ROZHOVOR Klára Laurenčíková: Dieťa poškodí i jedno buchnutie po zadku, zákon by mal fyzické tresty zakázať

Gabriela Bachárová, 15. novembra 2020 o 05:00

„Keď je dieťa malé a bezbranné, môžem ho udrieť? A keď bude mať 25 a ja 60, tak rovnako?“ pýta sa v rozhovore o nebezpečnosti telesných trestov Klára Laurenčíková, uznávaná česká špeciálna pedagogička a predsedníčka českého Vládneho výboru pre práva dieťaťa.

Klára Laurenčíková

Foto: archív Kláry Laurenčíkovej

Podľa prieskumov až 80 percent rodičov nejakým spôsobom telesne trestá svoje deti. Čo to o nás ako spoločnosti vypovedá?
Ukazuje to, že rodičia telesné tresty stále v mnohých prípadoch považujú za bežný výchovný a komunikačný prostriedok. Zároveň je to známka toho, že súčasné rodičovstvo je veľkou záťažou. Otec či matka sa často uchýlia k trestaniu vo chvíli, keď sú vyčerpaní a ťažko zvládajú vlastný stres a emócie. Pomohla by im podpora zo strany spoločnosti, tá je však len veľmi malá. Mám na mysli odbornú pomoc, ale môže to byť i obyčajné vystriedanie v starostlivosti o deti, aby ste si mohla odpočinúť, ošetriť si svoje základné potreby a nabrať silu.

Akým spôsobom by sa táto podpora mohla uskutočniť?
Ako hovorím, je časť rodičov, ktorí ani tak nepotrebujú odbornú pomoc, ale len jednoduché posilnenie svojich kapacít. Túto skupinu by mohli dobre podporiť napríklad služby terénnej opatrovateľky detí či rodinnej asistencie, ktoré by pomohli tam, kde sa rodičia snažia, deti ľúbia, ale majú na ne z rôznych dôvodov málo síl. To je prípad sólorodičov či rodičov detí s duševným alebo fyzickým hendikepom.

Druhú skupinu tvoria rodičia, ktorí nemajú dobré rodičovské kompetencie. Ťažko zvládajú svoje vlastné emócie, často vyrastali v nefunkčnom prostredí, vo svojom vlastnom detstve boli obeťami či svedkami násilia. Prežité traumy limitujú ich schopnosť sebaregulácie a emocionálnej stability, čo vedie k telesnému trestaniu vlastného dieťaťa. Nerozumejú jeho potrebám, nevedia na ne bezpečne a adekvátne reagovať. Sem patria napríklad aj ľudia, ktorí odišli z ústavného zariadenia a stali sa rodičmi, no bez potrebných vzorov. Všetkým týmto rodičom by veľmi pomohli programy na rozvoj rodičovských kompetencií, ktoré sa už skvelo osvedčili v zahraničí.

Podporu u nás samozrejme potrebujú aj rodiny, ktoré si prechádzajú záťažovou situáciou, či už je to rozvod, rozchod, smrť, choroba. Sprevádzať v krízových časoch môžu rodinná terapia či mediácia.

V našej spoločnosti však stále pretrváva presvedčenie, že keď si raz rodič, poraď si sám, je to už tvoja zodpovednosť a na pomoc zvonku nikto príliš nevsádza.
Z môjho pohľadu je to až diskriminačná prax. Štát garantuje peniaze až vo chvíli, keď je dieťa odobraté z rodiny a putuje do lôžkového pobytového zariadenia ústavného charakteru. Neinvestuje sa do pomoci v rodine. Tento rokmi zaužívaný postup je aj príčinou, prečo sa nedarí rozvíjať preventívne služby včasnej intervencie, ktorá môže byť krátkodobejšia i lacnejšia ako súčasný model, keď sa veľmi dlho nič nedeje a rodina sa zatiaľ prepadá do veľkej krízy. Následky sú fatálne a dobré riešenie už skoro žiadne. Považujem za veľmi dôležité vysvetľovať, že systém, ktorý tu funguje, nie je správny ani funkčný. Vieme, že život v nepriaznivých rodinných podmienkach a na to nadviazaný pobyt v ústave nemôžu človeka pripraviť na dobrý a spokojný život a na založenie vlastnej rodiny.

Deti z ústavov navyše častejšie končia s duševným ochorením, ako obete drogovej závislosti, viac páchajú trestné činy, stávajú sa bezdomovcami. Aj ekonomické náklady na riešenia týchto problémov sú veľmi veľké. Každé dieťa by skrátka malo mať nárok na zaistenie včasnej podpory a na peniaze, ktoré za touto podporou pôjdu. Či už to bude včas zaistená psychoterapia pre rodiča či dieťa, finančná podpora v bývaní alebo adresná sociálna dávka, ktorá rodinu prevedie krízovým obdobím a potom ju už nebude nutné poberať, pretože rodičia získali prácu, dokážu žiť bez pomoci a dobre sa postarajú o deti.

Ak sa vrátime späť k telesným trestom, je zvláštne, prečo sa práve u nás tak urputne držia, keď iné krajiny ich už desiatky rokov zakazujú zákonom.
Je to otázka skoro až kultúrna. Mám pocit, že hlasov, ktoré by vo verejnom priestore vystupovali proti telesným trestom, nie je veľa. Nestačí pritom len hovoriť o ich zákaze, ale zároveň ponúknuť alternatívy a vysvetľovať, prečo je trestanie neprijateľné. Treba ukázať, aké má trestanie vplyv na psychosociálny vývoj detí. Aj v rámci politickej sféry je dôležité, aby ľudia, ktorí majú moc, s patričnou odvahou zdvíhali i témy, ktoré nie sú príliš populárne ani jednoduché. Určitá časť verejnosti vás za to bude kritizovať, ale je treba vymedziť hranice, čo deťom prospieva a čo už nie. Samozrejme treba hovoriť aj o tom, ako pomôcť rodinám v ťažkej situácii, aby sa k trestaniu detí nemuseli uchyľovať. Veľa ľudí je napríklad zamestnaných v takých podmienkach, že prichádzajú domov absolútne vyčerpaní a zladiť profesijnú a rodičovskú rolu je pre nich celkom nemožné. Mali by sa preto viac využívať čiastočné či flexibilné úväzky.

Je podľa vás reálne v našich podmienkach zakázať fyzické tresty zákonom, ako by ste si to želala?
Musíme sa o to snažiť. Všetky veci sa stali tak, že jedného dňa niekto uveril, že sa stať môžu. Na začiatku často stojí len jednotlivec či pár ľudí, ktorí sa snažia prevratnú myšlienku uviesť do skutočnosti, hoci ich úsilie môže na prvý pohľad vyzerať márne. Má však zmysel snažiť sa o to, aby žiadne dieťa nemuselo zažívať násilie, ktoré ho zásadne limituje v škole, práci a neskôr aj vo svojej vlastnej rodine. Ak v detstve zažíva telesné tresty, ťažko bude mať v budúcnosti zdravé vzťahy, ťažko zvládne komunikovať o svojich potrebách, nenaučí sa vyrovnať sa so stresom či mať vnútornú sebaúctu. Sám tiež môže neskôr inklinovať k násilnému riešeniu problémov.

Mám pocit, že u nás sme kultúrne a historicky veľmi veľa vecí zatĺkali, zakrývali a len málo sa pozerali na skutočné príčiny problematických prejavov, napríklad šikany, čo je často dôsledok telesného trestania v rodinách. Skôr sme vždy potlačovali symptómy nežiadúcich javov kultúrou trestov, odmien a strachu, ako podporovali, rozvíjali a chránili to dobré a zdravé. Je na čase to zmeniť.

