Hinduistický chrám, najväčší na Mauríciu.
Foto: archív Lucie KukovejNaša najobľúbenejšia pláž je Trou aux Biches. Dlhá a široká pláž lemovaná palmami. Voda je tu úplne priehľadná a celkovo to tam vyzerá ako z pohľadnice. Je vzdialená zhruba 20 minút jazdy autobusom od mestečka Pereybere, kde bývame. Vyrážame tam väčšinou cez víkend, keď Radko nepracuje a nič nás nesúri. Miestni tu oslovujú turistov a ponúkajú rôzne výlety loďou.
Jedným z nich je aj plavba loďou s preskleným dnom na miesto, kde je možné zaplávať si s divokými morskými korytnačkami, na ktorú sme sa vydali. Doplavili sme sa zhruba 200-300 m od pláže. Deti išli od radosti z kože vyskočiť, keď cez presklené dno videli plávať obrovské korytnačky a rôznofarebné rybky.
Korytnačky miestni kŕmia, aby neodplávali inde.
Foto: archív Lucie KukovejDomáci na tomto mieste korytnačky pravidelne kŕmia, aby neodplávali k inému pobrežiu. Ja mám zo šnorchlovania trochu strach, tak ostávam na lodi s deťmi. Ostatní skáču do vody a plávajú popri fascinujúcich tvoroch. Môj manžel je z toho taký nadšený, že sa mu nechce z vody von. Neskôr, keď už ležíme na pláži, ukazuje mi fotky a videá spod hladiny a hovorí: „Je to úžasné. Predstav si, že na takéto niečo ľudia pozerávajú na NatGeoWild a ja som to zažil na vlastnej koži.“ Raduje sa ako malé dieťa. Je to veľmi milé. Usmievam sa.
Radovan ako potápač.
Foto: archív Lucie KukovejCap Malheureux a chrám Maheswarnath
Dva chrámy. Obidva krásne a zároveň úplne iné. Katolícky kostolík známy ako „Red Roof Church“ sa nachádza v dedinke Cap Malheureux na severe ostrova. V roku 1810 sa práve tu vylodili anglické vojská a obsadili Maurícius.Je to nádherné miesto. Pri pláži sa dajú kúpiť čerstvé ryby od miestnych rybárov. Boli sme tam cez týždeň doobeda a bolo tam takmer prázdno. Rybári posedávajúci v tieni pod stromami. Pani predávajúca náramky a náhrdelníky. A zopár turistov. O zábavu pri nich nie je núdza.
Katolícky chrám.
Foto: archív Lucie KukovejStretli sme tam českú rodinku. Maminka s dcérkou kupujú bižutériu, tato sa prechádza popri kostolíku. Malý, zhruba 3-ročný, syn sa čľapká vo vode, zrazu si stiahne nohavice a kaká nich. Bez slova potom širokou chôdzou s nohavicami na kolenách a s celým tým nákladom mieri k maminke. Tá veselo švitorí o náramkoch. Sedíme na lavičke vedľa nej, tak sa pýtame: „Ten chlapček je váš?“ Ona: „Jo, jo, snad se tam netopí.“ Nie, ale má iný problém. Na to už zareaguje: „Né, tohle né. Není náš. Tenhle není náš!“ Už ho berie a umýva zakakanú riťku a nohavice v oceáne. Ok, na tú stranu sa kúpať nepôjdeme. Potom niekam zmiznú.
O hodinku ich stretávame zas. Maminka kričí na syna: „Brýle si stratil! Klobouk taky! Z lode seš skoro vypadl! Já už mám toho dost!“ Hm, to nám niečo pripomína. Nielen naše deti nám dávajú zabrať...
No ale poďme naspäť k chrámom. Je tu ešte jeden, najväčší hinduistický chrám Maurícia. Volá sa Maheswarnath a nachádza sa v meste Triolet. Zvonku je krásne zdobený, zvnútra skôr strohý. Je obklopený vysokými stromami a kvetinovou záhradou. Tvorí ho hlavná najväčšia budova a okolo je niekoľko menších. Pred vstupom dovnútra sa treba vyzuť. Tu sme nestretli žiadnu zábavnú rodinu, ale zato Aďo našiel dve stonožky.
Raj pre chuťové poháriky
Ponúknete sa?
Foto: archív Lucie KukovejObzvlášť pekne vyzerá cyklámenová pitaya (dragon fruit). Chutí trochu nevýrazne, ale s troškou cukru či v ovocnom šaláte so sladším ovocím je skvelá.
Druhá mňamka, ktorú tu tiež dostanete na každom rohu, sú ryby. Rybku sme kúpili čerstvú na rybacom trhu v Grand Baie. Priamo od rybárov. Krásne nám ju očistili a naporcovali. Andrejko na nich mohol oči nechať, keď šikovne spracovávali rybu s obrovským nožom. No o chvíľu na to nám oči vypadli všetkým štyrom.
Usmievavý rybár berie Andrejka za ruku a vedie ho k moru. Máva aj na nás a volá: „Come, I will show you something.“ Tak ideme všetci k vode. Hádže do plytkej vody hneď pri pláži zvyšok z ryby. Pozerám do mútnej vody, nevidím nič. Ešte si v duchu vravím, že je tam toho. Pripláva ryba a zožerie to. Čo je na tom. V tom sa vo vode hneď pri našich nohách niečo sivé zavlní. Tri alebo štyri obrovské raje s dlhými chvostami tesne pri nás. Skoro sme odpadli. Rybár ich dokonca hladkal. Perfektné!
Berieme rybu a ďakujeme rybárom, ktorí nám s úsmevom mávajú. Rybku sme si včera večer aj s druhou slovenskou rodinkou a Salmanom, majiteľom nášho apartmánu, ugrilovali. Keď miestni naši susedia videli, že sedíme vonku a grilujeme, pustili nám hudbu, priniesli na stôl veľkú misku ich miestnej špeciality.
Grilovačka bola veselá. Radovan a Salman.
Foto: archív Lucie KukovejVľúdnosť na každom kroku
Budem sa opakovať, ale musím: Na Mauríciu žijú úžasní ľudia. Áno, zarábajú na turistoch, ale nech. Rada im dám zarobiť. Lebo sú usmiati, úprimní a milí. Každý deň s nimi zažívame kopu drobných čarovných situácií. Asi som z toho taká nadšená preto, lebo na Slovensku to tak nie je. Doma vidíme viac vážnych tvárí, ako tých usmiatych. Škoda. Lebo toto je tak príjemné.„Mami, ten ujo ma pohladkal po hlavičke,“ kričí Aďo. Alebo dnes ráno ma zdravili smetiari. Poobede ideme z pláže a uhneme sa autu idúcemu za nami. To pri nás spomalí, vodič stiahne okienko a nahlas nám ďakuje: „Merci.“ Pre nás neuveriteľné, tu asi bežné. Maurícius vonia rybami a človečinou... Pozdravujeme domov a usmejte sa zajtra na niekoho na ulici, prosím.
Viac o zážitkoch a ďalšie fotografie si môžete pozrieť na Luciinej facebookovej stránke S deťmi v batohu.
