Takto to má vyzerať.
Foto: Shutterstock.comAsi sa cítite takto maličkí a bezvýznamní. Ako by na vás vôbec nezáležalo. Ten „dospelák“ pôsobí vzdialeno a hrozivo. Doslova obor, ktorého je treba sa báť alebo sa mu vzdorovito postaviť. Rozhodne to nie je človek z vášho učupeného sveta.
Keď pochopíte, že práve z tejto „nevýhodnej“ perspektívy sa na nás pozerajú maličké deti, môžete sa lepšie vžiť do ich pocitov, viac im porozumieť a tiež zlepšiť svoje výchovné pôsobenie. Znížením sa na úroveň dieťaťa vyšlete silný signál, že ho beriete vážne a je pre vás rovnocenným partnerom v diskusii. Dieťa potom bude oveľa ochotnejšie spolupracovať. Taká maličkosť, takmer banalita, a pritom môže veľmi veľa zmeniť vo vašom vzťahu s dieťaťom.
Ak od potomka niečo chcete a svoje slová mu adresujete z výšky, pôsobí to na neho odťažito a nepochopiteľne. Akoby sa mu niekto prihováral z diaľky a to, čo hovorí, nemalo veľký význam. Dieťa potom ľahko odmietať, čo mu rodič hovorí. Avšak ak si k nemu čupnete a pozriete sa mu milo do očí, hneď zmeníte celé nastavenie situácie a podstatne zvýšite svoje šance na úspech. Dieťa vidí, že sa prihovárate priamo jemu a vaše slová nekončia niekde vo vzduchu. Vidí, že ste mu nablízku a láskavo sa s ním chcete na niečom dohodnúť. Potom nebude mať tak veľkú tendenciu ignorovať vás.
Znížiť sa na úroveň dieťaťa je dôležité aj preto, aby ste ho dokázali lepšie utešiť, keď plače či je rozrušené. Niekedy pritom ani nemusíte nič hovoriť, len chytíte dieťa do náručia a budete sa mu upokojujúco pozerať do očí.
Som vyšší ako ty!
Ešte sme vás nepresvedčili, že kľaknúť si k drobcovi môže robiť zázraky? Ako sa zachováte, keď k vám s niečím dôležitým prichádza kolega či vedúci? Inštinktívne sa postavíte, pretože sa nechcete cítiť v podriadenej pozícii. Dieťa sa do výšky len tak nevytiahne. Veľmi rado si však stúpa na stoličky či gauč a odtiaľ hlási, že: „Som vyššia ako ty!“ A teší sa, keď rastie a začína dobiehať rodičov. Túži byť na tej istej úrovni ako vy a veľmi dobre vie prečo.O význame rovnocenného pozerania sa z očí do očí hovorila nedávno v rozhovore aj predsedníčka českého Vládneho výboru pre práva dieťaťa Klára Laurenčíková. Radila, ako riešiť situáciu, keď sa napríklad dve deti doma naťahujú o hračku a matka je unavená a nervózna.
Najskôr by sa sama mala upokojiť a až potom pristúpiť k deťom: „Sadnem si alebo si čupnem na úroveň detí, dotknem sa ich, pokúsim sa ich v afekte zastaviť, prípadne som im len nablízku a snažím sa, aby si neublížili. Rozumiem tomu, že sú v emočnom náboji, ktorý musí odoznieť. Počkám, kým prejde a potom dieťa chytím za ruku alebo pohladkám po ramene, pozriem sa mu do očí a snažím sa z jeho perspektívy porozumieť tomu, čo sa stalo.“
Vyskúšate našu radu, alebo tak už vo výchove postupujete? Hlasujte v našej ankete alebo nám napíšte do komentárov.
ANKETA:
