Deti izoláciou prišli o veľa, podľa Kataríny Winterovej je lvšak v moci rodičov pomôcť im preklenúť toto náročné obdobie.
Foto: archív Kataríny WinterovejPrináša koronová izolácia niečo pozitívne? Aký má dopad na deti v pubertálnom veku? Naozaj stratili rok života alebo to nie je až také zlé? Čo sa deje u detí, ktoré prežívajú najcitlivejšie obdobie puberty, kedy svet kamarátov nútene zamenili za svet medzi „štyrmi stenami“ ? A aká je v tomto celom naša rodičovská úloha? Čo od nás potrebujú naše deti?
Už sme si to mnohokrát prečítali, že deti v puberte sa s pandemickou izoláciou vyrovnávajú najťažšie. Tínedžeri sú vo vývojovom období, ktoré je z psychologického hľadiska jedným z najkomplikovanejším, ktorým si človek vo svojom živote prejde.
Deti sú doma zatvorené naozaj dlho a nedá sa spochybniť, že to nebude bez následkov. Nielen my dospelí sme už z toho unavení. Unavené sú aj naše deti, ku ktorým okrem nudy, frustrácie a únavy pribudol aj strach. Často majú pocit, že im rodina narušila ich vlastný priestor a súkromie. Hoci prežívajú stratu (alebo narušenie) súkromia a vlastného priestoru, vyskytuje sa aj paradoxný pocit – pocit samoty a smútku, apatie. Príčiny takéhoto prežívania môžeme hľadať v niekoľkých faktoroch:
Stále tie isté tváre
Deti sú zvyknuté, že ich spoločenský život a rozvoj sa odohrával v škole, kde komunikovali s inými deťmi, s inými ľuďmi. Ak si nerozumeli s jedným, vytvorili si vzťah s inými kamarátmi. Naučili sa žiť vo svojich priateľstvách, súťažiť, mali svoje postavenie a svoje sociálne väzby. Teraz sú doma a sú nútené už rok stále vychádzať a komunikovať s tými istými ľuďmi – členmi ich rodiny.
Náročné je to preto, lebo každá rodina má svoj komunikačný štýl, rutinu, cyklus, ktorý je vlastne stereotypný, každý reaguje zväčša rovnako. Akoby nebolo úniku, najmä v pubertálnom období. Mnohokrát tu preto nastupuje nálada hnevu. Deti sa hnevajú, ani nevedia prečo. Nabaľuje sa hnev s frustráciou, chýbajúci priestor na osamostatňovanie sa a stereotypná komunikácia v rodine.
Chýba emocionálny ventil
Deti, najmä tie pubertálne, sú zavalené hormonálnymi zmenami a náladami, najmä voči svojim najbližším. Každý, kto má doma pubertálne dieťa vie, že musí rátať s jeho meniacimi sa náladami, rebéliami, protestujúcimi názormi a ofenzívou. Z pohľadu dieťaťa akoby ho rodičia nechápali a „robili mu naschvál“.
Tínedžer, ktorý sa pohádal s rodičmi, sa voľakedy mohol vyventilovať so svojimi kamarátmi. Tam sa posťažoval, vyžaloval a našiel pochopenie. Dnešní tínedžeri však musia akékoľvek nedorozumenie, hádku, nepochopenie s rodičmi a súrodencami zvládnuť spracovať sami, v tom istom priestore, s tými istými ľuďmi a v tej istej atmosfére. Deťom chýba zdravé emocionálne vyventilovanie, ktoré prinesie úľavu.
Obmedzovanie
V izolácií, ktorá je dnes, sú deti obmedzované takmer vo všetkom. Prišli o krúžky, o spoločný čas s rovesníkmi, ktorí im tvorili identitu a hodnotu a napĺňali ich čas. Prišli o vyučovací proces, o súťaženie, o možnosť v niečom vyniknúť.
