Cestovanie s deťmi môže byť aj zábavné.
Foto: shutterstock.comMnohí rodičia pohltení vymoženosťami dnešnej doby zabúdajú, že keď boli oni malí, nič z týchto výdobytkov techniky neexistovalo. Sami boli pritom vo veku svojich detí schopní v aute precestovať tú istú trasu. Tá spravidla trvala ešte dlhšie než dnes, pretože nebolo toľko diaľnic a ani tak rýchle autá.
„Áno, pamätám si na to. Rozprávali sme sa, hrali sme hry, napríklad na automobilové preteky, teda sme striehli, aké auto ide oproti a priradilo sa k tomu členovi posádky, kto bol na rade. Samozrejme, vtedy to bola jednoduchá hra. Nebolo toľko áut a bolo ľahké určiť, ktoré je rýchlejšie. Niekomu išiel traktor, inému trabant, kto natrafil na fiatku alebo šesťstotrinástku, tešil sa, bol takmer istý víťaz,“ spomína na cestovanie za socializmu Andrej, dnes otec osemročného syna. S rodičmi chodievali na dovolenky do Maďarska, za lyžovačkou zasa precestovali Slovensko krížom-krážom. A termín nuda v aute nepoznali.
Ako je to možné? Podľa odborníkov robia dnes chybu neraz samotní rodičia, a to práve tým, že k cestovaniu pristupujú ako k niečomu, čo je náročné, a že pochybujú, ako to dieťa zvládne. Dieťa tým totiž dostáva podvedome signál, že cestovanie je ťažké, že ho možno nedokážu zvládnuť a potom k tomu aj tak pristupujú. A čím viac toho majú, tým viac vymýšľajú. Rozprávky, hračky, jedlo, hry na tablete... A mnohým to stále nestačí.
Cestovanie je pritom úžasná príležitosť, keď je rodina (aj nútená) byť pokope, a všetci teda konečne majú čas sa rozprávať. Prípadne deťom ukazovať krajinu, rozprávať niečo o miestach, kadiaľ sa práve presúvajú, napríklad povesť o Beckovom hrade, Trenčianskom... Pri ceste do zahraničia sa zasa vďačne dozvedia čo to o krajine, ktorou prechádzajú. Nový svet je pre nich zaujímavý.
Samozrejme, pozornosť detí nevydrží nepretržite šesť či osem hodín. Po čase sa potrebujú aj zahrať. Platí však, že čím menej hračiek majú, tým viac im pracuje fantázia.
Kým v minulosti sa deti hrali na spomínané automobilové preteky, dnes napríklad môžu počítať, koľko áut jednotlivých typov stretnú, koľko motoriek, prípadne hrať hádanky, rozprávať vtipy, spievať si...
„S deťmi sa hrávame aj hry, ktoré chcú oni. Napríklad menujeme veci na vybrané písmenko, alebo na to, ktoré je na konci povedaného slova, prípadne hráme asociácie – čo mi to ktoré slovo pripomína. Začneme napríklad pri slove more, pokračujeme dovolenka, slnko, hviezdy, rakety, vesmír.. Je to zábavné, kam až prídeme,“ hovorí svoje skúsenosti mamička štvorročnej dcéry a šesťročného syna Ivana. Dodáva že deti si občas berú do auta hračky, väčšinou sa tam však len povaľujú a zašpinia.
Niekoľko rád na cestu
„Cestovali sme takto do Bulharska, v aute máme zabudovaný televízor, chlapci väčšinou pozerali rozprávky, a veru si neviem predstaviť, ako by sme to bez nich zvládli. Myslím si, že dnes je to už iné ako kedysi, aj deti sú iné, ako kedysi... Keď raz majú tie možnosti, tak ich aj chcú využívať,“ približuje svoj prístup k cestovaniu zasa Erika, ktorá má osem a desaťročného syna.
Tak, ako psychológovia odporúčajú počas dlhých ciest prestávky šoférom, potrebujú ich rovnako aj deti. Toaleta, občerstvenie, krátke prevetranie sa, povystieranie sa... A potom pokračovanie v ceste. Netreba zabúdať ani na spoločný cieľ cesty, či už je to dovolenka, návšteva, výlet. Deti sa na to tešia, a ak niečo chcú, spravidla dokážu pre to aj veľa vydržať. Zvládnu to aj bez kopy hračiek, hier a rozprávok, treba im len veriť!
ps - Tento článok nepojednáva o cestovaní s bábätkami. To je úplne iná samostatná téma.