Veľa ľudí je však k telesnému trestaniu benevolentná, vravia, že jedna slabá facka či jedno buchnutie po zadku v rodičovskom afekte predsa nikomu nemôže ublížiť. Tvrdíte, že aj to jedno buchnutie je problém. Prečo? Nie je predsa len rozdiel medzi sústavným bitím, z ktorého si dieťa odnáša modriny, a ojedinelým rodičovským zlyhaním?
Aj to jedno buchnutie zraňuje, ponižuje a dieťa učí, že takto sa riešia problémy namiesto hľadania iných ciest, ako zvládať vlastný afekt. Otočiť nepríjemnú emóciu voči druhému a prostredníctvom fyzického útoku si uľaviť, nie je žiadnym riešením. Je veľmi nebezpečné, ak sa násilie stane normou. Existuje predpoklad, že dieťa potom vlastné emócie a afekty začne obracať voči sebe (sebapoškodzovanie) či voči iným deťom, niekomu či niečomu, čo je v tú chvíľu slabšie. Skrátka tam, kde cíti, že si to môže dovoliť. Také dieťa bije ostatné deti v škôlke či na piesku, na základe čoho dostane znovu vynadané. Dieťa nerozumie situácii, nevie, čo robiť s vlastnou emóciou a často volí tú istú stratégiu, ktorú mu ukázal rodič. Keď mi nie je dobre, uľavím si tým, že niekoho buchnem. Taký človek potom v osemnástich rokoch udrie svoju priateľku, keď ho niečím rozruší a v konečnom dôsledku príde o možnosť mať dobré partnerské vzťahy.

Robiť z telesných trestov niečo, čo je normálne, navyše vôbec nedáva zmysel. Keď je dieťa malé a bezbranné, môžem ho udrieť? A keď bude mať 25 a ja 60, tak rovnako? Veľa starších ľudí sa ocitá v začarovanom kruhu násilia, ktoré na nich páchajú vlastné deti. Niekedy priznajú, že sami v detstve svoje deti bili. Teraz sú oni tí bezbranní a bezmocní…

Ako má teda reagovať rodič, ktorý cíti, že pohár jeho trpezlivosti pretiekol a už už zdvíha ruku, aby udrel?
Vždy to záleží na veku dieťaťa či situácii. Napríklad dve deti sa doma naťahujú o hračku, ja varím večeru, muž je v práci, som unavená a nevyspatá, mám všetkého dosť. A keď vidím, ako sa deti bijú, mám chuť udrieť ich, pretože už nemôžem. Riešením môže byť, ak na tridsať sekúnd odídem do kúpeľne, uvedomím si svoje spojenie zo zemou, na chvíľu sa zastavím, urobím pár vedomých nádychov a výdychov. Keď sa upokojím, môžem sa vrátiť.

Sadnem si alebo si čupnem na úroveň detí, dotknem sa ich, pokúsim sa ich v afekte zastaviť, prípadne som im len nablízku a snažím sa, aby si neublížili. Rozumiem tomu, že sú v emočnom náboji, ktorý musí odoznieť. Počkám, kým prejde a potom dieťa chytím za ruku alebo pohladkám po ramene, pozriem sa mu do očí a snažím sa z jeho perspektívy porozumieť tomu, čo sa stalo. Označím to, čo deti ešte možno nevedia dať do slov a čomu ešte možno samé nerozumejú. Ty si bol nahnevaný, naštvala ťa sestra, že ti vytrhla autíčko. Ty si sa asi zľakla, že na teba brat začal kričať. Potom sa pokúsim s deťmi nájsť spôsob, ako to nabudúce zvládnuť lepšie. Toto všetko im ale môžem sprostredkovať až vo chvíli, keď už odozneli silné emócie. Až vtedy dokážu vnímať, čo k nim vysielam.

Prizvite dieťa k riešeniu situácie

Môžete dať ešte nejaký konkrétny príklad, ako riešiť vypäté situácie bez bitky?
Dieťa vbehne do cesty a ja ho potrebujem rýchlo zastaviť. Zakričím, pribehnem, pevno ho chytím za ruku aj za tú cenu, že sa rozplače. Dám situácii rýchly limit. Keď je už v bezpečí, objímem ho, počkám, kým sa upokojí, poviem, že som rada, že to dobre dopadlo. Veľa detí potrebuje pokoj a podporu rodiča, aby sa zvládli upokojiť v náročných situáciách. Vysvetlím mu tiež dôsledky, čo by sa mohlo stať a skúsime spolu natrénovať, ako to nabudúce urobiť bezpečne.

