastnej bublinke. Maurícius nemá zatiaľ potvrdený ani jeden prípad nákazy. Život tu beží úplne normálne bez akýchkoľvek obmedzení. Nedávno sa mali konať oslavy dňa nezávislosti ostrova, no boli zrušené. Hneď mi napadlo, že určite kvôli korone. Ale čuduj sa svete, dôvod bol silný dážď.
Rodina Lucie Kukovej si zatiaľ užíva krásy ostrova, i keď už nie tak bezstarostne ako doposiaľ.
Foto: archív Lucie KukovejĽudia tu zatiaľ stále oveľa viac riešia počasie ako nebezpečný vírus. Podľa môjho názoru je však len otázkou času, kedy sa dostane aj sem. My sme vtedy chceli byť už doma...
Vrátiť sme sa mali o pár dní a napriek nezvyčajnej situácii na Slovensku sme sa tešili. Na náš dom, naše psy, našu záhradu, vlastnú posteľ... Zámerne nepíšem, že na rodinu a kamarátov, lebo sme plánovali po návrate dobrovoľne ostať v karanténe (vtedy ešte nebola povinná). Pre istotu.
Situácia sa však zmenila zo dňa na deň, let nám zrušili z dôvodu uzatvorenia letísk na Slovensku. Nespala som po tomto zistení skoro celú noc. V hlave mi vírili myšlienky, čo teraz. Na jednej strane by sme boli najradšej doma. Predsa len v takejto neistej situácii je domov akousi kotvou a útočiskom. Na strane druhej si uvedomujeme, že doma je situácia naozaj vážna a na Mauríciu sa môžeme voľne pohybovať a slobodne fungovať. Zatiaľ. To slovo „zatiaľ“ mi v hlave rezonovalo najviac. Čo keď to príde aj sem a budeme musieť zostať v izolácii? Čo keď už na Slovensku bude situácia stabilizovaná, letiská otvorené, ale Maurícius uzavrú? V hlave milión otázok a žiadne odpovede, lebo nikto nevie, čo bude.
Nakoniec sme sa rozhodli zostať, lebo sme nevideli inú možnosť. Keby sme aj skúsili kúpiť letenky do Viedne alebo Budapešti, môžu aj tieto letiská na druhý deň uzavrieť. A taktiež by pre nás nemal kto prísť, lebo by aj ten človek musel automaticky zostať 14 dní v karanténe.
Krásny koloniálny dom z roku 1872 Le Domaine des Aubineaux.
Foto: archív Lucie KukovejUväznení na tropickom ostrove... Znie to ako titul dobrodružného románu, no nie je. Pomaly si zvykáme na myšlienku, že sme tu na dobu neurčitú. Je nám tu dobre. Maurícius je nádherný, ľudia úžasní... No je zvláštne nemať slobodu. Je to nepríjemné. Vy doma na Slovensku o tom v týchto dňoch tiež určite viete svoje. Držíme vám aj nám palce. Zodpovednosťou koronu porazíme. Musíme!
Spoznávame a objavujeme ďalej
Aby to ale nebolo celé len v negatívnom duchu, napíšem aj o jednom z našich výletov. Máme veľké šťastie, že sa naša kamoška Lucka, dievča z Popradu, pred rokmi zaľúbila do Rida, chlapca z Maurícia. Ešte väčšie šťastie je, že aj keď spolu žijú vo Veľkej Británii, práve teraz sú na ostrove. A najväčšie šťastie pre nás je, že sú ochotní s nami chodiť na výlety a ukázať nám Maurícius z trochu inej stránky, keďže Rid je domáci. Ďakujeme.
Modely historických plachetníc sú naozaj detailne vypracované.
Foto: archív Lucie KukovejNa želanie môjho manžela sme sa vybrali pozrieť si dielňu, kde vyrábajú drevené modely historických plachetníc. Nachádza sa v mestečku Curepipe. Najprv sme si prešli predajňu. Potom nás milý pán vzal do dielne, kde šikovné ruky dávajú dokopy tie najmenšie detaily, aby vznikli nádherné modely. Poviem vám, strašná piplačka. Mňa by pri tom porazilo. Ale pre niekoho, koho to baví, to je iste práca snov. Už vidím Radka ako na dôchodku v pivnici nášho domu robí niečo podobné.
Od lodí sme sa vybrali po stopách čaju. Prvá zastávka bol krásny koloniálny dom z roku 1872 Le Domaine des Aubineaux. Nachádza sa tiež v Curepipe a obklopuje ho krásny veľký park. Naše deti to samozrejme hneď využili, a kým sme si my vypili kávičku a čaj, oni lovili žaby.
V múzeu, kde sa možno dozvedieť všetko o čaji. Prevedie vás táto usmievavá sprievodkyňa.
Foto: archív Lucie KukovejKeďže sa rozpršalo, ponáhľali sme sa skryť do továrne na výrobu čaju Bois Cheri. Je tam aj múzeum, kde sa dozviete všetko o histórii výroby čaju. Usmiata sprievodkyňa nám vysvetlila celý proces a porozprávala o druhoch čaju. Potom nás čakala najzaujímavejšia časť, prechádzka lesom k jazeru a čajovým plantážam.
Šli sme pešo, napriek tomu, že to zas vyzeralo na dážď. Oplatilo sa. Cestou tesne popred nás prebehla skupinka opíc. Keď sme sa blížili k úhľadným políčkam a jazeru, kvapky už padali jedna radosť. Mokrá fotka uprostred čajovníkovej plantáže a šup do reštaurácie na obed a na neobmedzenú degustáciu čajíkov. Z reštaurácie by bol nádherný výhľad, nebyť hmly a oblačnosti. Škoda. Miesto je to totiž nádherné. Uprostred zelene nad jazerom si na drevenej teraske popíjate čaj a poza vás behá opica.
Toľko nateraz. Pozdravujeme na Slovensko!
Ešte jedna z platnáže. Opice, žiaľ, nevidno.
Foto: archív Lucie KukovejViac o zážitkoch a ďalšie fotografie si môžete pozrieť na Luciinej facebookovej stránke S deťmi v batohu.
