MUDr. Lucia Kantorová pomáha rodičom so starostlivosťou o dieťa už celé roky.
Foto: archív Lucie KantorovejKedysi bolo dojčenie iného dieťaťa ako vlastného ďaleko bežnejšie (napríklad existovali dojky alebo keď matka zomrela a starostlivosť o dieťa prebrala jej sestra či mama, prípadne suseda). Keďže dojčenie bolo otázkou prežitia a motivácia bola vysoká, tieto ženy dojčili bez toho, aby potrebovali nejakú špeciálnu podporu. Takto dojčeným deťom bez príbuzenského vzťahu sa dokonca v niektorých krajinách hovorilo „mliečni súrodenci“.
Toto sa pri adoptovaných deťoch deje aj dnes. Laktačné poradkyne MAMILY pracujú so ženami, ktoré sa na adopciu pripravujú, a po príchode bábätka do rodiny im pomáhajú s krokmi na začatie dojčenia.
Vedecké štúdie o dojčení adoptovaných bábätiek sa vo väčšej miere začali objavovať koncom 70. rokov 20. storočia. Vedci najprv dokumentovali prípady úspešného dojčenia adoptovaných detí a tiež to, ako je to vlastne z hľadiska tvorby mlieka možné. Neskôr ich začalo zaujímať aj o to, prečo sa ženy pre dojčenie adoptovaných detí rozhodli.
Zistili zaujímavú vec: Matky ako dôležitý faktor pre rozhodnutie dojčiť adoptované dieťatko uvádzali v prvom rade nadväzovanie vzťahu s bábätkom a vytváranie vzťahovej väzby. Potom tiež snahu, aby sa bábätko cítilo dobre z hľadiska jeho emócií, a po tretie, telesný kontakt medzi matkou a jej dieťaťom, ktoré si adoptovala. Fakt, že zároveň dojčenie poskytovalo adoptovanému bábätku výživu, sa objavoval až na 4. mieste. To, že dojčenie podporuje vytváranie vzťahu s adoptovaným bábätkom, dokonca z pohľadu adoptívnych rodičov prevážilo nad významom materského mlieka.
MAMILA poskytuje profesionálne laktačné poradenstvo o dojčení pre adoptívnych rodičov už od času svojho vzniku v roku 2002. Súčasťou jej tímu sú lekárky, zdravotníčky a psychologičky, ktoré sa na tému adoptívneho dojčenia špecializujú. Poradenstvo o dojčení pre adoptívnych rodičov je dlhodobý proces, ktorý začína:
- poskytnutím úvodných informácií (v ideálnom prípade dlho predtým, než do rodiny príde bábätko)
- potom prípravou pred príchodom bábätka (to znamená vytvorením individuálneho plánu a snahou o začatie tvorby mlieka, ale tiež poskytovaním všeobecných informácií o dojčení: ako poznajú, že je bábätko správne prisaté, aká je správna poloha, ako poznajú, či bábätko skutočne pije a či pije dostatok mlieka)
- poskytnutím špecifických informácií o možných pomôckach pri dojčení, ak sú potrebné, a o tom, ako ich používať (napr. laktačná pomôcka, kŕmenie po prste a kŕmenie pohárikom a podobne)
- keď už rodičia bábätko majú doma, nastupuje praktická pomoc s prisávaním, polohou, správnym prisatím, zhodnotením výdatnosti dojčenia, prípadne pomoc s používaním laktačnej pomôcky; ak je to potrebné, pomoc so zvýšením tvorby mlieka či s jej udržaním – toto je dosť podobné tomu poradenstvu, ktoré sa poskytuje všetkým dojčiacim matkám
- všeobecná psychologická podpora na to, aby rodičia mali silu preklenúť náročné obdobie v začiatkoch dojčenia a zodpovedanie ich otázok typu: „Keď moje dieťa po dojčení plače, znamená to, že sa dosť nenapilo?“
- poradenstvo pri dojčení, ak sa vyskytnú problémy, ktoré môže mať akákoľvek matka (zápaly prsníka, bolesti bradaviek a prsníka, a podobne)