Alebo situácia, ktorá môže nastať v puberte. Dieťa sa vráti neskoro domov, nedodrží čas, na ktorom sme sa dohodli. Považujem za zbytočné a zraňujúce vraziť mu hneď medzi dvermi facku. Takto môžete nadobro stratiť s dieťaťom vzťah. Namiesto facky mi pripadá dôležité sadnúť si s ním a porozprávať sa, prečo sa to stalo. Dajte mu najavo, že ste nahnevaná a sklamaná, že ste mali strach, popíšte vlastné emócie. V každej situácii je dobré zostať autentický. Povedzte: som fakt smutná, mám problém ti ďalej dôverovať, spoliehala som sa na teba. Dajte však dieťaťu šancu situáciu vysvetliť. Možno zistíte, že mu bolo tak dobre s priateľkou, že zabudol na čas. Alebo chcel len pomôcť s niečím kamarátovi.

Dôležité je dať aj priestor na ospravedlnenie a hlavne, dohodnúť sa, ako to bude nabudúce. Z mojich skúseností deti prídu často s neskutočnými nápadmi, ak im dáte príležitosť a dôveru a vrátite im moc nad situáciou. Stanú sa spolutvorcami vlastného života, nielen objektom rozhodovania rodičov. Práve touto cestou vychováme ľudí, ktorí si veria, majú sebaúctu, vyznajú sa vo svojich vnútorných pocitoch a potrebách a vedia na ne reagovať, neboja sa vyjadriť a vnímajú sami seba ako niekoho, kto môže ovplyvňovať veci a dianie. Je veľmi dôležité zažívať sám seba ako niekoho, kto má hodnotu, koho ostatní rešpektujú a načúvajú mu a nie ako niekoho, kto sa musí báť trestu, poslúchať či robiť zakázané veci, keď sa iní nepozerajú.

Fyzické násilie považujú rodičia, ktorí ho používajú, za formu trestu, keď sa dieťa nespráva podľa ich predstáv. Vy hovoríte, že škodlivá je každá forma trestu a vo výchove by trestanie v akejkoľvek podobe nemalo mať vôbec miesto.
Deti by samozrejme mali v závislosti na svojom veku, možnostiach a schopnostiach poznať dôsledky svojich činov, to však neznamená, že budeme používať tresty. Ak trojročné dieťa potrestáme bitkou za to, že zlomilo panáčikovi ruku, nie je to úplne fér, pretože ešte nemá povedomie o príčinách a následkoch svojho konania. Nechápe, že keď niečo pokazí, nemusí to už ísť opraviť. Rodičovské očakávanie by v tomto veku nemalo byť neprimerané.

Neverím na kultúru trestov, pretože si myslím, že vedú k poslušnosti zo strachu, nie k chápaniu zmyslu a dôsledkov svojich činov a k prevzatiu vlastnej zodpovednosti. Systém trestov, ale aj odmien je rizikový a nefunkčný. Vezmime si vzťahy medzi dospelými. Keď ma môj partner sklame či nahnevá, nepremýšľam predsa o tom, ako ho potrestať, ale snažím sa mu vysvetliť, prečo ma jeho správanie zranilo či rozosmutnilo a požiadam ho, či by to mohol v budúcnosti urobiť inak. Ak nevynesie kôš, predsa mu nezakážem futbal! Ale poviem mu, že som unavená a mali by sme si povinnosti deliť. S deťmi má zmysel robiť to rovnako.

Tým nechcem povedať, že sama som dokonalý rodič. Aj ja bývam často nahnevaná či smutná z práce, prepracovania a na deti nevrlo vyskočím. Namiesto okamžitého zákazu počítača sa však snažím zastaviť sa a vymyslieť iné riešenie. Zákazy mi samozrejme v hlave automaticky naskakujú, pretože som tiež vyrástla v kultúre príkazov, trestov a strašenia. Všímam si ale, že sa to väčšinou deje, keď sa necítim v pohode a „neošetrila“ som svoje vlastné potreby. Nikto z nás nebude nikdy dokonalým rodičom, ale má zmysel snažiť o to, aby sme k deťom pristupovali s rešpektom a citom pre to, ako sa majú a cítia a aby sme si včas všimli, keď potrebujú naplniť nejakú potrebu. Možno sa so súrodencom hádajú len preto, že majú hlad a konfliktu predíde obyčajná desiata. Alebo sa len potrebujú napiť. Môžu byť tiež unavené, čo vyrieši rozprávka na počúvanie. Alebo pomôže vziať deti von, pretože sme už dlho doma a tam si nemajú kde vybiť energiu.

