Každé dieťa potrebuje zázemie rodiny.
Foto: Shutterstock.comNaše rozhodnutie bolo jednoduché, ale potom sme museli absolvovať veľa vyšetrení, seminárov, školení. Príprava trvala asi rok a pol. Neustále musíte vypĺňať aj rôzne dotazníky, ako si budúce dieťa predstavujete. V akom veku by malo byť, akej rasy, aké zdravotné obmedzenia ste ochotní tolerovať.
Tieto dotazníky však neslúžia k tomu, aby ste dostali dieťa podľa svojich predstáv, ale aby dieťa dostalo vhodných rodičov. Dokonca sa zohľadňuje aj to, aby sa na seba členovia novej rodiny podobali. Úradom sme tak posielali naše fotky s manželom. A teraz nám všetci vravia, že chlapci akoby mužovi z oka vypadli...
Keď sme si staršieho, dnes už osemročného, priviezli domov, mal rok a desať mesiacov. Na začiatku to nebolo úplne jednoduché. Cítila som z neho pach ústavu. Do náručia som si ho síce vzala, ale nemohla som ho pobozkať, maznať sa s ním. Ten pach ma odrádzal, ale asi po dvoch týždňoch zmizol.
Nemôžem povedať, že ústav bol zlý, deti tam mali všetkého dostatok, boli najedené, čisto oblečené, veľa hračiek, veľká záhrada. Vychovávateľky sa však viac venovali tým starším, ktorí behali po záhrade, a tak ich museli viac strážiť. Malí sa hrali sami na oplotenej terase.
Ich mentálne potreby neboli naplňované, nikto sa im nemohol individuálne venovať. Večer žiadna rozprávka, spievanie. Uložili ich do postele a spite. Keď som sa s ním doma chcela večer pomaznať, bránil sa tomu, plakal. Fyzický kontakt ho traumatizoval. Zlomilo sa to asi po roku. Nenútili sme ho do dotykov, prišlo to postupne.
Vonku sa bojím, mami
Veľký problém sme na začiatku mali aj s tým, že syn sa veľmi bál vonkajšieho prostredia. Bol zvyknutý len na ústav. Občas tam síce chodili s vychovávateľkami na prechádzku, ale to len obišli budovu. Žiadne autá, obchody. Keď sme sa prvýkrát vybrali von, spustil taký krik a plač, že ľudia zatvárali okná. Nebol schopný sa upokojiť a ja som nemohla pochopiť, čo sa deje. Vyhľadali sme preto odborníkov, ktorí nám pomohli, a aj toto časom prešlo.
Dva roky, ktoré starší strávil v ústave, mu chýbajú. Stále má poruchu reči, pretože tam sa s ním nikto veľmi nerozprával. Matka ho opustila už pár dní po narodení. U mladšieho bola situácia iná. Do roku žil s mamou narkomankou, ktorá ho týrala. Potom bol u starších dočasných pestúnov, ktorí mali sedem detí a vnučku v jeho veku.
Pestúni ho vypiplali, pretože v dvoch rokoch nechodil, bol podvyživený, zanedbaný. Dali mu lásku. Celkovo je mentálne vyspelejší, viac aj rozpráva. Synov od seba delia tri roky, ale vo väčšine situácií sú rovnakí.
Materinský cit sa u mňa dostavil hneď, okamžite som oboch prijala za svojich. Pri zoznamovaní sa so starším nastala dojemná situácia. Šli sme do záhrady ústavu, tam som si k nemu kľakla a povedala som: Tak, a teraz som už tvoja mamička. Pozeral sa na mňa, stále sa pozeral a potom ma objal. A bolo to. Obaja do rodiny bezprostredne zapadli.
Chlapci vedia, že sú adoptovaní. Na začiatku sme im neustále hovorili rozprávky, kde sme im naznačovali, že sa narodili iným mamám. Dnes sa o tom bavíme otvorene. Povedali sme synom, že ich vlastné matky sa o nich starať nemohli a my sme hľadali práve ich. Tiež im vysvetľujeme, že sú bohatšie ako iné deti, ktoré majú iba jednu mamu. Je pritom dôležité vyjadrovať sa o ich biologických matkách dobre. O biologických otcoch nevieme vôbec nič.
Tretiemu sa nebránime
Či vidím nejaký rozdiel medzi sebou a ženami, ktoré sú biologické matky? Pravdupovediac, cítim sa byť biologickou matkou viac ako ostatné ženy, o výchove možno oveľa viac premýšľam. Nie je to také automatické rodičovstvo. Ešte stále sme totiž pod dohľadom úradov. Ak si v niečom neviem rady, snažím sa problémy riešiť sama, veľa si o nich naštudovať, aby som nemusela zbytočne zapájať sociálne služby, a chránila tak súkromie našej rodiny. Chodím stále na školenia, dokonca musím každý rok vykázať, kde všade som bola. Mladší je už osvojený, ale u staršieho k adopcii ešte len smerujeme, pretože sa musia vyriešiť nejaké právne otázky.
Premýšľame nad tretím dieťaťom, možno to nebude adopcia, ale dočasná pestúnska starostlivosť. Chytilo nás to. Na seminároch nám spomínali veľa negatívnych prípadov, keď sa adopcia nepodarila, pretože rodičia napríklad čakali vďaku či podporu od adoptovaných detí, ale nedočkali sa. Hovoríme si s mužom, že detí v ústavoch je stále veľa. My sme zdraví, máme finančné, priestorové aj časové možnosti im pomôcť tu a teraz. Bez toho, aby sme čakali vďaku. Tak prečo to neurobiť?
