Spievať, skladať, hrať, to ma robí šťastnou, vraví Zuzana Mikulcová.
Foto: Jakub ČajkoČoskoro sú Vianoce, ako ich trávite?
Zvyknem ich tráviť doma v Rimavskej Sobote s mamou, sestrou, našimi priateľmi a mačkami. V našej rodine sme celé Vianoce už dávnejšie poňali trošičku inak než je zaužívané. V jednu chvíľu sme si napríklad prestali dávať darčeky.
Zuzana Mikulcová (35)
Je úspešná speváčka, ktorá svoju hudbu žánrovo nedefinuje, vníma ju ako fúziu viacerých smerov. Jej piesne majú silnú výpoveď, v ktorej si ľudia vedia nájsť „to svoje“. Hudbe sa venuje celý život, v roku 2009 získala hlavnú cenu súťaže „Nové tváre slovenského jazzu“, organizovanej Slovenskou jazzovou spoločnosťou, neskôr bola predskokankou Jamesa Blunta na bratislavskom koncerte. Spolupracovala s Petrom Lipom či Danom Bártom pri svojom albume Fúzie. Doposiaľ vydala tri albumy, budúci rok chystá štvrtý. Pochádza z Rimavskej Soboty a žije v Bratislave. Má sestru, ktorej venovala svoju najnovšiu skladbu Bolo to dávno.Jednak sme nevedeli, čo komu kúpiť, zdalo sa, akoby sme všetky všetko mali, takže sme si povedali, že si nebudeme nič dávať. Je to príjemné, navyše celý predvianočný stres sa nás takto vôbec netýka a tie Vianoce sú pre nás už niekoľko rokov úplne o inom. Sme spolu, chodíme spolu na turistiku, najčastejšie na Muránsky hrad a trávime tie dni v takomto duchu.
Ako teda vyzerá u vás Štedrý večer?
Od rána varíme kapustnicu, samozrejme. To bolo vždy. Cez deň však jeme, nedodržiavame pôst. No a potom večer si sadneme ku stolu, porozprávame sa, pripijeme si. Nemáme vyslovene tradície ako väčšina rodín. Aj keď sú, samozrejme, veľmi pekné, u nás ich nemáme. Neviem prečo, ale naša mama nás k tomu neviedla. Ale jednu tradíciu predsa len dodržiavame: Po vianočnej večeri chodíme na cintorín. Spravíme si do termosky varené víno a ideme si „pripiť“ so starými rodičmi a ďalšími blízkymi, ktorí s nami už nie sú.
S mamou a sestrou na vianočnej turistike na Kráľovej holi.
Foto: archív Zuzany MikulcovejSpomínali ste mačky. Sú to vaše obľúbené zvieratá?
Áno mám rada mačky. Mali sme ich doma tri, momentálne ostala jedna. Kedysi sme ich špeciálne na Vianoce aj chystali, robili sme im čiapky a iné smiešne veci. Postarané mali vždy aj o dobré jedlo, to je vlastne doteraz.
Mačka a jej vianočný outfit.
Foto: Zuzana MikulcováAsi toto. Že úplne vypneme a sme spolu. Moja sestra žije v Prahe, ja som v Bratislave. S mamou máme dobrý vzťah, voláme si, ale tie Vianoce sú predsa len takým niečím, že je to naozaj len o nás a ten čas využívame jedna pre druhú.
Ste umelkyňa, hrá nejakú úlohu v trávení sviatkov aj hudba? Koncertujete alebo si spievate aspoň doma, či vôbec?
Zvykla som mať koncerty, bývalo to tak, že deň pred Štedrým dňom som išla domov, ale posledné roky, aj po covide je to už trocha iné. Tie vianočné večierky sú trošičku skôr, takže sa to vlastne dá zladiť. A doma cez Vianoce... Keď som bola dieťa, zvykla som robievať pre rodinu vianočné programy, všetci si museli sadnúť a sledovať môj vianočný program (úsmev). Hrali sa vianočné pesničky, spievali sme a tak.
Spev ste teda milovali od detstva, aká bola vaša cesta k dnešnej úspešnej kariére?
Všelijako tŕnistá (úsmev). Keď som bola dieťa, stále som spievala. Vždy som bola ten „šašo“, ktorý potrebuje pozornosť, fotiť sa, byť pred kamerami, to keď nás ešte kamerovali ako deti. Bolo to nejako vo mne. Už ako dieťa som chodila na klavír, na spev, večery doma som buď tancovala alebo spievala. Vášeň pre hudbu a spev bola vždy veľmi silná. Takže bola pre mňa úplne prirodzená cesta, že idem do Prahy na konzervatórium, že si idem písať svoje pesničky a komponovať, to tak prirodzene z toho vzišlo.
Zuzana Mikulcová hudbu jednoducho miluje. Nie je to otázka peňazí, ani slávy, je to číra vášeň, konštatuje.
Foto: Dominik JanovskýNik vás teda nemusel nútiť, že uč sa, skúšaj, trénuj...?