Dieťa sa telesným trestom nemá ako brániť.


Veľa ľudí obhajuje telesné tresty slovami o tom, že hoci boli v detstve bití, vyrástli z nich úspešní či slušní ľudia. A to dokonca vďaka telesnému trestaniu, keď rodičia v pravú chvíľu dali dieťaťu bitkou najavo, že niečo si nesmie dovoliť. Ako odpovedáte na tieto argumenty?
Nemám univerzálnu odpoveď a skôr sa v takých debatách snažím toho človeka počúvať a pochopiť ho a jeho príbeh. Pre každého znamená slovné spojenie „slušný človek“ niečo iného a aj ten, kto zvonku vyzerá ako spokojný a šťastný človek, sa tak vo vnútri cítiť nemusí a časom sa môže prepracovať až k duševnému ochoreniu, pretože je celý život zvyknutý skrývať svoje vnútorné potreby a traumatické zážitky. Môže tiež viac inklinovať k alkoholu a iným závislostiam.

Vezmime si, že dnes sa rozpadá každá druhá rodina, veľa ľudí si prechádza ťažkými rodičovskými a partnerskými konfliktami, rastie miera agresie medzi deťmi – to všetko by nás malo viesť k premýšľaniu, čo mohlo tieto znepokojivé fakty spôsobiť a či jednou z príčin nie sú aj telesné tresty, ktoré súčasní rodičia zažili v detstve - a teraz ich používajú u svojich vlastných detí.

Keď máte s človekom, ktorý vyzdvihuje telesné trestanie, čas a priestor na hlbší rozhovor, často sa dozviete, že to celé bolo trochu inak. Napríklad sa dnes na verejnosti bojí hovoriť pred ľuďmi a príčinu vidí v tom, že ho mama v detstve bila, keď niečo urobil zle. Alebo často až v terapii prizná, že vnímal ako hroznú nespravodlivosť, keď mu otec jednu vrazil za to, že prišiel neskoro domov, pretože sa zabudol u kamaráta, a nedal mu šancu nič vysvetliť. Za rýchlym názorom, že telesné trestanie je v poriadku, sú často mikropríbehy, ku ktorých vyjaveniu je potrebný až čas.

Ak by sa u nás telesné tresty predsa len podarilo zakázať zákonom, naozaj by sa mohol zmeniť postoj spoločnosti k nim alebo by to bola len formálna zmena a za dverami bytov by naďalej násilie prebiehalo?
V krajinách, kde telesné tresty zakázali, sa tá zmena naozaj stala, čo potvrdzujú mnohé výskumy. V dlhodobom horizonte tam kleslo násilie v rodinách alebo šikana v školách. U nás zákon zakazuje násilie na dospelých a v prípade detí neprimerané násilie. Lenže, pod tým si každý predstaví niečo iného. Dospelý môže svoju zložitú situáciu riešiť tak, že odíde z nefunkčného vzťahu či násilie oznámi úradom, ale dieťa je bezbranné, nemá situáciu ako riešiť - a malo by preto mať najvyššiu ochranu. Ak vymedzíme hranicu, čo sa nesmie, pomôže to kultivovať zaobchádzanie s deťmi a navyše akcelerovať vznik rôznych podporných programov.

Klára Laurenčíková (41) je špeciálna pedagogička a predsedníčka Českej odbornej spoločnosti pre inkluzívne vzdelávanie. Externe prednáša na Katedre špeciálnej pedagogiky Pedagogickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe. Predsedníčka českého Vládneho výboru pre práva dieťaťa a predsedníčka správnej rady organizácie Asistence. V súčasnej dobe pôsobí aj ako metodička pre detské duševné zdravie na Ministerstve zdravotníctva Českej republiky.

