Zvlášť matky to dnes majú veľmi ťažké.
Foto: shutterstock.comVývoj v posledných desaťročiach nám v niečom priniesol viac individuálnej slobody, nie sme už tak zviazaní spoločenskými pravidlami, aj vo výchove si to už môžeme robiť po svojom, na druhej strane však toho na bedrách rodičov dnes leží aj oveľa viac ako v minulosti. V Afrike majú príslovie, že na výchovu jedného dieťaťa treba celú dedinu. Dvaja rodičia, nedajbože len jeden, sú na deti jednoducho málo, zvlášť keď popri nich musia plniť celý rad ďalších povinností.
Kedysi aj u nás dieťa vychovávala celá dedina. Rodičia mali povinnosti na poli a okolo domu, deti buď pomáhali alebo sa trochu bezprizorne túlali. Bezprizorne z nášho dnešného pohľadu. Podľa nepísaných pravidiel mali vtedajší ľudia starosť aj o cudzie deti, záťaž sa tak rozložila a bola menšia. Susedia dieťa v prípade potreby nakŕmili, osušili, utešili, usmernili či ochránili. Deti sa hrali vo väčších skupinách, aj tam menšie dohliadali na staršie. Nemali rodičov „za zadkom“. Žili si svoje detské životy bez väčšej kontroly. A keď sa stalo nejaké nešťastie? Nuž, tak to v živote chodí, to už je riziko „podnikania“. Dnes by sa rozbehlo vyšetrovanie, kto čo zanedbal a kto za to môže. V minulosti tiež nikoho ani len nenapadlo, že potomkov treba nejako zvlášť rozvíjať, dbať na ich výživu či rozvoj inteligencie. Malí vtedy neboli v centre záujmu, skôr až na jeho okraji.
Dnes je všetko inak, žijeme v dobe takzvanej nukleárnej rodiny, ktorú tvoria len rodičia a deti. Nepatria už do nej veľmi ďalší príbuzní. Aj význam babky a dedka sa zmenšil, iba sa navštevujeme, prarodičia niekedy postrážia, v lete na prázdniny. Väčšinou však už spolu nežijeme, a tak sa všetky povinnosti koncentrovali do rúk jedného či dvoch ľudí, ktorí okrem toho musia zvládať svoju prácu i domácnosť. Treba otvorene povedať, že je to neúnosné aj v bežných dobách, epidémia tento často prehliadaný a podceňovaný problém len osvietila.
Spoločnosť však stále extrémnu záťaž rodičov nepovažuje za niečo, čoho si treba všímať a hľadať nástroje, ako ju zmierniť. Vidí to len ako individuálny problém, ktorý si majú rodičia poriešiť sami, tí sú však chytení do pasce. Dnes mama varí obed, do toho odpisuje na pracovné e-maily, rieši nástrahy online výučby, potom sa snaží dieťa naučiť malú násobilku, upratuje, perie a večer si ešte vyčíta, že toho veľa nestihla a asi si musí čas lepšie zorganizovať... A keď si chce trochu uľaviť, znesie sa na ňu kritika, načo tie deti teda má, keď na to celkom zjavne nemá?
Namiesto vzájomnej podpory, pochopenia či nedajbože pomoci sa často vieme len kritizovať, pritom sme všetci na rovnakej lodi. Pandémiu naša spoločnosť nezvláda aj kvôli nesolidarite a bezohľadnosti jedného voči druhému. Súčasťou tohto mentálneho nastavenia je i kritika rodičov, ktorí „nezvládajú“. Zostáva len dúfať, že keď pandémia skončí, „rodičovská otázka“ sa konečne vynesie z kuchýň do svetla reflektorov a začne sa riešiť tak, aby mohli rodičia a s nimi aj ich rodičia žiť lepší život. Ako na to, to už by bolo na ďalší, oveľa dlhší článok.
