Eva Labusová.
Foto: Jessica LutišanováČo v stručnosti znamená teória citovej väzby?
Teória citovej väzby, ktorej autorom je anglický psychiater John Bowlby, vychádza z poznania, že každý novorodenec prichádza na svet s hlbokou potrebou vzťahu. Dieťa hneď od narodenia špecifickými signálmi prejavuje svoju schopnosť taký hlboký vzťah nadviazať, a to najskôr s osobou, ktorá sa oň primárne stará, teda najčastejšie s matkou. Veľmi záleží na tom, ako je matka k tejto potrebe svojho dieťaťa vnímavá a ako sa v rodine s jeho vrodenou potrebou vzťahu zaobchádza.
Ak je matka na dieťa naladená, jej starostlivosť je primerane láskyplná a jej správanie stabilné, potom sa v mozgu dieťaťa ukladá základná informácia, že byť vo vzťahu s iným človekom je bezpečné a obohacujúce. Ak sú podmienky na vytvorenie tejto prvej prototypovej väzby pre dieťa nejakým spôsobom nevýhodné alebo dokonca nebezpečné, môže prísť k jej narušeniu, a to s mnohými negatívnymi dôsledkami pre budúci život dieťaťa.
Aké sú to dôsledky?
Náš attachment (citová väzba) predurčuje takmer každú našu životnú situáciu, pretože ide vlastne o základ nášho emočného usporiadania a pociťovania. Zároveň možno attachment vidieť ako nevedomú stratégiu prežitia, ktorá sa automaticky aktivuje, najmä keď sme v strese, fyzicky vyčerpaní, chorí, počas vývojových a iných kríz, v etapách zásadných životných zmien. Keď sa pozrieme okolo seba, vidíme, že ľudia sa líšia v tom, ako reagujú v okamihoch úzkosti a ohrozenia.
Niekto zachová pokoj, iný bojuje a ďalší sa snaží utiecť a nič neriešiť. Ľudia idú do agresie alebo autoagresie. Snažia sa veci napraviť alebo prijmú pozíciu obete. Ak sú tieto reakcie nevedomé a len inštinktívne, môžu byť pre náš život devastujúce. Dá sa hovoriť o akomsi vnútornom naprogramovaní, ktoré sa spontánne prejavuje v našich reakciách. Patrí sem prehnaná asertivita a sebapresadzovanie či naopak tvárnosť, ústupnosť. Patrí sem i orientácia na výkon, workoholizmus a perfekcionizmus alebo naopak pasivita či prokrastinácia.
V neposlednej rade ide aj o schopnosť prežívať blízkosť a intimitu, o našu autonómiu alebo schopnosť prispôsobenia sa či dokonca vzťahovú závislosť. I javy ako žiarlivosť, pocity vykorenenia a sebaodcudzenia, permanentné pocity nedostatku alebo presmerovanie vzťahových väzieb z ľudí na zvieratá, respektíve na domácich mazlíčkov, sa dajú pochopiť pomocou skúmania základnej citovej väzby jedinca.
Ako všetky tieto problémy vznikajú?
Odpoveď je nutné hľadať vo vývojovej psychológii. Ľudská bytosť sa rodí s nezrelým mozgom a až moderná veda a technické možnosti to do dôsledkov potvrdili: detský mozog po narodení potrebuje ešte určitú dobu a špecifické podmienky, aby sa dotvoril. K žiaducej socializácii a k uspokojivému citovému a mravnému vývoju dochádza až v dôsledku vhodného zaobchádzania dospelých s dieťaťom pri zohľadnení mimoriadnych potrieb raného veku. V limbickom systéme ľudského mozgu sú ukryté dve pre emočné prežívanie dôležité časti zvané amygdala a hipokampus.
Amygdala spracúva vypäté pozitívne aj negatívne zážitky a funguje ako poplachové zariadenie. V stavoch mimoriadneho stresového vypätia dochádza k vyplaveniu zvýšeného množstva stresových hormónov, dieťa sa dostáva do stavu nezvládnuteľného preťaženia a práve len citlivá reakcie osoby, ktorá sa oň stará, to môže zmierniť aj pomôcť zvládnuť. Hipokampus zasa spracúva a uchováva chronologicky usporiadané spomienky, ktoré sa ukladajú do mozgovej kôry. Vďaka tomu sme schopní vnímať súvislosti svojho života a porozumieť im.
