Žiadnu ženu nehodnotíme ani neodsudzujeme, naopak, chceme, aby sa cítila prijatá, tlmočí základný prístup v poradenstve Katarína Winterová.
Foto: archív Kataríny WinterovejČo si myslíte o interrupcii? Uznávate ju ako súčasť slobody ženy, ako krajné riešenie, alebo je podľa vás vždy možnosť zaobísť sa bez nej?
Začali ste zhurta, nepríjemnou otázkou... (úsmev). Odpoveď nie je jednoduchá, my sme tu preto, pretože vnímame život ženy a dieťaťa od počatia.
Práve preto som tak začala.
Pre nás je cesta, že chceme zachrániť dieťa. Vieme, že každá žena, ktorá k nám príde a zvažuje interrupciu, má svoje dôvody. My ich nehodnotíme, neposudzujeme, ale hľadáme spolu s ňou riešenia, aby ona verila tomu, že to zvládne. Aby sa správne rozhodla, pretože ona s tým rozhodnutím bude žiť.
Je ale zrejme rozdiel, ak žena otehotnie nečakane s partnerom, iné ak náhodne s niekým, koho práve spoznala, iné po znásilnení...
Áno, je to veľmi individuálne. Máme napríklad aj klientky, ktoré žijú v harmonickom vzťahu, dieťa bolo chcené, ale zrazu u nich príde okamih, kedy majú pocit, že potrebujú verbalizovať svoje emócie, začnú pochybovať, či to naozaj zvládnu. Potom máme aj klientky, ktoré majú naozaj ťažký život, sú opustené biologickými rodičmi, prípadne sa boria s ekonomickými problémami. Klientiek, ktoré boli znásilnené, je minimum.
Predsa len, počatie po násilí je jeden z častých argumentov zástancov interrupcií. Dá sa s tým vôbec vyrovnať? Pomáha napríklad rada – orientujte sa na dieťa, maličký tvor, ktorý vás potrebuje a obohatí život?
Veľmi vnímame, že je to naozaj traumatizujúci zážitok a naozaj ku každej klientke chceme pristupovať individuálne. Ja osobne mám pravidlo, že ku každej jednej žene, ktorá príde, pristupujem akoby to bola moja jediná klientka. To znamená, že úplne naplno sa snažím pochopiť, čo mi hovorí aj medzi riadkami, premýšľam nad ňou, chcem jej pomôcť. Chcem, aby vedela, že ja som tu pre ňu a že v žiadnom prípade nezľahčujem jej situáciu. Uvedomujeme si komplexnosť starostí, ktoré ženy majú, že sa s tým musia vyrovnať, rozhodnúť, či podajú trestné oznámenie, spracovať to celé v sebe. Nemôžeme, a ani nechceme na ne vytvárať nátlak, aby sa nejakým smerom rozhodli. Ale hovoríme im, že ak chcú dať nejakú šancu životu, ktorý vznikol násilným spôsobom, sme pripravené im pomôcť.
Aká je v takom prípade pomoc? Na jednej strane možno chcem dať šancu tomu životu, na druhej mi stále pripomína tie traumatizujúce okolnosti, za akých bol počatý, tú traumu.
Tam treba psychologickú pomoc. Je ale paradox, že dieťa, ktoré vznikne násilne, nie je ani tak pripomienkou toho znásilnenia, pretože to materinské puto je oveľa silnejšie. Hovorím to práve kvôli tomu, že som čítala viacero zahraničných svedectiev znásilnených žien, ktoré si nechali dieťa a hovorili, že to dieťa je pre ne práve výsledkom toho, že sa nevzdali a že bojovali. Že teda vôbec neľutujú, aj napriek ťažkým začiatkom, že to dieťa majú. Pretože im paradoxne nepripomína ten akt, ale to, že sú silné a že majú lásku.
Skôr sú takéto ženy traumatizované tým, že násilníka môžu stretávať vo svojom okolí. Viete, bolesti, traumy, smútok nám dokáže pripomínať mnoho nečakaných, zdanlivo nesúvisiacich vecí, pohľadov, situácií, vôní...
Aké ženy sa na vás najčastejšie obracajú?
Podľa štúdie, ktorá sa robila v Čechách, a u nás to bude myslím veľmi podobné, sú najpočetnejšou skupinou podstupujúcou interrupcie matky, žijúce v stabilnom vzťahu, ktoré čakajú tretie dieťa. Čiže tretie dieťatko je ako keby najohrozenejšie. A vnímam to aj v praxi, ako keby tretie dieťa vyvolávalo u žien najväčší strach a neistotu. Potom je tu skupina mladších žien na prahu dospelosti, často majú krátkodobý vzťah, sú na začiatku štúdia alebo sa začínajú zaraďovať do pracovného procesu. Pre nich je neplánované tehotenstvo šok.
