Deti si užívajú pláž a teplo.
Foto: archív Lucie KukovejNáš prvý večer na Mauríciu, nebol veru práve idylický. Deti už spali a my sme rozoberali naše zatiaľ zmiešané dojmy. Sedeli sme pri jedálenskom stole, keď tu zrazu popod Radkovu stoličku čosi prebehlo. „Jéééj, práve popod teba prebehla tá jašterička!“, vravím mu v domnienke, že ide o malú jašteričku, ktorú sme predtým videli za skrinkou. Môj manžel ma ale vyviedol z omylu: „To nie je jašterička.“ Z tónu mi bolo jasné, že je to niečo, z čoho nebudem nadšená.
Vyskočila som zo stoličky a začala robiť paniku. „Čo je to, čo je to?“ Nie som typ ženy, ktorá pri pohľade na pavúka alebo chrobáka jačí či lezie po stene. S hmyzom som úplne ok, náš Andrejko, ktorý miluje a rád skúma tú háveď, ma vytrénoval. Pavúka v pohode vezmem do ruky. Ale toto vyzeralo byť strašne rýchle a veľké. Navyše som z Radkovho správania cítila, že to asi nebude náš ostrovný domáci maznáčik.
Bol to šváb! Obrovsky švábisko! Popri panikárení mi napadlo, že Andrejkovi sa iste bude páčiť, a že mu ho ráno ukážeme. Na to v dreze kuchynskej linky ďalší. Radko ho lapil, ja potichu nadávam a obzerám sa po dlážke. Rozhodneme sa švábov vyhodiť von. Živé tvory nezabíjame, aj keď tu som mala chuť urobiť výnimku.
No ako sme sa vrátili sa zvonku, na kuchynskej linke ďalšie dva veľké šváby. Tie sme už nechytili. Predýchavam. Toto mi je naozaj dosť nepríjemné. Ideme spať. Z predstavy, ako po mne budú v noci liezť šváby, som značne rozhodená. Manžel ma uisťuje, že nebudú. Očami ale stále behám po stene a dlážke, či tam niečo nelezie. Keď ponad okno prebehne jašterica, zjojknem. Radko ma pochváli, že aj tak som úžasná, kopa žien by tu odmietlo spať. Nuž veru, do rána veľa nenaspím. Stále mám pocit, že ma niečo šteklí na nohe.
Jednoducho krása.
Foto: archív Lucie KukovejNa druhý deň pátrame, či je toto normálne, alebo je náš apartmán fakt poriadne špinavý. Viacerí ľudia, čo žijú na ostrove mi so smiechom potvrdzujú, že šváby sú tu bežné ako u nás muchy. Že vlezú cez okno, cez klímu, hocijako. Vraj si z toho netreba nič robiť, len si zvyknúť...
Ok, som rozmaznaná Európanka, nechcem žiť so švábmi. Ale je pravda, že som si zvykla. V tomto dome sme zostali nakoniec 6 nocí. Aj to je skúsenosť. A aj keď v novom apartmáne tiež možno bude jašterička, či šváb, bude to tam čistučké a bez smradu.
Na novom mieste
Chvíľa oddychu.
Foto: archív Lucie KukovejZistili sme, že domáci si na komfort bývania až tak nepotrpia, a že fotky naozaj môžu klamať. Ale hlavné je, že sme v príjemnom apartmáne s posedením vonku a cítime sa dobre. Patrí mladému chalanovi, ktorý je snaživý a milý.
Už sme však postrehli, aká je miestna mentalita. Domáci sú veľmi ochotní, chcú všetko zariadiť, hneď a zaraz, všetko majú, dodajú, prinesú... Realita je však trošku inde. Majú, ale iné, ako ste chceli. Prinesú, ale o tri hodinky, či tri dni neskôr ako sľúbili. Zariadia, ale asi po štvrtom pripomenutí... Ale aj tak to všetko s obrovským úsmevom a srdcom na dlani. Ono to podľa mňa nie je hrané! Oni fakt chcú, len im to akosi nejde.
Ale viete čo? V tomto apartmánovom dome sme sa stretli tri rodiny Slovákov a všetci sme na ostrove na dva až štyri mesiace. Aspoň máme s kým pokecať a deti majú s kým robiť neplechu.
Bežný deň na ostrove
Náš denný režim vyzerá zatiaľ tak, že doobeda Radko pracuje. My ideme buď na pláž alebo sa len tak prejsť. Všetko je tu iné, takže to nie je nuda. Obzeráme obrovské palmy a zvláštne stromy v záhradách. Ukazujem deckám kokosový orech, mango... Sú tu pestrofarebné vtáčiky. O kúsok ďalej zas po ceste beží malý gekon alebo zvláštny chrobák.Potom ideme domov variť a naobedovať sa. Ak treba upratať, upratujem. Ak prať, periem. Tak isto ako doma. Poobede Radko končí s prácou a niekam vyrážame. Buď na nejakú vzdialenejšiu pláž alebo do vedľajšieho mestečka na prechádzku a zmrzlinu. Vraciame sa večer, večeriame.
Radko ide zas pracovať, ja ukladám deti spať. Keď zaspia, vezmem veľký téglik zmrzliny, veľkú lyžicu, tablet a píšem.
Úžasní ľudia
Čo mi je na Mauríciu nesmierne sympatické, sú ľudia. Skoro všetci domáci nás na ulici zdravia alebo sa minimálne usmejú. Doširoka usmiaty SBS-kár v potravinách, pani v stánku pri pláži kričiaca hello, aj keď od nej nič nekupujeme, no prehodíme s ňou aspoň pár slov. Miestne deti prihovárajúce sa tým našim. Starší pán na pláži, ktorý keď vidí, že Andrejko hľadá mušle, hľadá hodnú chvíľu s ním. Predavač ovocia, ktorý si čupne k našim deťom a podáva im dva malinké banány práve odtrhnuté zo stromu. Zadarmo, za úsmev. Je to podľa mňa úžasné. Hreje to pri srdci a ja som naozaj veľmi rada, že sme sa na túto cestu dali.
Maurícius sa oplatí vidieť.
Foto: archív Lucie KukovejViac o zážitkoch a ďalšie fotografie si môžete pozrieť na Luciinej facebookovej stránke S deťmi v batohu.