Zatiaľ čo amygdala je dotvorená v posledných mesiacoch prenatálneho života, takže už novorodenci a deti raného veku veľmi intenzívne emočne vnímajú, kvôli dosiaľ nefunkčnému hipokampusu nedokážu vzniknuté emócie spracovať. Ak nie je nablízku starajúci sa človek, ktorý tak urobí za dieťa svojím empatickým správaním sa, dochádza k takzvanému zaplaveniu. Hipokampus dozrieva až okolo tretieho roku veku, čo je zhruba doba, od ktorej bývame schopní vnímať svoj život ako sled udalostí.
Predchádzajúce emocionálne spomienky zostávajú ukryté v takzvanom nevedomí. Preto je pre vývoj detí tak zásadné, aby v ranom veku mali nablízku svoju náležitou citlivosťou vybavenú primárnu starajúcu sa osobu a aby sa, ak sa to dá, nestretli s príliš negatívnymi či dokonca traumatickými zážitkami, pretože inak môže prísť k potencionálne problematickému väzobnému správaniu.
K bábätku je potrebné pristupovať v súlade s jeho vrodenými potrebami.
Citová väzba sa rozdeľuje na viac typov. Aké sú to?
Takzvaný istý attachment vzniká u dieťaťa, ktoré od svojich rodičov pociťuje dostatok lásky a náklonnosti a jeho potreby sú primerane naplňované. Človek dôveruje a nebojí sa, aby aj jemu bolo dôverované. Blízkosť a náklonnosť sú mu prirodzené, zároveň unesie samotu, pretože má pozitívny vzťah k sebe samému. V prípadných krízach a konfliktoch nestráca orientáciu, nebojí sa hájiť svoje hranice a jeho vzťahový život väčšinou plynie bez dlhodobých alebo príliš dramatických turbulencií. Navyše býva oporou ľudom s neistými typmi väzby.
Neistý vyhýbavý attachment sa vyvíja u dieťaťa, ktorého rodičia sú emočne chladní alebo neprítomní, nepríliš vnímaví k jeho potrebám. Dieťa si postupne zvykne, že mu nezostáva nič iného, iba byť samostatné a sebestačné. Zároveň sa však nenaučí súžitiu v blízkosti a intimite, takže situácie, ktoré v sebe tieto kvality nesú – ide predovšetkým o trvalé vzťahové záväzky emočného rázu – vníma ako nepohodlné a ohrozujúce. Naopak vo výkonnostnej sfére, ako je profesia či šport, títo ľudia nezriedka excelujú. Pri pocitoch ohrozenia a v konfliktoch sa sťahujú, prestávajú komunikovať, odchádzajú.
Neistý úzkostný attachment pozorujeme u ľudí, ktorých rodičia sa nechovali odhadnuteľne a konzistentne. Niekedy boli pre dieťa k dispozícii, inokedy nie. Za jednu a tú istú vec ho niekedy pochválili, inokedy mu vynadali. Rodičia sa k dieťati správali tak, ako sa oni sami v daný okamih cítili. Ich emočné rozpoloženie, potreby alebo závislosti stáli nad tými detskými. V dospelosti potomkovia takých rodičov svoje vzťahy prežívajú ako plné neistoty, ohrozenia, stresu a napätia.
Neustále sa potrebujú uisťovať, že im nehrozí opustenie, ktorého sa obávajú aj v bežných situáciách, napríklad keď partner odchádza na služobnú cestu a dostatočne často nevolá. Ťažko znášajú samotu. V konfliktoch sa ľahko rozrušia, sú iracionálni, robia „scény“. Typická je pre nich podozrievavosť, keď svojho partnera napríklad cez telefón sledujú až prenasledujú, aby sa ubezpečili o jeho lojalite. Trpia, keď sú od objektu svojho vzťahu odlúčení alebo vzťah na základe svojej neznesiteľnej úzkosti či katastrofických scenárov predčasne opúšťajú. Chyby hľadajú skôr u druhých ako u seba.