Vráťme sa ešte k tomu tretiemu dieťaťu. Prečo je práve to tretie najohrozenejšie?
Je tam viac dôvodov. Prvým veľkým tlakom je tlak spoločnosti, podľa tých merítok dve deti, ideálne chlapec a dievča, ako keby stačilo. Tam sa pohybujeme v rovine zdanlivej pohodlnosti – zaplatím si klasické auto, dovolenku, mám dostatok priestoru v byte... A to tretie dieťa už akoby trošku malo narušiť ten komfort... Ďalším je ekonomický tlak – žena je už dlhšie na materskej, už máva pocit, že si deti odplienkovala, vychovala, už ich dá iba do škôlky a chce sa vrátiť do práce. A zrazu tretie dieťa akoby ju znova vrátilo naspäť, na štartovaciu čiaru a odznova všetky drobné činnosti materského dňa.
Stáva sa, že samotné tehotenstvo nie je tou hlavnou príčinou problémov.
Ako ich v tom viete povzbudiť?
Keď sa nám ženy ozvú, v prvom rade ich počúvame a snažíme sa spolu s nimi prísť na to, čo je hlavný dôvod. Pretože sa stáva, že samotné tehotenstvo nie je tou hlavnou príčinou, prečo sa cítia, že to nezvládnu. Často to je napríklad rozpadnutý vzťah, ekonomický tlak, čo oni presne nevedia v sebe pomenovať. Tým, že sa s nimi rozprávame, pýtame sa ich, aké majú vzťahy v rodine, čo ich trápi, dokážu lepšie verbalizovať, čo ich vlastne núti ísť na interrupciu. A potom vlastne zistíme, že sa to dá vyriešiť, že to je iba dočasné.
Dá sa opísať, ako vyzerá typická klientka vašej poradne?
Celkom nie. Žien prichádza mnoho a naše poradenstvo je anonymné. Ak mi niekto zavolá, nepredstaví sa, nepátram, ako sa volá, koľko má rokov, nič. Pracujem s tými informáciami, ktoré mi klientka chce povedať. Chcem, aby sa ona cítila úplne slobodne. Aj v komunikácii aj v tom, čo mi povie. Nemusí mi ani odpovedať na otázky, keď nechce. Nemôžem ju nútiť, chcem, aby sa cítila prijatá.
Ale povedala by som, že sú dve skupiny žien, o ktorých som už hovorila: Mladšia, najčastejšie na konci strednej školy neplánovane otehotnie a zrazu nevie, čo s tým, lebo má pocit, že rodičia to neprijmú. Tu to veľmi závisí od toho, ako sa k tomu postavia rodičia, pretože tie ženy naozaj potrebujú výraznú podporu rodiny. . Kľúčová sa teda stáva podpora a názor rodičov. Mladé slečny mnohokrát nemajú taký silný a stabilný vzťah, nemajú ekonomickú nezávislosť..., aj preto je dôležité ako sa k neplánovanému tehotenstvu postavia rodičia. Ak budú počuť, že to zvládnu, tak to naozaj zvládnu. A potom je tu tá druhá skupina, zrelšie ženy, ktoré už boli zaradené v pracovnom procese a vedia, čo to obnáša mať dieťa.
Dá sa pomôcť tej žene, ak nemáte o nej všetky informácie, ak povie, len to, čo chce? Môže si vykresliť nejakú identitu vzdialenú od skutočnosti...
Rešpektujeme, ak sa ozve osobne, napíše mail, čet, alebo zavolá. Od toho závisí aj to, ako veľa a ako často s ňou budeme komunikovať. A to je tiež na nej. Ak mi napríklad napíše klientka, udržujem s ňou komunikáciu prostredníctvom mailu, ale ak to ona stopne, rešpektujem to. Väčšinou so ženami ale máme dlhodobejší kontakt. Odpovedajú, chcú komunikovať, pretože k nám slobodne prišli a slobodne komunikujú. Tak, ako to ony cítia. Mnohokrát keď verbalizujú problém, naša cesta sprevádzania aj končí. Akoby si utriedili myšlienky a tam to stačí.
Koľko kontaktov si vymeníte pri jednom prípade?
Je to rôzne. Napríklad s jednou klientkou som bola v kontakte sedem mesiacov, celé tehotenstvo a ozvala sa ešte aj po narodení dieťaťa, ale sú tiež ženy, ktoré sa ozvú raz, dvakrát.
