Jitka Olsak so svojimi deťmi.
Foto: archív Jitky OlsakDo USA som odišla vo februári 2001 za priateľom, ktorým si tam už niekoľko rokov privyrábal. U nás som skončila stojárskú priemyslovku, odbor strojná technická administratíva, s ktorým som však podľa môjho názoru nemala veľa šancí na úspech, a tak som si v Amerike tiež chcela privyrobiť.
Zároveň som chcela finančne pomôcť svojim rodičom, ktorí sa v tej dobe ocitli v neľahkej životnej situácii. Bývanie som mala zabezpečené vďaka priateľovi, moje začiatky tak boli jednoduchšie ako u väčšiny. Bývali sme v dvojizbovom mobilnom domčeku so spolubývajúcim v druhej izbe a ešte jednou pani, ktorá spala v obývačke na gauči. Bývanie s cudzími ľuďmi je vzhľadom na vysoké prenájmy celkom bežné, a to pre cudzincov i bezdetných Američanov.
Po príjazde som obdržala zoznam takzvaných kontraktorov, sprostredkovateľov práce a začala obvolávať. Tri týždne som nemohla nájsť prácu a žila som z peňazí, ktorého som si požičala na cestu do USA. Potom som konečne mala šťastie a začala som pracovať ako servírka v miestnom Franchise Denny’s.
Delfíni hneď za domom.
Foto: archív Jitky OlsakFlorida nebola ako sen
Prvé dojmy z USA boli zmiešané, povedala by som, že prvé dva roky som preplakala smútkom za rodinou. Keď som vystúpila na letisku v Miami, prekvapila ma teplotná facka a neuveriteľná vlhkosť vzduchu, prirovnala by som to k šatniam na krytom bazéne.Cesta na Key West bola dlhá, trvala asi štyri hodiny, ale bola aj zaujímavá, prechádzali sme mnohými ostrovmi, ktoré boli spojené mostmi a obklopené tyrkysovým morom. Po príjazde do Key West som však bola sklamaná. Nepáčili sa mi budovy, mala som pocit, že je to jeden veľký trajlerový park, ktorý zapácha od plesne, domy postavené z dreva a často v zlom stave, takmer chátrajúce.
Moja predstava o Amerike vyzerajúcej ako zo seriálu Beverly Hills 90210 sa rýchlo rozplynula. Na druhej strane som bola v úžase z toho, čo som si mohla kúpiť zo zárobku za jeden deň. Topánky, tričko, rifle a ešte mi zostalo. Páčilo sa mi tiež, že ľudia sú pozitívni a priateľskí. Každý mal svoj štýl obliekania a každý bol unikátny.
Jitka Olsak pred klavírnym vystúpením svojich detí.
Foto: archív Jitky OlsakStarostlivosť o tehotné je drahá a nedôsledná
V USA sa mi narodili dve deti. Starostlivosť o tehotné ženy začína po ukončení dvanásteho týždňa tehotenstva. Vtedy som za všetky prehliadky urobené počas gravidity zaplatila 6 500 dolárov. Prehliadka pritom spočívala len vo vážení, meraní a ultrazvuku. V neskoršom štádiu tehotenstva som podstúpila 3D ultrazvuk, ktorý mal zistiť, či sa všetko vyvíja správne. Tento ultrazvuk sa platil zvlášť a stál 900 dolárov.Na pôrod som sa musela vopred zaregistrovať, aby som dostala zľavu. Myslím, že bola 50 percent, a tak ma pôrod vyšiel na asi 4 000 dolárov. Keď som prišla do pôrodnice rodiť, nepustili ma na oddelenie, kým som nepodpísala všetky možné papiere, že sa zaväzujem zaplatiť služby poskytnuté nemocnicou. Bolo to ponižujúce, plodová voda mi tiekla všade po nohách a hanbila som sa.
Rodila som priamo na izbe, iba sa odopla spodná časť lôžka. I po mojom výraznom nesúhlase sa mi tesne pred narodením mojej päťkilovej dcéry nahrnulo do izby asi päť medikov a všetci sa pozerali na pôrod.
Hneď po pôrode ma odviedli na inú izbu, pretože mali veľa rodičiek a nedostatok rodiacich izieb. Všetka krv a cucky, ktoré zo mňa padali, mi natiekli do topánok… Ak by však bolo rodičiek menej, na izbe by som mohla zostať.
Do 24 hodín po pôrode som bola prepustená domov, prepustenie záviselo na tom, aby sa bábätko vykakalo. Po pôrode som ešte niekoľkokrát navštívila gynekológa a to bolo všetko. Detský lekár tiež skontroloval dieťa v nemocnici a prvá návšteva sa konala pár dní po príchode domov.
Celá tehotenská starostlivosť mi pripadala nedôsledná a príliš drahá, nechápala som, ako si ľudia môžu dovoliť rodiť viac ako dve deti. S druhým dieťaťom sme sa však dozvedeli o službe Healthy start, ktorú sme využili a vďaka nej sme mali celý pôrod zdarma, iba sme platili návštevy u lekára a epidurál bol okolo tisíc dolárov.