A napokon dezorganizovaný attachment vzniká u opustených, hrubo zanedbávaných alebo zneužívaných detí. Kombinuje to najproblematickejšie z predchádzajúcich dvoch neistých väzieb. Spôsob vzťahovania sa k iným tu nemá žiadnu logiku, ale zodpovedá vnútorným pocitom neistoty a ohrozenia, ktoré cíti v danej chvíli. Toto je ale len základné delenie a súčasná psychológia už pracuje s celým radom čiastkových odtieňov citovej väzby.
Ak chceme vychovávať v súlade s teóriou väzby, ako sa máme správať? Čo všetko by mal rodič robiť, aby si dokázal s dieťaťom vybudovať láskyplný, pevný a úzky vzťah?
Rešpektovať potreby attachmentu znamená vychovávať dieťa v súlade s jeho danými vrodenými potrebami. A je treba povedať, že súčasné rodičovstvo sa naozaj vyznačuje oveľa väčšou informovanosťou a snahou pochopiť, čo dieťa potrebuje. Rozvíja sa hnutie takzvaného nového kontaktného, vedomého rodičovstva, ktorého základom je prijímanie dieťaťa bez podmienok a poznanie, že my dospelí sa od svojich potomkov máme veľa čo učiť.
„Noví“ rodičia zvyčajne usilujú o harmonické tehotenstvo a šetrný pôrod, žiadajú rešpekt k dôležitosti prvých hodín života a neoddeľovanie novorodenca od matky. Zdôrazňujú význam dojčenia, fyzickej blízkosti v podobe maznania sa, nosenia, prípadne i spoločného spania. Kľúčové je citlivé reagovanie na plač bábätka, vzdor dojčaťa a nový pohľad na odmeny a tresty. Predpokladom úspechu je aj fungujúci vzťah rodičov a súdržné rodinné spoločenstvo vychádzajúce z pevného vzťahu matky a otca.
Autorita rodičov už nestojí na manipulácii dieťaťa strachom a dospeláckou silou, ako to bolo bežné v minulosti, ale na postupnom vrastaní do láskyplného vzťahu. Dieťa pritom nestojí v centre pozornosti ako modla a nerozbíja vlastný zmysluplný život rodičov. Teória je krásna, ale v praxi sú to všetko veľké výzvy. Prostredníctvom rodičovstva dnes tiež niektorí ľudia realizujú svoj vlastný osobný rast a sebapoznanie. Pretože dieťa ako „chodiace nevedomie“ nám zrkadlí, ako na tom sme.
Vo vzťahoch sa často bojíme intimity.
Je nesmierne ťažké dať dieťaťu, čo sme sami nedostali.
Presne tak. Dôležitou okolnosťou súčasného rodičovstva je pochopenie prípadných vlastných zranení a deformácií z detstva, čo nás vedie priamou cestou k skúmaniu našeho vlastného attachmentu. Preto ešte raz pripomeňme, že zásadnou negatívnou skúsenosťou, ktorá môže narušiť istú väzbu, či už na začiatku života alebo v jeho priebehu, je predovšetkým akákoľvek forma traumy, vo svojich variantoch bohužiaľ nekonečná: od traumy vývojovej spôsobenej patologickým rodinným prostredím cez ťažký úraz či šikanu v škole alebo na pracovisku až po skúsenosť s vojnou či totalitným režimom.
Ak má človek problémy s citovou väzbou, je možnosť takzvanej attachmentovej terapie, v čom spočíva?
Tento typ terapie vychádza zo snahy poskytnúť klientovi korektívnu (opravujúcu) skúsenosť. V dynamickom procese sa klient učí pozorovať a reflektovať sám seba a svoje reakcie. Ak sa to podarí, po čase sám pochopí, čo mu komplikuje život. Že ide o dávne stratégie z detstva, ktoré mu vtedy poskytovali základný pocit bezpečia alebo umožňovali prežitie, ale v dospelosti môže ísť za určitých okolností o stratégie kontraproduktívne. Taký človek prichádza, pretože spravidla opakovane takzvane narazil. Typicky sa to deje v párovom vzťahu, napríklad túžime po intimite a zároveň jej nie sme schopní. Bojíme sa blízkosti, bojíme sa svadby. A terapia napríklad ukáže, že pre takého klienta bola v detstve intimita nebezpečná, preto si vyvinul vyhýbavú väzbu. S partnerkou či partnerom na schopnosti blízkosti potrebuje zapracovať.
Zasahuje a mení poznávanie attachmentu medzigeneračné vzťahy?
