Lucia Kuková s rodinou.
Foto: archív Lucie KukovejLucia je mamou 5 a pol ročného Andrejka a 2 a pol ročnej Hanky. „Sú to krásne, zdravé, aktívne a na výchovu náročné deti,“ konštatuje s úsmevom. Všetci žijú v Pezinku aj so psíkmi Buffynou a Wifinou. Manžel pracuje v IT sektore, ona vyštudovala nemčinu, ale nikdy neučila, zamestnala sa v nadnárodnej spoločnosti a teraz je na materskej.
Ako sama vraví, sú živá a hlučná rodina. „Keď niekam prídeme, je ťažké si nás nevšimnúť, buď zvyšujú hlas deti alebo my. Môj muž si zvykne povzdychnúť: Prečo my nemôžeme byť proste taká obyčajná rodina?
Záľuby však máme obyčajné – chodíme do prírody, cestou späť často nesieme tašku odpadkov, ktoré sme vyzbierali. Naše deti vedieme k tomu, že planétu máme len jednu, a že každý živý tvor má právo na život. Taktiež radi spoznávame nové miesta a veci, čo nás vlastne priviedlo aj sem.“
Andrejko a jeho obľúbený hmyz.
Foto: archív Lucie KukovejLuciin manžel v práci mával ponuky na prácu vo Švédsku či na Floride, ona sa však nechcela presťahovať na dlhší čas, vzhľadom na deti, rodičov, brata aj psov. Keďže však manžel môže pracovať z domu, a teda prakticky zovšadiaľ, rozhodli sa aspoň vycestovať niekam na dlhší čas. Vyberali dlho, napokon zvíťazil Maurícius. „Zavážilo aj to, že Andrejko je posledný rok v škôlke, zo školy ho potom už na tak dlho asi nevezmeme. Na Mauríciu sa nám páčilo, že je to malý ostrov, ktorý sa dá precestovať za dve tri hodinky, je tam dobrá zdravotná starostlivosť, nehrozia tropické choroby a pred cestou nie sú povinné očkovania. Nežijú tam smrteľne jedovaté tvory, čo je dôležité, pretože náš Andrejko je milovník hmyzu, slimákov a všemožnej hávede, ktorú bez okolkov berie do rúk, umiestňuje do krabičky, pozoruje a potom vypúšťa na slobodu. Takže by to mal prežiť v zdraví,“ usmieva sa.
Ako prebiehala cesta a aké boli prvé dojmy? O tom už prvá časť Luciiných zápiskov:
Vitaj, Maurícius!
Nádherný ostrov v Indickom oceáne.
Foto: archív Lucie KukovejPristávame na krásnom tropickom ostrove v Indickom oceáne, mama má dva kútiky od vyčerpania, nevyspatý ocko konštatuje, že mama vyzerá ako Joker, vyspatý a spokojný Andrejko vyhlasuje, že bude pilotom a napokon veľmi biedne vyspatá Hanka vyhlasuje: Poďme už domov.
Cesta bola pre deti zážitkom. V Bratislave na letisku vyspevovali pesničky, čím prilákali pripitých, ale milých slovenských dobrodruhov letiacich do Thajska. Dostali od nich lízatká a cukríky, ktoré, samozrejme, rýchlo skonzumovali. Zabávali sa s nimi aj v lietadle: A vieš, ako sa ja volám? Aj my máme psíky! A vieš, akú ja viem pesničku? Čas si krátili aj kreslením, čítaním, hrou s plastelínou a selfíčkami. Na letisku v Dubaji, hoci bolo okolo polnoci nášho času, obe deti tiež behali, vykrikovali a spievali. Žena v čiernej burke, ktorej trčali len oči, z hlbín svojho odevu vylovila dve čokolády. Naši krpci síce na ňu pozerali s nedôverou, no čokolády zhrabli. Spevom o hodinu na to prilákali staršiu Češku, ktorá z kabelky vytiahla zasa lízatká. V lietadle smer Maurícius boli teda naše deti mega unavené, mega naspeedované cukrom a mega fascinované obrazovkami zabudovanými v každom sedadle. Napriek tomu sa im nejakým zázrakom podarilo zaspať.
Rodinné pikniky na pláži
Deťom sa z pláže ani nechce... Nečudo.
Foto: archív Lucie KukovejMaurícius je niekdajšia francúzska, britská a holandská kolónia, je tam silný európsky vplyv a obyvateľstvo je celkom multikultúrne. Je to už taká trochu európska Afrika.
Príroda je neopísateľne krásna.
Foto: archív Lucie KukovejZatiaľ si tu užívame krásne dlhé pláže, teplo a azúrový oceán. Andrejko s Hankou nechcú z pláže odísť ani za nič. Hrabú jamy lopatkami, utekajú pred vlnami, tešia sa veľmi. Pobrežie je plytké a voda teplučká. Slnko je tu veľmi silné a musíme sa poctivo krémovať.
Deti sú fascinované miestnymi deťmi, ktoré sú ako nádherné čokoládky s hustými vlasmi, nejde z nich spustiť oči. Mnohé z nich sú aj veľmi zhovorčivé, chcú sa kamošiť.
Páčia sa nám aj domáci... Cez víkend sú na plážach celé rodiny. Donesú si tam stoličky, stany, jedlo, pitie a piknikujú. Niektorí opekajú a bubnujú, či hrajú na gitare. Jašia sa vo vode s tými svojimi čokoládovými detičkami a sú veselí. Vyzerajú, že si ten život vedia užiť.
Nikoho z nich som nevidela na pláži ťukať do mobilu (zato turistov áno). Ide z nich nesmierne dobrá energia.
Sťahujeme sa, necítime sa dobre
Pauza v meste.
Foto: archív Lucie KukovejSmrdí tu však, ako keby tam sto rokov nikto nebol a nevetral. Naoko to nevyzerá až tak katastrofálne, ale necítime sme sa tu dobre. Kúpeľňa, kapitola sama o sebe: Naoko upratané, ale všade v rohoch a kútoch nánosy starej špiny. A to nie sme žiadne fajnovky. Starší nábytok je na pohľad pekný, ale páchne starinou. Jednoduché podmienky nám neprekážajú, ale smrad a nevyčistiteľná špina áno.
Lucia a Radovan si Maurícius vybrali aj vďaka tomu, že na ostrove nie sú tropické choroby a podobá sa Európe.
Foto: archív Lucie KukovejTakže sme si našli niečo iné, a o tri dni sa sťahujeme. V rušnom mestečku Pereybere na severe ostrova sme našli veľmi pekný apartmán, ktorý vlastní mladý IT-čkár (ako môj manžel Radko, aspoň si budú môcť pokecať) menom Salman.
Súčasný domáci je ale veľmi milý starší pán. Prvé ráno nám doniesol čerstvé pečivo, odviezol nás na nákup, Andrejka vždy vezme za ruku, akoby bol jeho vlastný. Všetko nám vysvetľuje, je naozaj ochotný a tiež má dve deti. Až nám je ľúto povedať mu, že ideme preč... Ale nedá sa inak... Prečo? V ďalšej časti napíšem príbeh nášho prvého takmer hororového večera v tomto dome...
Viac o zážitkoch a ďalšie fotografie si môžete pozrieť na Luciinej facebookovej stránke S deťmi v batohu.
