Prvý a druhý sviatok vianočný majú silný duchovný rozmer.
Foto: shutterstock.comPre kresťanov je 25. december, teda prvý sviatok vianočný, ešte dôležitejším dňom ako 24. december. Včerajšok, na ktorý sa však sústredí hlavná pozornosť väčšiny ľudí, sa tak považuje len za predvečer hlavného sviatku.
Práve dnešok sa podľa liturgickej tradície oslavuje Narodenie Pána. Príchod Ježiša Krista sa tiež ľudovo nazýva Boží hod, avšak význam slova hod nie je celkom zrejmý. Odvodzuje sa od „duchovných hodov”, ktoré si veriaci dopriavali v predvianočnom vianočnom čase v kostoloch. Ďalším možným vysvetlením je hojnosť vianočného stola, pretože aj naši predkovia sa snažili mať v tomto čase na stole to najlepšie a vo väčšom množstve.
Legenda hovorí, že Ježišova matka Mária a jej druh Jozef prešli 150 kilometrov peši do Betlehema kvôli sčítaniu ľudu, ktoré rozkázal vykonať cisár Augustus. Podstúpili ťažkú cestu, hoci Mária bola vo vysokom štádiu tehotenstva. V meste, ktoré sa dnes nachádza v autonómnom území Palestíny, však nemohli nikdy nájsť nocľah, a tak sa Ježiš narodil v úbohom chlieve na slame.
Tento výjav zobrazujú betlehemy, ktoré sú vo vianočnom čase vystavené v kostoloch či na námestiach miest a obcí. Malý Ježiško leží na slame, okolo neho sú Mária, Jozef, pastieri a zvieratá, najčastejšie ovce, osol, ale niekedy aj ťava či vôl. Traja mudrci z východu mu prinášajú známe dary, kadidlo, zlato a myrhu a nad všetkým svieti jasná hviezda kométa, ktorá príchod spasiteľa zvestovala.
Cirkev začala oficiálne považovať 25. december za deň narodenia Ježiša Krista v siedmom storočí. Presný dátum, kedy prišiel na svet, sa nevie. Východná cirkev už od štvrtého storočia oslavovala deň narodenia Ježiša 6. januára.
Pre ľudí, ktorí v boha neveria, je 25. december zväčša len vítaným voľnom, ktoré väčšina z nás využije na rodinné či priateľské návštevy. V dávnej ľudovej tradícii však mali všetci v tento deň sedieť doma, odpočívať a nič nerobiť. Niekde sa dokonca nesmeli stlať postele a keď vyhasol oheň, nikto ho nemohol znovu zapáliť. Hlavná pozornosť sa mala venovať rozjímaniu nad príchodom spasiteľa.
Rozjímanie nahradila zábava
Na druhý sviatok vianočný sa mohli prvýkrát v decembri usporadúvať zábavy - a boli to zábavy veľmi veselé. Atmosféra tohto dňa bola celkovo uvoľnenejšia ako počas prvých dvoch vianočných dní. Tradícia bujarosti pretrvala dodnes v podobe stále veľmi obľúbených štefanských zábav. Kde sa zábavy vzali? Súviseli s tým, že gazdovia a gazdiné sa radi pred susedmi pochválili domácimi produktami, ochutnávala sa klobása, koláče či domáca pálenke. Z tohto zvyku potom vyrástli práve štefanské zábavy. Veľmi typickými pre tento sviatočný deň boli v minulosti aj návštevy príbuzných.Druhý sviatok vianočný mal v cirkvi paradoxne úplne iný rozmer. V tento deň si tradične pripomína svätého Štefana, ktorý patril k prvej generácii kresťanov a považuje sa aj za vôbec prvého kresťanského mučeníka. Ukameňovali ho za to, že Židov obvinil zo smrti Ježiša Krista a zároveň kresťanského spasiteľa postavil na roveň Bohu.
Strašnou smrťou mal zomrieť práve 26. decembra v súčasnom najväčšom izraelskom meste Jeruzaleme. Nevie sa však presne, či sa tak skutočne stalo práve v tento deň. Známy nie je ani rok úmrtia, predpokladá sa, že to bolo niekedy medzi rokmi 35 až 40 nášho letopočtu. Svätý Štefan znášal svoj údel hrdinsky, dokonca sa počas kamenného krupobitia nahlas modlil k svojim trýzniteľom: „Pane, nezarátaj im tento hriech.”
Vianočné sviatky končia sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia) šiesteho januára. Práve v tento deň sa podľa tradície Ježiš Kristus zjavuje ľudom ako ich kráľ. Kto ešte neodstrojil stromček, má na to dnes posledný deň.