Určite. Často vidíme, ako nový postoj k rodičovstvu vyvoláva v širších rodinách veľké medzigeneračné strety. Staršiu generáciiu dráždieva snaha tej mladšej napríklad o lekársky nerušené pôrody, dlhé dojčenie, nosenie v šatke, odmietanie odmien a trestov, zdravé stravovanie a ďalšie praktiky. K najsilnejším okamihom mojej práce patrí, keď terapeutický rozhovor získa tento medzigeneračne zdieľaný rozmer a keď dospelé deti privádzajú svojich starnúcich rodičov, aby prostredníctvom otázky nad výchovou tých najmladších rodinných príslušníkov mohol začať proces hojenia rodových emočných záťaží, iniciovaný proti prúdu času, teda smerom od detí k rodičom, prarodičom, praprarodičom.
Mŕtvi predkovia privolaní spomienkami bývajú v takých chvíľach tiež prítomní. Skôr či neskôr prichádza reč na to, ako sa v rodinách reaguje na plač, hnev, úzkosť či strach. Nebýva to vľúdna rekapitulácia. A napriek tomu cítim veľkú nádej. Generácia, ktorá je dnes v reprodukčnom veku, svojim deťom – ak sa ich rozhodne mať – čím ďalej tým častejšie nechce predať záťaž, ktorú sama prevzala od svojich predkov a intenzívne premýšľa o súvislostiach, ktoré predchádzajúcim generáciam unikali. Alebo férovejšie povedané, na také veci vtedy nebýval priestor, neboli ešte vôbec vo výhľade. Medzigeneračný prenos sa z tohoto uhlu pohľadu ukazuje byť obrovským rizikom a zároveň šancou, ak takú výzvu prijmeme.
Máte pocit, že v českej a slovenskej spoločnosti sa o tejto problematike vie dostatočne?
Podľa mojej skúsenosti sme u nás na začiatku, ale napríklad vo Veľkej Británii alebo v Nemecku, čo sú krajiny, s ktorými som trochu viac v osobnom kontakt, patria dnes attachmentové teórie i terapie k hojne zastúpeným v širokom spektre psychoterapeutickej krajiny. Inými slovami, v Česku – a predpokladám, že na Slovensku to bude podobné – sú informácie k dispozícii, ale v praxi sa len uplatňujú len pozvoľna. Preto považujem za dôležité o téme hovoriť a pripomínať, že detské mozgy za všetkých okolností plnia svoj vrodený program.
Attachment nemožno deaktivovať. Ak chýbajú dostatočne zrelí milujúci dospelí, ku ktorým môže dieťa bezpečne priľnúť, ak chýbajú podmienky, za ktorých by sa mohla vytvoriť dostatočne istá väzba, vzťahovosť dieťaťa sa drží svojich neistých perspektív a prechádza na vonkajšie náhradky. Dnes majú najčastejšie podobu virtuálneho sveta, najrôznejších návykových látok a ďalších sebaregulačných opatrení, ktoré majú človeku pomôcť utlmiť jeho nepokoj, strach, úzkosť či paniku z absencie pocitov vnútornej stability a celistvosti. S náhradkovým spôsobom života rastie riziko nefunkčného, často násilného riešenia životných kríz a medziľudských konfliktov, ako i nárast deštruktívnych obrán, ku ktorým človek pristúpi, aby svoj vnútorný stres nejako kompenzoval. Možno práve tu ležia korene spoločensky ohrozujúceho správania, ku ktorému patrí extrémizmus a fanatizmus v akejkoľvek oblasti života, na scéne súkromnej aj verejnej, a áno, aj na politickej.
PhDr. Eva Labusová je psychoterapeutka a poradkyňa pre oblasť rodičovstva, výchovy a vzťahov. Venuje sa publicistike. Organizuje prednášky a semináre pre odborníkov aj verejnosť. S dcérou Alžbětou a v spolupráci s nakladateľstvom Triton pripravili pre knižný trh tri publikácie švajčiarsko-americkej psychologičky Alethy Solterovej, týkajúce sa dôležitosti raného detstva, a hlavne interakcie matky s dieťaťom a významu detského plaču a vzdoru (Múdrosť raného detstva, Slzy raného detstva, Bez trestov a odmien). Je vydatá, s manželom Davidom majú tri dcéry. Viac na www.evalabusova.cz.