Myslím si, že bolesť je ako keby tajomstvom života. Nevieme, podľa akého kľúča kto trpí, trpia aj deti...
Aká je spätná väzba? Viete nejako odhadnúť, za roky existencie, koľko detí sa vďaka vášmu poradenstvu narodilo?
Nechávame to na slobodnom rozhodnutí ženy. Ale už počas komunikácie máme indície, ktoré hovoria, ako sa asi rozhodla. Ale tým, že pristupujeme k žene s rešpektom, často ani nepátrame. Niekedy však dostávame aj spätnú väzbu, keď sa ozývajú ženy, ktoré sa rozhodnú, že nepôjdu na interrupciu.
Stalo sa vám aj, že vám niekto vyhodil na oči – vďaka vám som si dieťa nechala a som strašne nešťastná?
Nie. A to je na tom asi to najkrajšie, čo môžem s čistým svedomím povedať: Žiadna žena neľutuje rozhodnutie nechať si dieťa. Ženy, ktoré sa rozhodli, že pôjdu na interrupciu, sa ozvú aj potom, že je to ťažké, majú zlomené srdce, nevedia sa s tým zmieriť, majú depresie. Ale žiadna žena, ktorá si dieťa nechala, nenapísala, nezavolala nič také. Každá jedna, ktorá sa nám ozve, vraví, že to neľutuje.
Podľa čoho viete usúdiť, že žena je rozhodnutá pre interrupciu a názor nezmení?
Pre mňa osobne je prvou indíciou, ak sa komunikácia zastaví, keď je ešte rozbehnutá. Keď sú tam nedopovedané veci a malo by sa o nich hovoriť, aby sme odhalili pravý problém, ktorý ženu trápi, ale ona to stopne.
Nedeptá vás to potom?
Nie, pretože sa naozaj snažím viac ako na sto percent pomôcť každej žene. A keď vidím, že tá moja pomoc dosiahla pomyselný strop, musím rešpektovať rozhodnutie ženy v plnej miere bez toho, aby to malo dosah na mňa. Žena tu dostane priestor na rozhovor, prijatie, vieme ju spojiť s ďalšími inštitúciami, ľuďmi... Dostane tu pomocnú sieť. A keď my naplníme svoje poslanie v sprevádzaní klientok, viac urobiť nevieme.
Je ťažké zlomiť ten múr, prinútiť ženu, aby sa pozrela hlbšie do seba, odhalila pravé príčiny problémov?
Kladiem im otázky, nedávam odpovede. Snažím sa, aby sa nezameriavali na to, že môj najväčší problém je tehotenstvo, ktoré nechcem. Keď napríklad zistím, že partner nechce to dieťa, pýtam sa na jej sociálnu sieť, ktorou sú rodičia, súrodenci, tety, učiteľky, psychologička... Každý z nás má ešte ďalšiu skupinu ľudí, ktorá stojí pri nás. Aj keď napríklad otec dieťaťa v danom momente zlyhá, aj keď je to nečakané tehotenstvo, je šanca, že to je iba prvotný šok, niečo ťažké, čo každého z nás zasiahne, keď nás postretne niečo, s čím sme nerátali.
Kedy je najťažšie ženu presvedčiť, aby sa na svoj problém takto skúsila pozrieť?
Najťažšie sú momenty, keď je už rozhodnutá pre interrupciu, a ešte nám ozve a pýta sa na názor. Vtedy je ťažké získať si jej dôveru, aby vnímala, že ja ju do ničoho nenútim, ponúkam informácie a prijatie. Môžem jej len ukázať ďalšie cesty a riešenia. No ona vtedy musí uveriť mne aj sebe, že to myslenie sa dá zmeniť. A to je niečo veľmi ťažké. Pretože zmeniť myslenie často znamená zameniť rebríček hodnôt, a to aj v menších veciach máme všetci problém.
Ale to, že sa vôbec ozve a pýta sa na názor, je zrejme prvý krôčik k tomu, že nie je celkom rozhodnutá.
Áno. Sme radi, že sa ozývajú aj v takomto štádiu, vždy je nádej. Ženy sa môžu ozvať aj po interrupcii. Máme psychologičku, ktorá sa im venuje, aby vedeli, že nelámeme nad nimi palicu, ani neukazujeme na nich prstom, že môžu znova prísť a pokračovať v psychologickom poradenstve.
Čo v prípade, ak žena vie, že dieťatko má vážne zdravotné problémy a jednoducho sa necíti hľadieť na jeho utrpenie po narodení?