Nie. Mňa to bavilo. Aj teória. Ale samozrejme, že boli aj nejaké ťažšie momenty, keď mi napríklad moja učiteľka ešte predtým, než som odišla na konzervatórium povedala, že by som to nemala robiť, že na to nemám. Ale podľa mňa každý si prejde niečím takým. Mne to nespravilo to, že by som si bola povedala: „OK, asi má pravdu.“ Ja som mala svoju odozvu a tá vášeň pre hudbu vo mne bola, takže som nasledovala tieto pocity a skôr ma to zburcovalo, že ja tej učiteľke teda ukážem (úsmev).
Mali ste niekedy aj pochybnosti o sebe, či to všetko má vôbec zmysel?
Jasné. Boli momenty, kedy som o všetkom veľmi pochybovala, či sa tomu venovať, predsa hudobníci menšinových žánrov ako ja, nemajú na ružiach ustlané. Ale vždy ma pri tejto myšlienke prepadla totálna úzkosť. Pochopila som, že to jednoducho potrebujem robiť: spievať, skladať, hrať... To ma robí šťastnou. Nie je to otázka peňazí, ani slávy, je to číra vášeň. Ale samozrejme, na tej celej ceste bolo pre mňa asi najnáročnejšie si toto celé priznať a uvedomiť. Dať priestor sebe. Priala by som každému, aby mal takúto vášeň a mohol ju rozvíjať. Zase až tak dlho tu na tejto Zemi nie sme, tak prečo sa nevenovať v živote veciam, ktoré máme radi a dávajú nám zmysel.
S Petrom Lipom si spoločne zaspievali skladbu Nenápadný nápad.
Foto: Dominik JanovskýKeby ste to mali celé zhodnotiť, v akej časti svojej kariéry sa vidíte teraz?
Už som mala obdobie, kedy toho bolo strašne veľa. Myslím si, že momentálne som v tej najlepšej fáze, že aj ja seba vnímam inak. Viac si dôverujem, viac verím svojej hudbe, tie pochybnosti prichádzajú čím ďalej menej. Asi aj na základe všetkých tých rozhodnutí, ktoré som spravila, akých ľudí si vyberám do kapely a na spoluprácu. Z môjho pohľadu – nepozerám sa nikdy dozadu, skôr sa teším na to, čo ma čaká. Chcela by som vydať na budúci rok nový album, ďalšie pesničky, kopec spoluprác... Mám teraz taký nový dych, povedala by som (úsmev).
Vo vašich piesňach idete často do hĺbky, otvárate vnútorný svet, poslucháči si v nich vedia nájsť vždy to niečo zo svojho prežitého. Prezraďte, ako vznikajú, kde beriete inšpiráciu?
Pred dvoma-troma rokmi som konečne identifikovala na sebe jednu vlastnosť, ktorá mi pomohla sa pochopiť a konečne porozumieť môjmu špecifickému prežívaniu. Tou vlastnosťou je vysoká citlivosť. Nemala som to na sebe predtým rada a vlastne som nenávidela, ako musím všetko riešiť do hĺbky, prečo sa ma všetko tak strašne dotýka a vnímala som to skôr ako emočnú labilnosť. Avšak teraz, keď už viem, o čo ide a je to úplne normálne, vnímam tú druhú stranu mince, tou je práve ten môj vnútorný svet, ktorý bol vždy mimoriadne bohatý a empatia, ktorá mi umožňuje sa vcítiť do rôznych situácii, odkiaľ viem čerpať veľké množstvo inšpirácie.
Vysoká empatia, ktorú má Zuzana Mikulcová vrodenú, dáva jej skladbám výnimočnú pečať.
Foto: Dominik JanovskýNiekedy áno, ale nápady, ktoré primárne mám, sú hudobné. V hudbe a melódii, ktorú si spievam a hrám, už je istá emócia, ktorú sa potom snažím slovami opísať. Je to často o hľadaní tých správnych slov, aby pasovali do obsahu a melódie. Avšak poslednú dobu sa mi stáva, že mi prichádzajú námety na skladby, preto mám mobil, aj zápisník plný rôznych veršov, ku ktorým sa potom vrátim, keď je to potrebné. Boli však aj piesne, ktoré som napísala v jeden deň absolútne spontánne. Ten proces závisí od toho, v akom som aj ja rozpoložení a či mám svoj bezpečný priestor pre tvorbu.
Ktorá z piesní je vám najbližšia a prečo?
Väčšinou je to vždy tá posledná skladba. Tentokrát tou poslednou piesňou, ktorá vyšla, je o mojej sestre a našom spoločnom dospievaní, čiže v tomto prípade, je to pre mňa jedna z najsilnejších a najintímnejších skladieb.
Dá sa z hudby u nás vyžiť?
Samozrejme, ešte robím v hudobnom centre. Vyštudovala som hudobný manažment a teóriu, už od školy som tam pracovala na čiastočný úväzok. V minulosti som učila spev, k tomu sa chcem teraz aj vrátiť. Pre muzikanta uživiť sa na Slovensku nie je ľahké. Väčšina kapiel, okrem tých naj áčkových, všetci majú svoje džoby. Možno by sa aj uživili, ale ten trh na Slovensku je malý.
Na jednom z koncertov. Zuzana Mikulcová ich chystá aj na budúci rok.
Foto: archív Zuzany Mikulcovej
