Dianka prežila a dnes je z nej krásne a šikovné dievčatko.
Foto: archív Mirky SlovákovejVšetko sa začalo v jeden marcový deň pred siedmimi rokmi. Dvojročná Dianka sa spokojne dopoludnia hrala s mamou a nič nenasvedčovalo tomu, aké dramatické udalosti už klopú na dvere. „Na obed si začala sťažovať na únavu, tak sme si išli ľahnúť a oddýchnuť. Dianke však začala stúpať rýchlo teplota, nastala zimnica, hovorila mi, že je unavená a bolí ju hlávka. Nič výnimočného, až na tu rýchlosť, ako mi zrazu z čiperného usmiateho dieťatka zostalo za pár hodín apatické, ubolené bábo,“ spomína si mamička, ktorá sa dnes spolu s manželom Milanom okrem 9,5-ročnej Dianky stará aj o 2,5-ročnú Máriu.
Za bežných okolnosti by žena teplotu už riešila čípkom alebo sirupom, ale teraz mala neodbytný pocit, že sa deje niečo nedobrého. Zavolala manželovi, či by pre istotu nezabehli na pohotovosť. K návšteve nemocnice došlo asi po troch hodinách vysokých teplôt. Vo zvolenskej zdravotníckom zariadení ich hneď prijali, ale s podozrením na zápal močového mechúra, pretože dievčatko sa sťažovalo na bolesť bruška. „Vybavila som si izbu, aby som mohla byť celý čas pri nej. Vtedy sme sa ešte odúčali od plienok, tak sme spolu chodili na toaletu a ležkali, kým jej tiekli infúzie,“ pokračuje Mirka Slováková.
V noci, keď išli na wc, si všimla, že Dianke sa na brušku objavili drobné fialové škvrnky, takzvané petechie. To je typický príznak meningitídy a zároveň signál, že choroba sa významne rozšírila a dieťa ohrozuje na živote. Nad ránom už Dianka mala petechie aj na chrbátiku a nohách. Mama to hneď hlásila sestričke. „Ráno prišla pani doktorka a udalosti potom dostali rýchly spád. Vysvetlila mi, že malú odvážajú do Banskej Bystrice, pretože je vážne podozrenie na zápal mozgových blán a každá minúta je dôležitá. Zobrali ju hneď, stihla som jej dať akurát pusku a obľúbený cumlík. Ja som sa pobalila, zavolala rodine, aby pre mňa prišli a utekali sme do Banskej Bystrice,“ vraví mama.
Dianka s milujúcimi rodičmi.
Foto: archív Mirky SlovákovejDlhé dva dni čakania
Dianku previezli na oddelenie anesteziológie a intenzívnej medicíny, kde jej nasadili potrebné lieky (choroba sa lieči silnými antibiotikami) a urobili aj ďalšie vyšetrenia potrebné na potvrdenie diagnózy. Zahŕňali odber krvi a mozgomiešneho moku či test na petechie pomocou pohára (ak po zatlačení dnom pohára petechie nezmiznú, ide o meningitídu).„Keď sme prišli do Banskej Bystrice, zavolal si nás pán profesor Kralinský - mimochodom náš veľmi dobrý priateľ, asi to bol osud, že sa jej ujal práve on, odborník na meningitídu - do kancelárie, kde nám vysvetlil všetko potrebné. Že Dianke potvrdili meningitídu, že jej nasadili liečbu a že je to veľmi vážne a smrteľné ochorenie, pričom veľké percento detí, ktoré prežijú, má trvalé následky...“ popisuje žena a dopĺňa, že Dianka sa nakazila meningokokom skupiny B.
S dcérkou v nemocnici zostať nemohla: „Pán profesor nám povedal, že momentálne pre ňu ako rodičia nemôžeme nič urobiť, iba čakať, veriť a modliť sa. Šanca je päťdesiat na päťdesiat a je len na nej, ako zabojuje prvých 24 až 48 hodín. To bol asi najhorší okamih v našich životoch. Vedieť, že sa nedá nič robiť, iba čakať, či dieťatko prežije prvé dni…“
Vybrali sa teda domov, no pravidelne si s lekárom volali. Po dvoch dňoch zápalové hodnoty v krvi našťastie začali klesať, čo znamenalo, že liečba zabrala. Z nemocnice zavolali, že mamička môže prísť, pretože dcérku budú preberať z umelého spánku a bolo by dobré, ak by vtedy mohla byť pri nej.
Dianka s mladšou sestričkou Máriou.