Získala medzinárodné ocenenie Ashoka Fellow za sociálne inovácie a v minulom roku bola vyznamenaná Nadáciou Olgy Havlovej za presadzovanie kvality a otvorenosti vzdelávacích systémov a za aktivitu v oblasti transformácie systému starostlivosti o ohrozené deti.

Pôsobila ako námestníčka ministra školstva a poradkyňa ministerky práce a sociálnych vecí. Pracovala v Jedličkovom ústave, ktorý poskytuje školské a sociálne služby mladým ľudom s telesným hendikepom počas ich školskej dochádzky a prípravy na povolanie, ďalej pôsobila na školách, ktoré navštevujú deti so zdravotným hendikepom a v Charite ČR.





Komentáre k článku:
  • používateľ nemá avatarMarcel0075 15. novembra 2020 o 10:38

    Toto je velmi nebezpecna pani, niesom konspirator ale hned po precitani clanku som si nastudoval kto vlastne pani Laurencikova je a odkial fuka vietor a aj sa mi to hned potvrdilo...cez kolko neziskoviek mimovladiek presla...Tuto fantasticku ideologiu so zapadu si nehajte pre seba.. Aby ma stihali a hrozili trestom za to ak dam synovi po zadku to je chore..Ako v anglicku deti ucia v skolach hlasit rodicov ak co I len po zadku dostanu.ale tak treba rodicom authoritu odobrat hlavne muzom, zrusit pohlavia vsak nech si dieta vyberie a podobne veci zle mi je z toho..
    @zareaguj
  • používateľ nemá avatarDeane7 15. novembra 2020 o 20:56

    Potom to tak vypadá keď decku nedajú poriadny výprask. Drogy, lumpárne, neochota pracovať.
    @zareaguj
  • používateľ nemá avatarHag 15. novembra 2020 o 21:08

    Koľko detí vychovala tá pani? Už sú dospelé? Ja nie som zástancom nejakého mlátenia detí, ale v živote sú situácie, keď to človek vôbec neurobí v afekte, ale cielene. Ak dieťa nechápe, že niečo nesmie a nevie pochopiť prečo. Jednoducho sú situácie, ktoré sú pre dieťa nebezpečné a my nechceme, aby sa v nich dieťa ocitlo. Druhá vec je, že mnoho rodičov, zastávajúcich názor, že dieťa sa v žiadnom prípade nesmie udrieť, svoje deti psychicky týra len preto, aby dosiahli svoje u dieťaťa. To je podľa mňa oveľa nebezpečnejšie. Bola som svedkom, ako moja mladšia švagriná nevedela dohovoriť synovi, ktorý v amoku okolo seba kopal, hádzal všetko na zem, vrieskal ako najatý. Ona ho prosila, aby prestal, chcela ho objať, začal na ňu pľuť. Nechala ho v miestnosti, vyšla za dvere a tam usedavo plakala. To je riešenie? A malý na koni (cca 5 rokov), že zvíťazil. Vyhrážky, že ak toto ešte raz urobíš, pôjdeš z domu, to tiež nie je pedagogické. Zbaliť dieťaťu batôžtek a vymknúť ho za dvere, lebo neposlúcha...no škoda reči. Hlavne, že mu nepleskne po riti, aby ho náhodou psychicky nepoškodil.
    @zareaguj
  • používateľ nemá avatarRolando 16. novembra 2020 o 16:12

    Znoska hluposti od toho druhu ludi, co sa snazia byt za kazdu cenu odlisni, tzv. "lepsi" presnejsie "mudrosraci", ktori si zo zadku vytahuju svoje novodobe mudra a nevadi im, odkial si to mudro vytiahli.
    @zareaguj
  • používateľ nemá avatarRolando 16. novembra 2020 o 16:12

    Vsetko ma svoju mieru, netrestanie aj neadekvatne trestanie je extrem. Ludia ako ta teta su extremisti.
    @zareaguj


Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Výchova a vzťahy - ďalšie články

  • Obrázok Detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková: „Takto učíte deti, aby neposlúchali.“

    Detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková: „Takto učíte deti, aby neposlúchali.“

    „Častokrát sa stáva, že pri komunikácii s dieťaťom ste viac sústredení na to, čo chcete povedať, ako na to, či to vaše dieťa správne pochopí. Týmto nevedomky spôsobujete, že vás dieťa prestane poslúchať," upozorňuje obľúbená detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková vo svojom novom článku.

