Pre ľahký a rýchly pôrod je podľa Ľuby Lapšanskej potrebná intimita, ktorá v mnohých našich pôrodniciach chýba.
Foto: archív Ľuby LapšanskejZmenilo sa niečo v našich pôrodniciach k lepšiemu za posledných päť rokov?
Áno, zmeny prichádzajú stále. Drobné, pomalé ale prichádzajú. V pôrodniciach, kde je osvietené vedenie, pochopili, že potreba robiť veci inak je už naozaj akútna. Najväčší posun vidím v tom, že tam zmenili prístup z paternalistického na partnerský. To sa už hneď inak ženy cítia, a podľa toho i rodia. Avšak tie odborné postupy sa menia len pomaly. Osobne vidím čoraz viac lekárov a sestier, ktoré by tiež zmeny uvítali, ale systém ich stále tlačí späť. Z pohľadu duly, riaditeľky občianskeho združenia, vidím veľký posun aj v tom, že už nielen my chceme spoluprácu s nimi, ale niektoré pôrodnice samé vyvíjajú aktivitu k spolupráci s nami.
A čo tá druhá skupina pôrodníc? Čo predovšetkým by ste im vyčítali?
Nemám potrebu niekomu vyčítať. Je fakt, že lekári a sestry pracujú v šialenom tempe za nemotivačnú odmenu. Jediné čo môžem niektorým jedincom vyčítať je neprimerané správanie. Akoby poniektorí zabúdali, že rodiaca žena je ľudská bytosť. Veľký nedostatok však je, že v pôrodniciach aj naďalej chýba dostatok intimity, takej prepotrebnej na ľahký a rýchly pôrod.
Súhlasíte s názorom, že naše pôrodnice sú zastaralé?
Áno. Ak sa pozrieme na pôrodné sály, je to vidno na prvý pohľad. Nie sú peniaze. Ak sú, často sa nepoužijú efektívne. V porovnaní so zahraničím sa zase musím vrátiť k tej intimite. Naše rodičky sa po príchode do nemocnice presúvajú, často i s taškami, z miestnosti do miestnosti. Ešte z predošlých čias takmer vo všetkých pôrodniciach čaká ženu najskôr prijímacia miestnosť, v niektorých dokonca ešte aj centrálny príjem! Potom sa v prvej miestnosti urobí monitor, prvé vyšetrenie, zapíšu údaje... I tu už vidno ten skostnatelý systém: deväť mesiacov máme možnosť zapísať si, či žena má alebo nemá alergiu, aj to kedy mala poslednú menštruáciu. No u nás sa to žiaľ často robí v čase, keď už prežíva kontrakcie. A teda namiesto toho aby sa uvoľnila, prepla myseľ na pôrod, tak dumá nad tým ako sa volala za slobodna. Aj keď to možno na prvý pohľad nevyzerá ako veľký problém, tak tu sa ten dobrý pôrod začína blokovať. A keď už rodiaca žena konečne odpovie na všetky otázky, absolvuje "pohovor" aj vyšetrenia, tak sa musí presunúť zase inde.
Áno, nasleduje takzvaná vzdycháreň, kde má čakať, kým dôjde k samotnému porodeniu bábätka.
Zastaralé je v prvom rade to, že vôbec sú v pôrodniciach takéto miestnosti, a v druhom rade to, že sú v nich aj ďalšie rodičky. No a keď si odvzdycháme a usúdime, že je čas „rodiť,“ tak sa na ďalšiu fázu zase žena presúva! Do pôrodnej sály. Nový presun, nové prostredie, nový stres... A tým sa to samozrejme nekončí, dieťa po narodení vláčime cez chodby do novorodeneckých boxov a dve hodiny po pôrode ide žena ďalej na izbu, zase inde...
Ako by to teda malo vyzerať?
