Počet interrupcií na Slovensku klesá, napriek tomu sa skupina poslancov chystá na sprísnenie zákona..
Foto: shutterstock.comZákon je dnes to posledné, čo potrebujeme pri interrupciách meniť. Na tom, že pochádza ešte zo socializmu, vôbec nezáleží. Ani na tom, že umožňuje umelé prerušenie tehotenstva bez udania dôvodu do 12. týždňa. Počet interrupcií u nás aj s takýmto zákonom už niekoľko rokov po sebe klesá, vlaňajšok je ukážkovým príkladom. Medziročne sa počet umelých prerušení tehotenstva znížil o 200 (a to k nám chodievajú ženy z Poľska práve pri prísnu tamojšiu legislatívu!), za desaťročie o 1,7-násobok a oproti roku 1997 dokonca 3,6-násobne.
Áno, stále tu zostáva 5 800 žien (vrátane cudziniek), ktoré si dieťa „nechali zobrať“. Koľko by ich bolo, keby sa u nás potraty zakázali alebo obmedzili? Oficiálne určite menej. Neoficiálne?
Zákony sa dajú obísť alebo porušiť, to všetci vieme, príkladov je dosť kamkoľvek sa obzrieme. Bolo by to iné pri interrupciách? Určite nie. Ženy, ktoré dieťa nechcú porodiť, pôjdu inam. Alebo sa budú robiť potraty načierno, čo bude ešte horšie. Alebo ženy deti donosia a na stole bude otázka, ako chrániť narodené nechcené deti. Systém sociálnej kurately a adopcií má značné rezervy už dnes.
Ak nám naozaj záleží na ochrane nenarodeného dieťaťa, treba pracovať s matkou, ale nie v zmysle, že jej zoberieme možnosť voľby a jednoducho zákrok zakážeme. Treba jej vytvoriť podmienky, aby sa matkou mohla (chcela) stať, pracovať s jej vnútrom, mysľou, načúvať jej, chápať jej problémy, podporiť ju a pomôcť jej. Či už psychicky alebo materiálne. Niečo podobné robí napríklad poradňa Alexis, je to však len v obmedzenej miere na báze neziskovej organizácie.
Bojovníci za sprísnenie interrupcií akoby zabúdali na to, že ženy nepodstupujú interrupciu z rozmaru alebo pohodlnosti. Väčšinou na to majú svoje vážne dôvody, o ktorých ostatní, zvlášť oni a politici, netušia. Rozhodovanie ako ďalej je často ich dlhý vnútorný boj, z ktorého nenájdu iné východisko než potrat. A čo štát? Chce pomôcť svojim občanom v ťažkej situácii zákazom?
Áno, interrupcia je ťažký zákrok. Pre všetkých. Mnohí lekári si uplatnili výhradu svedomia a jednoducho ho nevykonávajú. Mnohé ženy, ktoré ho podstúpili, hovoria o hlbokých jazvách na duši, ktoré zanechal. Mnohé ľutujú, že ho podstúpili. Konali by však inak, keby sme mali iný zákon? Nie, inak by konali, ak by im niekto vtedy pri rozhodovaní ukázal inú cestu. Alebo ak by vedeli, čo vedia dnes, keď to už majú za sebou.
Ľudia nie sú hlúpe tvory, ktorým treba kázať, čo smú a čo nesmú. Ak chceme chrániť rodinu a nenarodené deti, tak ústretovým prístupom, nie zákazmi. Začať treba u detí. Áno, sexuálna výchova by sa mala vyučovať na všetkých školách. Mladí by zároveň ale nemali získať pocit, že antikoncepcia všetko vyrieši. Nie je to totiž len o ochrane pred počatím či o „hasení následkov“, zvlášť v dnešnom svete rýchlych online známostí je dôležité hovoriť deťom o skutočnom partnerstve, hodnotách a zodpovednosti (nech to znie akokoľvek frázovito).
A tu je veľký priestor pre štát a pro life aktivistov – škoda, že sa tu neangažujú tak silno ako v prípade boja s LGBT a interrupčného zákona. Oblastí je viac než dosť – sociálna podpora, chránené bývanie pre matky v ťažkostiach, skrátené pracovné úväzky, školské osnovy a podobne.
Áno, nenarodený život treba chrániť. Ale nie reštrikčnými paragrafmi. Ani ten najlepší zákon nič nezmôže, ak nie sú pripravení ľudia.
