Zakázať interrupcie je ako začínať od konca, vraví Ľuba Lapšanská.
Foto: facebook Ľuby LapšanskejPosledné týždne medzi ženami rezonujú debaty ohľadne nových pravidiel pri interrupciách na Slovensku. Zámerne píšem medzi ženami, lebo je len málo mužov, ktorí pri pive túto tému rozoberajú. A zároveň, paradoxne, sú to v prevahe práve muži, ktorí o tom kdesi hore rozhodujú.
Ľuba Lapšanská
Dlhé roky viedla občianske združenie Slovenské duly, ktoré pomáha ženám pri pôrodoch. Dnes je v jeho výkonnom výbore a pôsobí aj ako laktačná poradkyňa. Poskytuje poradenstvo po pôrode pre všetky mamičky, ktoré sa na ňu obrátia a popri tom prednáša o rodičovstve a sexuálnej výchove.
Aby sme v tom mali jasno: Osobne za seba si neviem predstaviť, že by som interrupciu podstúpila. Na druhej strane tu ale máme ženy, o životoch ktorých nič netušíme, nevieme. A máme jasné dôkazy z minulosti alebo zo štátov, kde sú interrupčné pravidlá prísne, že ženám, ktoré sú pevne rozhodnuté, žiaden zákaz nezabráni. V tomto prípade, pri sprísňovaní podmienok, mám pocit akoby sme začínali od konca. Namiesto toho, aby sme urobili preventívne funkčné kroky k tomu, aby ženy boli ochotné si dieťatko nechať a s láskou sa oň starať, tak im zakážeme... Aké jednoduché! Dlhé roky viedla občianske združenie Slovenské duly, ktoré pomáha ženám pri pôrodoch. Dnes je v jeho výkonnom výbore a pôsobí aj ako laktačná poradkyňa. Poskytuje poradenstvo po pôrode pre všetky mamičky, ktoré sa na ňu obrátia a popri tom prednáša o rodičovstve a sexuálnej výchove.
Ja by som sa najskôr pozrela na dôvody, prečo ženy vôbec premýšľajú o interrupcii. Opýtal sa ich niekto? Ja áno. Zlé ekonomické pomery, nepriaznivá situácia v pôrodniciach, nevedomosť ohľadne vývoja dieťatka v brušku... – to sú tri najčastejšie dôvody.
Ten prvý som si zažila sama počas koronakrízy. Matka samoživiteľka s troma deťmi má čo robiť a musí sa echt obracať aj v čase „normálnom“, aby uživila svoje deti a zabezpečila im, čo len môže. Aj mamy s jedným dieťatkom to tak majú. A žiaľ, v niektorých rodinách sú ekonomické pomery zúfalé, aj keď pracujú obaja rodičia. Mnohé veci sa dajú zohnať z druhej, tretej aj štvrtej ruky. Oblečenie, topánky či hračky si už mamy posúvajú medzi sebou bežne. Ale potraviny neposuniete a deti nakŕmiť musíte. Ani peniaze potrebné na zaplatenie inkasa a škôl či škôlok nepadajú z neba. A keď potom, po kríze, počas ktorej vyslovene živoríte, prídete o pracovné príležitosti a miniete všetky úspory, dôjdete na úrad práce, kde zistíte, že nemáte nárok na podporu a dokonca ani na dávky v hmotnej núdzi, lebo si musíte vystačiť s tým čo máte... Takáto podpora rodín a detí zjavne nefunguje. A viem si úplne živo predstaviť, že v tom zúfalstve tehotnú ženu napadne otázka: Čo teraz ďalej? A aj to najkrajnejšie riešenie.
Druhý dôvod, ktorý mi ženy spomínali, bolo to, že už jednoducho majú strach rodiť. Niežeby potrat bol príjemnou záležitosťou. Áno, je to kruté a škaredé. Mnoho ľudí netuší, ako sa to robí a keby to vedeli, možno by ich rozhodnutia vyzerali inak. Ale späť k pôrodniciam. Zmeňme ten direktívny spôsob debaty. Zlepšime podmienky k pôrodom, dajme ženám do rúk kompetencie rozhodovať sa, kde a ako porodia svoje deti. Dajme im rešpektujúcich odborníkov. Dajme im možnosť tešiť sa na pôrod...
Tretí dôvod, ktorý vidím už dlhodobo, je malá znalosť toho čo sa reálne deje po otehotnení. Neprispieva tomu ani nazývanie dieťatka plodom. Áno, z odborného pohľadu je to embryo a plod. Ale znie to, akoby to bolo niečo cudzie, mimo nás. Vzdelávanie v tejto oblasti je v školách veľmi chabé. Naučíme deti, ako sa spoja dve bunky a kde sa vyvíjajú. Ale ktoré z nich vie, že už v prvých štádiách, na začiatku tehotenstva bije srdiečko, vyvíja sa mozog a všetky orgány? Kto z dospelých vie, že na konci tretieho mesiaca tehotenstva je v brušku už malý dokonalý človek?
Zmeňme ten direktívny spôsob debaty. Zlepšime podmienky k pôrodom, dajme ženám do rúk kompetencie rozhodovať sa.
Už dlhé roky chodím prednášať do škôl a centier pre rodiny tzv. výchovu k rodičovstvu alebo sexuálnu výchovu. Vždy sa vopred pýtam, akú tému by si pre deti želali. A tak riešime s deťmi pohlavné choroby, inakosť ľudí, pohlavné orgány..., ale len výnimočne sa stane, že si niekto želá práve hovoriť o tom, ako sa vyvíja, psychicky či fyzicky dieťatko v brušku. Pritom si myslím, že práve toto je najúčinnejšia prevencia! Vidím to na deťoch, s ktorými pracujem už dlhodobo. Akú majú úctu k životu, k tehotenstvu, k malým bábätkám v brušku... Už im vôbec nepríde zvláštne, keď hovoria o tom, čo to dieťatko cíti a vníma ešte kým si pláva v maternici. A tieto poznatky im určite v hlavičkách vydržia až do času, kým sami budú budúcimi rodičmi. A s týmito hlboko zažitými poznatkami aj ich rozhodnutia budú vyzerať adekvátne.