Druhé dieťa sa mi narodilo predčasne a malo žltačku, musela som s ním zostať v nemocnici, syn bol v plastovej postieľke celú dobu so mnou na izbe. Tiež som zažila jeden samovoľný potrat v desiatom týždni tehotenstva. To bol asi najhorší zážitok týkajúci sa zdravotnej starostlivosti v USA. Gynekologička mi telefonicky povedala, nech na druhý deň prídem na ultrazvuk a že zistí, či iba praskla nejaká žilka alebo či som naozaj potratila.
Celú noc som strávila vo vane kvôli množstvu krvi, ktoré zo mňa vytekala. Vôbec sme nevedeli, čo robiť a strašne sme sa báli. Na druhý deň sme prišli na ultrazvuk, povedali mi, že som potratila a ak dostanem horúčku, mám si zájsť na pohotovosť, aby ma prípadne vyčistili. Za návštevu gynekologičky som zaplatila 450 dolárov. Pripadala som si ako kus mäsa na porážke. Žiadne city, žiadna starostlivosť. Zmenila som gynekológa, s ktorým som rodila svoje druhé dieťa, ale starostlivosť bola takmer rovnaká.
Deti Jitky Olsak.
Foto: archív Jitky OlsakDo jaslí hneď po šestonedelí
Ako prebieha v Amerika popôrodná starostlivosť? Hned po pôrode sme boli u pediatra, který skontroloval sluch a bedierka a samozrejme genitálie. U syna ma agresívne nútili k obrezaniu, čo sme odmietli. Druhýkrát sme pediatra navštívili až tak po mesiaci a potom si to už ani nepamätám. Skôr sme chodili na očkovanie, keď bolo treba. Prehliadky u detského doktora sú zo začiatku pravidelné, ale len v skoršom veku dieťaťa. Nie je to jako u nás, že sú prehliadky v jednom roku, v dvoch atď.Veľa ľudí dáva bábätká do jaslí hneď po šestonedelí. Matky nepoberajú žiadnu materskú, musia preto späť do práce. Cena škôlky sa mení podľa veku dieťaťa, zvyčajne sa pohybuje medzi 600 až 1 300 dolármi za mesiac. Keď sú deti staršie, nad tri roky, môžete nájsť škôlku aj lacnejšiu, za 450 dolárov. Tieto lacnejšie škôlky sú väčšinou kresťanské, naše chodili do luteránskej škôlky.
Vo väčšine škôlok sa nevarí, deti si nosia obed z domu, musíte si ho doma zohriať a dať do termosky. Deti sa v škôlkach učia na môj vkus príliš skoro čítať a písať, ale zdá sa mi, že sa neučia veľa básničiek. V škôlkach sa veľa číta. Nikto však deti neopravuje napríklad pri držaní tužky, keď píšu, takže veľa detí to robí zle. Tiež se neučia písať písacím písmom, a to ani v škole.
Škola začína nultým ročníkom, už v piatich rokoch a je každý deň od ôsmej ráno do tretej popoludní. Niektoré školy nechávajú jeden deň v týždni krátky a výuka trvá len do dvanástej hodiny.
V USA sa neuznáva akákoľvek kritika či dokonca krik zo strany učiteľov, rodičovské združenie sa robí jeden na jedného, aby všetko bolo diskrétne. Deti často ani nevedia známky svojich spolužiakov, aby neutrpelo ich sebavedomie. Deti sú až prehnane chválené a vyzdvihované rodičmi. A tak majú skutočne oveľa vyššie sebavedomie ako naše deti. Mne sa to páči viac ako náš spôsob výchovy, ale stále zastávam názor, že zdravé množstvo kritiky je vždy trochu treba.
V Amerike.
Foto: archív Jitky OlsakŤažký návrat domov
Návrat domov bol ťažký najviac pre deti, nevedia poriadne jazyk, škola je tak zatiaľ tým najväčším problémom. Deti sú tu o niečo kritickejšie voči ostatným, povedala by som, že je to hlavne vplyvom rodičov. Často počúvam od detí, ktoré sa pohybujú v okolí tých mojich, že by si tiež priali mať to čo ostatné. A často veľmi kritizujú aj samé seba a majú nízke sebavedomie. Tu sú ľudia celkovo viac negatívni, ale som zasa vďačná za to, že môžem byť blízko svojej rodiny a normálne sa porozprávať, s kým chcem.Určite je pre mňa môj pobyt v USA obrovskou skúsenosťou. Amerika mi dala možnosť vidieť, ako ľudia žijú a premýšľajú inde, vidieť veci z iného uhla pohľadu, neriešiť niektoré z nich. Hlavne mi však ukázala, že všade dobre, ale doma najlepšie. Asi by som nadávala na náš zdravotný a sociálny systém, ale po 18 rokoch života v USA viem, že môže byť horšie.
Amerika mi vzala čas, ktorý som mohla stráviť so svojimi rodičmi, čo ľutujem najviac. Už by som sa tam nechcela nikdy vrátiť, nepáči sa mi ich konzumný spôsob života. Je veľa zaujímavých miest na svete, ktoré by som rada videla. Dúfam, že znovu budem mať príležitosť cestovať a vidieť svet.
Na výlete vo Washingtone.
Foto: archív Jitky Olsak