Ak by si naše pôrodnice vzali príklad zo zahraničia, tak by sme mali jednu miestnosť pre každú ženu, kde by mala vlastnú sprchu, toaletu a hlavne pokoj. Tam by prišla, ostala celý čas pôrodu a tam by ostalo aj bábätko počas prvých vyšetrení. S mamou. A pôrodná asistentka by vedela, že ju nemusí hľadať po chodbách a záchodoch... Našla by ju stále tam... Naozaj tam nemusí byť extrémny luxus, aby sa žena cítila dobre a vedela sa uvoľniť. Slovenské ženy potrebujú v prvom rade pekné slovo a priestor.
Mnohí lekári podľa Ľuby Lapšanskej pochopili, že spolupráca s dulami je prínosom.
Foto: archív Ľuby LapšanskejPraktiky ako nástrih hrádze, či tlačenie na brucho – stále sú rutinné, alebo sa už používajú menej?
Nástrih hrádze percentuálne trocha klesol. Ale zase záleží od šikovnosti pôrodníka. Percentá zhrnuté za pôrodnicu v jednej tabuľke nič nehovoria o tom, ako to naozaj pri pôrode bude. Podstatné totiž je, KTO tam bude. Šikovnejší odborníci môžu mať percento epiziotómií do 10, a tí druhí sú schopní nastrihnúť každú. Čo sa týka tlačenia na brucho, oficiálne čísla neexistujú. Je to praktika zakázaná a nebezpečná! Ale stále sa na brucho tlačí. Pritom by stačilo dať ženy do inej polohy, neponáhľať sa, dôverovať pôrodu. Lenže u nás je ťažké neťahať, netlačiť, čakať...
Najčastejšie výčitky žien sú na nedostatok empatie u personálu, nedostatok súkromia – aké máte poznatky v tejto oblasti?
Sú to presne tie veci, na ktorých treba zapracovať. Zdravotníkom chýba možnosť vlastnej psychohygieny, supervízie, pocit ocenenia. Tak čo by sme od nich chceli?
A čo bonding? Stretávate sa v praxi s ústretovým prístupom lekárov a sestier k nemu, alebo stále prevláda to, že dieťa treba najprv pomerať, odvážiť, nakvapkať do očiek...
Ak to porovnám s časmi, keď sa dieťa mamke ukázalo a odnieslo na termolôžko, tak sa to trochu zlepšilo. Trochu. Zase je to o ľuďoch. Žena je po pôrode pripravená starať sa o dieťa, všetky hormóny priam kričia do sveta. Ale často sú po pôrode unavené a vyčerpané. Lenže - to zase súvisí s tým začiatkom. Ak je pôrod fajn, sú žena i jej dieťa schopní robiť divy. Bola som pri pôrodoch kedy sa bonding vydaril, dieťatko bolo dve i viac hodín s mamkou a mnohé vôbec nemali potrebu spať. Bábätká sa pricucli k prsníku, dívali sa mamám do očí. Myslíte si, že tie ženy v tom čase potrebovali spánok? Kdeže, užívali si najkrajšie chvíle. A telo aj myseľ sa okamžite začali regenerovať.
Koľko je ale takýchto prípadov?
Myslím si, že bonding je v mnohých pôrodniciach stále nedostatočný. Na jednej konferencii som postrehla slovné spojenie „5 minút zabondujeme“. To nie je ono. Dieťa patrí k mame. Všetky výskumy dokazujú, že kontakt telo na telo po pôrode je to naj. Z mnohých hľadísk, ktorých vypísanie by tu zabralo niekoľko strán. Nedostatok personálu a množstvo byrokracie však u nás túto dôležitú súčasť začiatku života odsúva na tretiu koľaj.
Ako sú na tom vo svojom postavení duly? Na sále nemáte právomoci, ako sa k vám správa personál?