Foto: archív Mirky SlovákovejAko malé bábo
„Prvé dni po prebratí boli naozaj náročné, učili sme sa všetko od začiatku, ako keby bola bábätko... Bola veľmi ubolená, stále plakala, každý dotyk aj pohyb ju bolel, petechie krvácali, začali sa postupne robiť chrastičky. Z každej strany trčali hadičky a kanyly, prostredníctvom ktorých jej tiekli infúzie a lieky, i potrebné kábliky na monitorovanie srdiečka a iných životných funkcii. Ale boli sme spolu, celý deň od šiestej od rána do desiatej večer. Potom som odchádzala na izbu pre sprevádzajúcich rodičov,“ spomína si na vtedajšie udalosti.Takto fungovali asi desať dní. Neskôr už Dianka pekne sedela, papala a začala trochu rozprávať. Premiestnili ich na oddelenie, kde už mohli byť na izbe stále spolu. „Učili sme sa postupne chodiť, konečne som ju mohla okúpať. Najhoršie pre mňa ako matku boli naozaj tie dva dni bez nej, keď bojovala o život a ja som nemohla nič urobiť... Potom, keď som už bola pri nej, žila som prítomnosťou, riešila som len ten daný konkrétny deň. Ako jej pomôcť, hrať sa, uspať ju, rozosmiať, umyť, upokojiť, dať pozor, aby si nevytrhala hadičky,“ popisuje mamička. Až po čase jej došlo, aké vážne to bolo a že mohli dcérku stratiť: „Ďakovala som a ďakujem každý boží deň za to, že to zvládla. Dlho ma to po nociach mátalo, ale časom sa všetko upokojilo a zostal už len pocit vďačnosti a šťastia...“
Prepustenie z nemocnice nastalo asi po troch týždňoch. Maličká však nemala žiadnu imunitu a musela zostať v trojtýždňovej karanténe, aby neochorela na nejakú infekciu. To sa bohužiaľ nepodarilo, po troch dňoch doma sa do nemocnice vrátili s horúčkami, išlo však už len o obyčajnú chrípku a po týždni bolo dievčatko doma.
„Našťastie Dianka nemá žiadne trvalé následky, ak nerátam veľké jazvy na slabinách a na nohe. Samozrejme sme absolvovali vyšetrenia na neurológii, pretože prvé mesiace bola veľmi podráždená, hysterická, ale pani doktorka povedala, že je to normálne po tom, čo prežila a nervy sa upokoja,“ vraví Mirka Slováková.
Kvôli tomu, čím si rodina prešla, sa začala viac zaujímať o prevenciu. Rozhodli sa šíriť povedomie o tejto chorobe, aby rodičia vedeli rozpoznať príznaky a rýchlo konať, prípadne sa pred chorobou chrániť vakcináciou, zaočkované sú už aj obe dcérky Slovákovcov a deti v ich okolí. „Tiež sme chceli, aby ľudia videli, že aj takéto prípady majú šťastné konce, pretože štatistiky úmrtnosti a trvalých následkov sú zlé…“ pripomína.
„Dnes máme doma krásnu, múdru, šikovnú a zodpovednú slečnu, ktorá miluje prírodu, zvieratká, pomáha v útulkoch a jej niekdajší strach z doktorov a sestričiek je preč. Dokonca sa teší na odbery krvi a očkovania. Veľmi ju všetci ľúbime a sme na ňu hrdí,“ uzatvára šťastná mamička.
Dianke sa darí.
Foto: archív Mirky SlovákovejObávaný meningokok
V Európe vrátane Slovenska vyvoláva meningitídu najčastejšie meningokok skupiny B a C. Začiatok meningokokového ochorenia je náhly, objavujú sa silné bolesti hlavy, vysoké horúčky, vracanie či kŕče. Typickým príznakom zápalu mozgových blán je stuhnutie šije prejavujúce sa neschopnosťou dieťaťa skloniť hlavu ku krku. U najmenších detí, ktoré nemajú ešte zrastenú fontanelu (väzivové spojenie na hlave novorodenca) je výrazným prejavom jej vyklenutie. Typická je aj apatia.
Pri meningokokovej meningitíde sa objavujú na tele červenofialové škvrny petechie, je to v dôsledku krvácania malých ciev do kože. Ochorenie môže vyústiť do otravy krvi (sepsa) a zanechať trvalé zdravotné následky, prípadne skončiť fatálne. Rozhodujúca je rýchla diagnostika a liečba, pričom môže ísť o minúty.
V Európe vrátane Slovenska vyvoláva meningitídu najčastejšie meningokok skupiny B a C. Začiatok meningokokového ochorenia je náhly, objavujú sa silné bolesti hlavy, vysoké horúčky, vracanie či kŕče. Typickým príznakom zápalu mozgových blán je stuhnutie šije prejavujúce sa neschopnosťou dieťaťa skloniť hlavu ku krku. U najmenších detí, ktoré nemajú ešte zrastenú fontanelu (väzivové spojenie na hlave novorodenca) je výrazným prejavom jej vyklenutie. Typická je aj apatia.
Pri meningokokovej meningitíde sa objavujú na tele červenofialové škvrny petechie, je to v dôsledku krvácania malých ciev do kože. Ochorenie môže vyústiť do otravy krvi (sepsa) a zanechať trvalé zdravotné následky, prípadne skončiť fatálne. Rozhodujúca je rýchla diagnostika a liečba, pričom môže ísť o minúty.