Učenie je vlastne sociálny proces, kedy sa deti učia napodobňovaním, počúvaním od toho, kto ich má rád alebo k nim má nejaký vzťah (čiže učiteľ). Všetko toto sa muselo zmestiť do obrazovky, kde pedagóg nemá očný kontakt s dieťaťom, rozpráva do 24 okienok. Naopak deti posielajú vypracované zadania na mail mnohokrát bez odozvy a keď príde, tak je to „len známka“. Chýba to základné – mechanizmus ocenenia, čiže pochvala, uznanie, usmernenie a ľudský kontakt. Presne to, čo robilo deti spokojnými. Ako dlho toto môže fungovať?
Určite by sme vedeli vymenovať aj ďalšie faktory, ktoré vplývajú na pocit samoty a dlhodobej frustrácie u detí. Tieto tri sú však takými nositeľmi prežívania emocionálneho sveta detí.
Čo s tým? Ako pomôcť izolovaným tínedžerom? Čo im môžeme poskytnúť?
Radosť
Začnem tým najdôležitejším: hľadať radosť pre deti. To znamená, že spolu s dieťaťom hľadať inú aktivitu, ktorá by im robila radosť. Byť s dieťaťom a spolu hľadať, čo ho robí šťastným. Nech je to spoločné varenie, nejaký rituál alebo čas, kedy mu necháte naozaj voľný na jeho aktivity (nech je aj na mobile, spí, číta si, volá, kreslí…). Viem, že sa to za daných podmienok hľadá oveľa ťažšie, ale dá sa to. Pokúste sa nájsť aktivitu, počas ktorej bude dieťa šťastné.Blízkosť
Buďte spolu aj keď sa nerozprávate. U nás doma sa osvedčilo – hoci sa aktívne nerozprávam s dcérou, som v izbe, som prítomná pri nej. Alebo ju zavolám k sebe, ja pracujem, ona sa učí alebo rieši svoje veci.Aký to má význam, keď každá robíme tú svoju činnosť? Hodnota je v vzájomnej blízkosti. Ona vie, že som pri nej, že ma môže kedykoľvek osloviť. A keďže je vo veku, kedy má svoje tajomstvá a veľmi jej chýbajú priatelia, mnohokrát „spustí len tak“ spontánne a rozpráva a rozpráva. Nie preto, lebo som vošla do jej izby, nie preto, že som sa opýtala, ako sa má. Vie, že som prítomná, žijeme v prítomnosti a ona ma nenápadne a spontánne vťahuje do svojho pubertálneho sveta.
Voľnosť
Netlačte na dieťa, nebuďte prísny za každých okolností, nevyžadujte od neho dokonalosť a najmä to, aby vždy využívalo čas na 100% efektívne. Nehovorím, že ho máte nechať „poflakovať sa“, ale doprajte mu čas, kedy „nič nerobí“. Nevšímajte si neporiadok v izbe (aspoň do istej miery).Týmto mu dodáte voľnosť a nebude sa cítiť pod neustálou kontrolou a najmä: váš vzťah sa nebude len o splnení úloh, školy, povinností a kontroly.
Vhodná komunikácia
Neobklopujte dieťa negativizmom. Dávajte si pozor, aby ste v prítomnosti dieťaťa nehundrali, nesťažovali sa, neboli pesimistickými. Tínedžeri, ktorí prežívajú ťažký čas nepotrebujú večne smutných rodičov nadávajúcich na vládu, na ekonomiku, na pandémiu. Veľmi citlivo vnímajú všetky informácie, ktoré sú podčiarkované práve rodičovským správaním a prežívaním. Dnes nepotrebujú vťahovanie do pesimizmu a smútku.V dnešnej situácií platí oveľa viac ako inokedy, že najdôležitejší je vzťah rodič a dieťa. Kvalita tohto vzťahu je kľúčová na zvládanie stresu a zdravé prijatie pandemickej situácie, ktorá je náročná pre všetkých.
Deti potrebujú rodičov, ktorí sú stabilní vo svojom prežívaní a vnímaní reality. Ani priveľký strach, ani podceňovanie situácie. Tak aby sme za každých okolností vedeli vytvoriť domov, kde sa deti cítia milované.