Pediatrička na mňa hľadela, akoby som spadla z Marsu
Príbehy dojčiacich adoptívnych matiek, s ktorými sme sa ako laktačné poradkyne MAMILY stretli, pokrývajú celú škálu skúseností: od veľmi jednoduchého prisatia bábätka a rozbehnutia tvorby mlieka až po viacmesačné snaženie a nutnosť, aby dieťa bolo popri dojčení aj čiastočne dokrmované umelým mliekom laktačnou pomôckou. Existujú bábätká, ktoré sa naučia prisávať až po viacerých týždňoch či mesiacoch.Jedna naša klientka, ktorá si adoptovala 3-mesačné bábätko, napríklad uviedla: „Ja som sa začala zaujímať, či sa to nedá inak a či by som nemohla dojčiť, lebo nikto mi to nevedel povedať, a pozerali na mňa, ako keby som z Marsu spadla. Pediatrička na mňa vypleštila oči a povedala mi, že mám byť rada, že mám dieťa, že sa mi ušlo zdravé dieťa, a že nemám vymýšľať s dojčením, že je na to už aj tak veľký.“
Zaujímavý je príbeh klientky, ktorá mala vlastné dieťa, ktoré nedojčila pre nedostatok mlieka. Potom si adoptovala bábätko, ktoré začala dojčiť. Po dvoch týždňoch dojčenia sa jej dvojročný synček spýtal, či tiež môže skúsiť mliečko a odvtedy sa dojčili obe deti spoločne a mala dosť mlieka pre obe deti.
Iná klientka mala adoptovanú dcérku, ktorú nedojčila. Rodičia sa rozhodli pre adopciu pre problémy s otehotnením. Po adopcii otehotnela, a keď mala ich adoptovaná dcérka 19 mesiacov, narodili sa im dvojčatá. Matka ich dojčila a popri tom odstriekavala mlieko pre adoptovanú dcérku, ktorej ho dávala z pohára.
Ženy, ktoré dojčili adoptované deti, vo výskume študentiek psychológie Univerzity Komenského z júna 2020 hovoria o tom, ako im dojčenie pomohlo naučiť sa chápať potreby ich detí: „Myslím, že asi som sa stala citlivejšou na ich potreby. Pamätám si, že som pri fľaške verila, že musí piť po 2 - 3 hodinách. Dojčenie ma naučilo nepozerať na hodinky a dojčiť podľa potrieb dieťaťa.“ Alebo: „Keď som začala dojčiť, tak som ho pochopila, normálne som potom chápala, čo chce, že čo vlastne mi chce povedať a bola som schopná adekvátne reagovať.“ A tiež iná klientka: „Dojčenie ma naučilo, čo kedy potrebuje, dovtedy mi nebolo jasné, či ho mám prebaľovať alebo uspávať alebo kŕmiť. Až keď som ho začala dojčiť, tak som mu začala aj rozumieť.“
Matka, ktorá si adoptovala bábätko, uviedla: „...na príprave pred adopciou nás učili, čo všetko máme pre vzťah urobiť, ale malý to všetko odmietal, napríklad sa ho nedalo nútiť do zrakového kontaktu, ale pri dojčení sa mi do očí rád pozeral.“
Dojčenie adoptovaného bábätka je významné nielen pre matky, ale často ho ženy opisujú ako dôležité aj pre otcov. Jedna z nich na otázku, ako jej manžel vnímal to, že dojčila ich adoptované bábätko, odpovedala: „Dojčenie nám dalo čas si s mužom sadnúť, mohli sme pri sebe byť, často mu hladkal pri dojčení hlavičku a syn mu ťahal bradu. A tiež, keď sa spolu bláznili a už bolo treba nadojčiť, tak mi ho doniesol so slovami: teraz mi ho namliekuj a vylepši.“
Príklad dojčenia adoptovaných detí ukazuje, že dojčenie môže mať rôzne podoby a že môže fungovať, aj keď žena nemá dostatok mlieka. Adoptívni rodičia, ktorí dojčia adoptované deti, sú často aj inšpiráciou pre biologické matky, ktoré sa snažia prekonať problémy s dojčením a boria sa s ťažkosťami.