Ja verím, že každý život je posvätný. Teraz sme sa dotkli témy utrpenia a myslím si, že bolesť je ako keby tajomstvom života. Nevieme, podľa akého kľúča kto trpí, trpia aj deti... Nevieme, prečo majú zdravotné ťažkosti a absolútne sa neodvažujem dávať niekomu výčitky či rady, ako sa rozhodnúť.
Keby za vami ale prišla takáto žena, čo by ste jej poradili?
Ako vravím, nevieme, kto ako a prečo trpí. Každý jeden život je rovnocenný. A žena, ktorá príde s takouto bolesťou a možnou stratou ilúzií, ako by jej rodina a dieťa mali vyzerať, si myslí, že to nezvládne... Stále sú to ale len domnienky, že to nezvládne... Môže dať šancu sama sebe, že to zvládne. Taktiež ponúkame možnosť konzultácie s našimi spolupracujúcimi gynekológmi, ktorí poskytnú odborné informácie zo zdravotného hľadiska.
Osobná otázka – vy osobne, keby ste vedeli, že dieťatko, ktoré čakáte, nemá po narodení nádej na dlhý život, šli by ste do toho?
Mám tri deti a dúfam, že ich život bude v zdraví pokračovať ďalej. Ale život je nevyspytateľný a nevieme, čo sa udeje zajtra. Keby sa môjmu dieťaťu zajtra niečo stalo, nikdy by som sa ho nevzdala.
Ale keby ste ho mohli od trápenia z choroby ušetriť tým, že by ste podstúpili interrupciu?
Taktiež by som sa ho nevzdala.
Ozývajú sa vám aj otcovia?
Áno, a pre mňa je to veľmi povzbudivé.
Čo ich najviac trápi?
Sú dve kategórie. Prvá sú muži, ktorých partnerky prekonali spontánny potrat alebo interrupciu a trpia. A tí muži tomu procesu smútenia celkom nerozumejú, neprežívajú to tak ako ženy a prídu si po rady. Druhá skupina sú muži, ktorí majú správny pocit zodpovednosti, že to počaté dieťa je aj ich, chcú sa oň starať, ale žena je na vážkach. Prídu sa opýtať, ako k žene pristupovať.
S kým sa lepšie pracuje?
To sa nedá povedať. Každý človek prišiel so svojím životným príbehom a emóciami, ktoré vkladá do slov a rozpovedania príbehu. Keď sa do sprevádzania príde dvojica, muž do toho vnesie racio, vtedy je veľmi pekné vidieť, ako je on oporou.
Ak ženy trápia finančné problémy, viete im aj v tomto smere pomôcť?
Áno, vyhlasujeme zbierky na veci potrebné pre mamičku a dieťa. Ak je problém s bývaním, máme záchytnú sieť podpory v rámci projektu Zachráňme životy – finančnú aj materiálnu za presne vymedzených podmienok, aby to bolo transparentné. Chceme, aby ženy vedeli, že v tom nie sú samé.
Pomoc poskytujete bezplatne, odkiaľ máte financie na prevádzku?
Máme podporovateľov, ktorým by som chcela poďakovať, a ktorí pravidelne prispievajú, hoci i menšími čiastkami. Pomáhajú nám aj dve percentá z daní a máme momentálne granty z Európskej únie.
Sú nejaké prípady, kedy ste ženám pomohli, ktoré vám utkveli v pamäti?
Mala som 19-ročnú slečnu, ktorá vo vzťahu veľmi rýchlo otehotnela. Bola pod tlakom, na začiatku dospelosti, chcela ísť ešte študovať... Nevedela sa rozhodnúť. Podporu od rodičov nedostala, ale od partnera, ktorého krátko poznala, áno. Rozobrali sme to z rôznych strán a ona rýchlo pochopila, že si dieťa chce nechať. Uvedomila si, že aj počiatočné napríklad finančné ťažkosti budú dočasné. Život sa vyvíja, dieťa nebude malé donekonečna. Pekne to ustála, napriek nepodpore rodičov.
A potom ešte jedna žena, ktorá mala tri deti a čakala štvrté. Prišla s tým, že nemá podporu muža, že dieťa nechce mať, lebo partner ho nechce. Napokon sa ukázalo, šlo len o krátkodobú krízu, aj keď neviem, čím si prechádzal manžel, čo naozaj prežíval, lebo s ním som nehovorila. No vo všeobecnosti keď žena otehotnie, často prichádza prvotný šok, lebo každý má nejaké predstavy o tom, čo bude ďalší mesiac, polrok a tak, a zrazu je všetko inak. Dieťa to naruší. My musíme ženu vytiahnuť z toho problému, aby sa na vec pozrela zhora, že všetko si napokon sadne, chce to čas. A často si to aj sadne.
