„Teraz som tvoja mamička.“ Príbeh vydarenej adopcie

Gabriela Bachárová, 25. októbra 2018 o 11:58

„Zo zdravotných dôvodov sme s manželom nemohli sme mať vlastné deti, hoci sme sa od lekárov nikdy nedozvedeli, v čom je problém. Nepomohlo ani umelé oplodnenie. Rodinu sme však chceli veľkú a cítili sme, že je už najvyšší čas,“ hovorí Simona, mama osemročného a päťročného syna.

Každé dieťa potrebuje zázemie rodiny.

Foto: Shutterstock.com

Naše rozhodnutie bolo jednoduché, ale potom sme museli absolvovať veľa vyšetrení, seminárov, školení. Príprava trvala asi rok a pol. Neustále musíte vypĺňať aj rôzne dotazníky, ako si budúce dieťa predstavujete. V akom veku by malo byť, akej rasy, aké zdravotné obmedzenia ste ochotní tolerovať.

Tieto dotazníky však neslúžia k tomu, aby ste dostali dieťa podľa svojich predstáv, ale aby dieťa dostalo vhodných rodičov. Dokonca sa zohľadňuje aj to, aby sa na seba členovia novej rodiny podobali. Úradom sme tak posielali naše fotky s manželom. A teraz nám všetci vravia, že chlapci akoby mužovi z oka vypadli...

Keď sme si staršieho, dnes už osemročného, priviezli domov, mal rok a desať mesiacov. Na začiatku to nebolo úplne jednoduché. Cítila som z neho pach ústavu. Do náručia som si ho síce vzala, ale nemohla som ho pobozkať, maznať sa s ním. Ten pach ma odrádzal, ale asi po dvoch týždňoch zmizol.

Nemôžem povedať, že ústav bol zlý, deti tam mali všetkého dostatok, boli najedené, čisto oblečené, veľa hračiek, veľká záhrada. Vychovávateľky sa však viac venovali tým starším, ktorí behali po záhrade, a tak ich museli viac strážiť. Malí sa hrali sami na oplotenej terase.

Ich mentálne potreby neboli naplňované, nikto sa im nemohol individuálne venovať. Večer žiadna rozprávka, spievanie. Uložili ich do postele a spite. Keď som sa s ním doma chcela večer pomaznať, bránil sa tomu, plakal. Fyzický kontakt ho traumatizoval. Zlomilo sa to asi po roku. Nenútili sme ho do dotykov, prišlo to postupne.

Vonku sa bojím, mami


Veľký problém sme na začiatku mali aj s tým, že syn sa veľmi bál vonkajšieho prostredia. Bol zvyknutý len na ústav. Občas tam síce chodili s vychovávateľkami na prechádzku, ale to len obišli budovu. Žiadne autá, obchody. Keď sme sa prvýkrát vybrali von, spustil taký krik a plač, že ľudia zatvárali okná. Nebol schopný sa upokojiť a ja som nemohla pochopiť, čo sa deje. Vyhľadali sme preto odborníkov, ktorí nám pomohli, a aj toto časom prešlo.

Dva roky, ktoré starší strávil v ústave, mu chýbajú. Stále má poruchu reči, pretože tam sa s ním nikto veľmi nerozprával. Matka ho opustila už pár dní po narodení. U mladšieho bola situácia iná. Do roku žil s mamou narkomankou, ktorá ho týrala. Potom bol u starších dočasných pestúnov, ktorí mali sedem detí a vnučku v jeho veku.

Pestúni ho vypiplali, pretože v dvoch rokoch nechodil, bol podvyživený, zanedbaný. Dali mu lásku. Celkovo je mentálne vyspelejší, viac aj rozpráva. Synov od seba delia tri roky, ale vo väčšine situácií sú rovnakí.

Materinský cit sa u mňa dostavil hneď, okamžite som oboch prijala za svojich. Pri zoznamovaní sa so starším nastala dojemná situácia. Šli sme do záhrady ústavu, tam som si k nemu kľakla a povedala som: Tak, a teraz som už tvoja mamička. Pozeral sa na mňa, stále sa pozeral a potom ma objal. A bolo to. Obaja do rodiny bezprostredne zapadli.

Chlapci vedia, že sú adoptovaní. Na začiatku sme im neustále hovorili rozprávky, kde sme im naznačovali, že sa narodili iným mamám. Dnes sa o tom bavíme otvorene. Povedali sme synom, že ich vlastné matky sa o nich starať nemohli a my sme hľadali práve ich. Tiež im vysvetľujeme, že sú bohatšie ako iné deti, ktoré majú iba jednu mamu. Je pritom dôležité vyjadrovať sa o ich biologických matkách dobre. O biologických otcoch nevieme vôbec nič.