  • Obrázok Aké sú dnešné deti? 5 hlavných predností a päť nedostatkov

    Aké sú dnešné deti? 5 hlavných predností a päť nedostatkov

    Ach, tie dnešné deti! My v ich rokoch... Večná veta, ktorú konštatuje azda každá generácia, presvedčená, že za ich čias boli deti určite lepšie, schopnejšie. Počuť ju aj dnes. Aké sú dnešné deti? Sú naozaj nemožnejšie ako ich predchodcovia?

  • Obrázok Hladivé rituály dodajú deťom pocit istoty a bezpečia. Vytvorte si niečo, čo je len vaše

    Hladivé rituály dodajú deťom pocit istoty a bezpečia. Vytvorte si niečo, čo je len vaše

    Pocity istoty a bezpečia patria medzi najsilnejšie symboly šťastného detstva. Je veľmi dôležité, aby ich dieťa zažívalo, pretože z nich čerpá potom celý život. Ako ich dieťaťu zabezpečiť? Vytvorte si hladivé rituály, radí známy český pedagóg Marek Herman.

  • Obrázok ROZHOVOR Najlepšia učiteľka Slovenska Iveta Barková: „Deti sa ma neboja osloviť krstným menom.“

    ROZHOVOR Najlepšia učiteľka Slovenska Iveta Barková: „Deti sa ma neboja osloviť krstným menom.“

    „Dobrú školu robia dobrí učitelia. Ich rola je kľúčová, môžu deti natrvalo ovplyvniť – v dobrom, ale, žiaľ, i v zlom," vraví víťazka súťaže Učiteľ Slovenska Iveta Barková, zakladateľka a učiteľka Súkromnej základnej školy v Senci, ktorá zároveň získala i Cenu verejnosti.

  • Obrázok Eva Marková: 8 tipov pre mužov, ako na úspešné fungovanie s osamelou mamičkou

    Eva Marková: 8 tipov pre mužov, ako na úspešné fungovanie s osamelou mamičkou

    Padla vám do oka osamelá matka a premýšľate, ako s ňou mať dobrý vzťah. Zopár užitočných rád prináša Eva Marková, predsedníčka združenia Jeden rodič: „Pochopte, že randenie so ženou, ktorá má už záväzky, sa úplne líši od randenia s niekým bez detí. Jej čas je obmedzený. Čas matky je vypočítaný na minúty a veľa energie smeruje do starostlivosti o deti. Ale takáto žena má oveľa jasnejšie v tom, čo v živote chce.“

  • Obrázok Zaľúbenci majú sviatok. Viete, ako vznikla tradícia pozdravov valentíniek?

    Zaľúbenci majú sviatok. Viete, ako vznikla tradícia pozdravov valentíniek?

    S dnes už populárnym dňom zaľúbených, ktorý pripadá na 14. februára, sa viaže hlavne legenda o kňazovi zo starovekého Ríma Valentínovi, ktorý aj napriek zákazu cisára Claudia II. sobášil rímskych vojakov. Cisár vojakom zakazoval uzavrieť manželstvo, lebo si myslel, že by ich manželský život odvádzal od plnenia vojenských povinností.

  • Obrázok Je to len kríza alebo život s násilníkom?

    Je to len kríza alebo život s násilníkom?

    Prípadov domáceho násilia v čase pandémie pribúda, nielen fyzického. To psychické je ťažšie rozpoznateľné, mnohí ľudia žijú vo vzťahu s násilníkom bez toho, aby si to vôbec uvedomovali. Násilné správanie považujú za partnerské nezhody a presvedčení, že za záchranu vzťahu sa oplatí bojovať, situáciu neriešia. Kedy ide o krízu, kedy už o násilie?

Ďalšie články v rubrike >