Interrupcia či nie? Rozhodnutie býva vždy ťažké, ak však už raz padne, akékoľvek ďalšie lehoty tio všetko len sťažujú. Ilustračné foto.
Foto: shutterstock„Žena rozmýšľa dlho predtým, a ak sa už rozhodne, ďalších 48 hodín je len zbytočné naťahovanie času a trápenia,“ delí sa o svoju neľahkú skúsenosť Lea, dnes už matka dospelých detí. Tu je jej príbeh, o ktorý sa s nami podelila pod podmienkou zachovania anonymity.
Vydávala som sa ako 30-ročná a v malom meste, kde žijeme, to bol veľký škandál. Manžel sa totiž kvôli mne rozviedol, opustil ženu i dve deti. Takto to aspoň všetci videli a my sme nemali sily ani chuti presviedčať ich o inom, ba ani vyťahovať na svetlo dlhoročné problémy, ktoré v ich manželstve boli.
V každom prípade, brali sme sa z lásky a napriek neprajnosti mnohých sa nám narodili dvaja krásni synovia. Žili sme si harmonicky, starší už chodil do školy a mladší mal štyri roky, keď som zistila, že som opäť tehotná.
Nebola to pre nás ľahká situácia, ako učiteľka som nezarábala veľa, manžel tiež nie, navyše platil výživné na dve deti z prvého manželstva. Napriek tomu sme si však povedali, že to zvládneme, a že sa ešte viac uskromníme. Napokon, bývať máme kde – mali sme trojizbový byt, oblečenie po synoch ešte nejaké zostalo, dojčenie je zadarmo a čo bude neskôr, sa uvidí. Vždy nejako bude.
Uľavilo sa nám a z tehotenstva sme sa začali konečne tešiť. Ale nie nadlho. Zakrátko mladší syn doniesol zo škôlky rubeolu. Vtedy sa začalo peklo. Stresy, odbery, vyšetrenia... Rubeola ako taká nebezpečná nie je, akurát pre tehotné ženy, najviac v prvom trimestri. Teda môj prípad.
Vírus prechádza placentou a môže vážne poškodiť dieťa – jeho srdce, sluch, zrak, nervovú sústavu... Nebola som pripravená na také niečo. Predstava trpiaceho dieťatka, ktorému niet pomoci, ktoré čaká život vo večnom tichu, tme alebo s poškodeným mozgom... Preplakala som veľa hodín, no v kútiku duše ešte verila, že výsledky testov dopadnú dobre. Že ide o falošnú pozitivitu, že mám protilátky, že to bude skrátka dobré.
Nebolo. Môj brat je zdravotník a bez obalu mi vysvetlil riziká i to, čo by to obnášalo v reálnom živote. Jeho postoj bol celkom jednoznačný, no boli sme to predovšetkým my s manželom, kto sa musel rozhodnúť.
Aj postihnuté dieťa má právo na život, lomcovalo mnou. Ako budem žiť s myšlienkou, že som si zvolila ľahšiu cestu a zbavila sa ho? A – čo ak sa laboratóriá mýlia a všetko bude v poriadku? Manžel to bral praktickejšie: Máme dvoch synov, ktorí nás potrebujú a budú potrebovať. Ak sa budem musieť starať o chorého súrodenca, stratia matku, aspoň sčasti, oni. Ak by sme dali choré dieťa do ústavu, bude to opäť len utrpenie a výčitky, že je v ústave a že trpí bez nás.
Boli to náročné rozhovory. Plné sĺz, beznádeje, bezvýchodiskovosti, stále dookola. Ťažko sa mi na ne stále spomína. A potom sme to zrazu rozsekli. Stačilo, pôjdem na interrupciu. Čím skôr nech je to za nami, nech sa môžeme posunúť ďalej. Neviem si predstaviť v takomto stave čakať 96 hodín, ako sa to navrhuje dnes. Naozaj nie. A načo ešte?
Našťastie to vtedy u mňa zbehlo rýchlo. Zdravotná indikácia ešte uľahčovala papierovačky. Manžel ma doviezol pred nemocnicu, nepovedali sme si nič. Už nebolo čo. A vlastne ani potom. Vrátila som sa domov a snažili sme sa vrátiť život do zabehaných koľají.
O dieťati a zákroku sme sa už nikdy nerozprávali. Doteraz. Neviem, ako to má manžel, ja to vnímam tak, že je to už zbytočné. Stalo sa, rozhodli sme sa tak preto, aby sme pokračovali v živote ako predtým, tak teda pokračujme... Aj keď, samozrejme, nie je to tak celkom ako predtým. To niečo sa už stalo a už to nezoberieme späť. Vždy to tu ostáva s nami.