Tretiemu sa nebránime


Či vidím nejaký rozdiel medzi sebou a ženami, ktoré sú biologické matky? Pravdupovediac, cítim sa byť biologickou matkou viac ako ostatné ženy, o výchove možno oveľa viac premýšľam. Nie je to také automatické rodičovstvo. Ešte stále sme totiž pod dohľadom úradov. Ak si v niečom neviem rady, snažím sa problémy riešiť sama, veľa si o nich naštudovať, aby som nemusela zbytočne zapájať sociálne služby, a chránila tak súkromie našej rodiny. Chodím stále na školenia, dokonca musím každý rok vykázať, kde všade som bola. Mladší je už osvojený, ale u staršieho k adopcii ešte len smerujeme, pretože sa musia vyriešiť nejaké právne otázky.

Premýšľame nad tretím dieťaťom, možno to nebude adopcia, ale dočasná pestúnska starostlivosť. Chytilo nás to. Na seminároch nám spomínali veľa negatívnych prípadov, keď sa adopcia nepodarila, pretože rodičia napríklad čakali vďaku či podporu od adoptovaných detí, ale nedočkali sa. Hovoríme si s mužom, že detí v ústavoch je stále veľa. My sme zdraví, máme finančné, priestorové aj časové možnosti im pomôcť tu a teraz. Bez toho, aby sme čakali vďaku. Tak prečo to neurobiť?



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok V Nórsku nezamykám. Život na severe Ivane vyhovuje

    V Nórsku nezamykám. Život na severe Ivane vyhovuje

    V cudzine - najprv je to forma adrenalínu, pocit všetkého nového, potreba prispôsobiť sa... Neskôr je to už tvoj druhý život. Dnes je pre mňa normálne, že odídem z domu a nezamknem, alebo že nechám pred obchodom otvorené či dokonca naštartované auto, pokojná, že sa nič nestane. Opisuje Ivana Draganová svoj život v Nórsku, kde žije s manželom a malým synom.

  • Obrázok Dcéru sme od začiatku brali ako zdravú

    Dcéru sme od začiatku brali ako zdravú

    Keď sa narodila, nikto by neveril, že z nej dnes bude to, čo je – päťdesiatročná žena, schopná variť, samostatne nakupovať, venčiť psa, a dokonca aj prežiť niekoľko dní sama doma. Táňa sa narodila s poruchou chromozómov – má Downov syndróm.

  • Obrázok Preč od mestského zhonu! Na lazoch si žijú svoje šťastie

    Preč od mestského zhonu! Na lazoch si žijú svoje šťastie

    Po večeroch u nich počuť ticho lesa, občas narušené štekaním psov. Les a príroda sú všade naokolo, s civilizáciou ich spája rozbitá asfaltová cesta. Najbližší sused je od nich asi kilometer, najbližšie mesto, Detva či Zvolen asi polhodina cesty. Ivanovi a Soni Rybanovcom to vyhovuje. Presne toto chceli. Žiť v prírode a v súlade s prírodou.

  • Obrázok Maťko má ťažkú poruchu sluchu. Od rovesníkov ho ale takmer nerozoznáte

    Maťko má ťažkú poruchu sluchu. Od rovesníkov ho ale takmer nerozoznáte

    „Maťko v pôrodnici prešiel skríningom sluchu, vyšetrenie prebehlo štandardne. Podľa výsledkov vyšlo, že počuje. Keď v roku nereagoval na meno, nadobudli sme podozrenie, že niečo nie je v poriadku,“ hovorí Ľubka Majtánová, mamička chlapčeka, ktorý má ťažkú poruchu sluchu, ale vďaka včasnej pomoci je dnes schopný komunikovať takmer tak dobre ako jeho spolužiaci zo škôlky.

  • Obrázok „Keď sa Tomáško narodil, vážil jeden kilogram. Dnes je to zdravý a šikovný chlapček.“

    „Keď sa Tomáško narodil, vážil jeden kilogram. Dnes je to zdravý a šikovný chlapček.“

    „Môj syn Tomáško sa narodil v 27. týždni úplne bezproblémového tehotenstva. Po narodení vážil 1100 gramov, čo je ale na tak skorý termín naozaj slušná váha," začína svoje rozprávanie Iveta Jančoková z Bratislavy.

  • Obrázok Dozadu sa už nepozerám, no občas mi napadne, aké by to bolo, keby...

    Dozadu sa už nepozerám, no občas mi napadne, aké by to bolo, keby...

    Pri otázke, koľko má detí, sa na chvíľu zarazí. Dve či tri? Prvé potratila v 20. týždni. Druhé sa jej narodilo predčasne. Až pri treťom bolo všetko v poriadku. Ten stres ani žiaľ nepraje nikomu. Dnes sa už cíti šťastná, aj keď sa občas zasníva, aké by to asi bolo, keby ich bolo o jedného viac.

  • Obrázok Nosenie nie je len módny trend, dáva deťom oveľa viac

    Nosenie nie je len módny trend, dáva deťom oveľa viac

    Ničí nosenie bábätku chrbticu? Skrútený chrbátik, vytočená hlávka... Predsudky voči noseniu má najmä staršia generácia, na pochybách sú však aj viaceré matky, ktoré prebrali názor, že bábätku je najlepšie v perinke, kde má vystretý chrbátik.

Ďalšie články v rubrike >