Postavenie dúl sa výrazne zlepšilo. Pripisujem to v prvom rade tomu, že sa nás prestali báť (úsmev), že spoznali, akú prácu robíme, a že to pomáha ženám k lepším pôrodom. Samozrejme, nie vždy je to také ružové. Ale dobrá dula je najlepšie PR. Už máme mnohých spolupracujúcich lekárov a pôrodné asistentky. Pre mňa bolo najlepšou vizitkou, keď pred rokmi po prvýkrát dal moje telefónne číslo mamičke lekár. Bábätko sa jej uložilo v brušku koncom panvovým a veľmi sa bála vaginálneho pôrodu. Dostala moje číslo so slovami: „zavolajte tejto dule a spolu to krásne zvládneme“. Porodila za dve hodinky bez nástrihu a zásahov krásnu dcérku. Dôležitá je totiž spolupráca, nie boj. Odvtedy je takýchto prípadov a lekárov viac. Teším sa z toho.
Neviem dokedy budeme chodiť okolo horúcej kaše a necháme ženy rodiť samé v domácom prostredí. Kým sa niečo nestane? A potom ukážeme prstom - aha , vidíte aký nebezpečný je pôrod doma!
Neberú vás už teda zdravotníci ako konkurenciu?
Dula má úplne iné kompetencie. Ak nás niekto berie ako konkurenciu, tak len nevidí do problematiky.
Sú vaše služby čoraz viac žiadané, alebo je ten záujem o ne približne rovnako stabilný?
Z roka na rok záujem rastie. Často nemáme ani priestor pre všetky mamičky. Robíme ale aj iné aktivity, kde sa s nami môžu ženy stretnúť. Sú na stránke www.duly.sk a na facebooku.
Sú nejaké pôrodnice, ktoré ženám vyslovene odporúčate, ak chcú pokoj a pochopenie pri pôrode?
Vymenovať päť pôrodníc nemá zmysel, nemôžeme sa tam všetky stretnúť (úsmev). Zmysel má, ak žena pôjde ešte počas tehotenstva do viacerých, pozrieť sa, opýtať a vyberie si sama, prípadne s pomocou duly, podľa vlastných požiadaviek. Niektorej záleží na prirodzenom pôrode, inej na tom, aby tam bola novorodenecká jiska. Niekde je výborné novorodenecké oddelenie, ale neempatickí pôrodníci, alebo naopak. Je na žene na čo kladie najväčší dôraz. Pri návšteve vníma žena aj atmosféru a správanie personálu. Kde ženy cítia napätie, rodiť nechcú.
A čo domáce pôrody? Čo odporúčate ženám, ak chcú rodiť doma?
Nech sa obrátia na ministerstvo zdravotníctva a svoju poisťovňu! Myslím to vážne. Pred pár rokmi sme mali dohodnutý termín na rokovanie na ministerstve. Ten náhle zrušili s tým, že oni vlastne nemajú čo riešiť, lebo nemajú žiadne podnety, že na Slovensku by chcel niekto rodiť doma. Právo výberu miesta pôrodu je aj podľa Svetovej zdravotníckej organizácie na žene. Mala by rodiť tam, kde sa cíti dobre, a kde má poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Tú ale u nás ženy pri pôrode doma nemajú. Neviem dokedy budeme chodiť okolo horúcej kaše a necháme ženy rodiť samé v domácom prostredí. Kým sa niečo nestane? A potom ukážeme prstom - aha , vidíte aký nebezpečný je pôrod doma! Je, ak tam žena nemá nikoho, kto má odborné znalosti. Riešením ale nie je rozkázať všetkým ženám, aby rodili v pôrodnici. V jednom výskume, spoločnom pre Česko a Slovensko sme zistili, že ženy ako prvotnú motiváciu k pôrodu doma majú to, že v pôrodnici zažili niečo traumatické. To nie je dobrý dôvod! Ale už vôbec to nie je dôvod na to, aby sme ich tam nútili ísť. Ak urobíme v pôrodniciach pre ženy pocit domova – v prostredí i správaní ľudí, tak urobíme najviac!
Dnes, ak ženy chcú rodiť doma, volajú si pôrodné asistentky zo zahraničia, alebo priamo v zahraničí rodia. V lepších pôrodniciach, v pôrodných domoch i v prenajatých domovoch. Tie, ktoré takúto možnosť nemajú, hľadajú riešenia celé tehotenstvo... Duly z nášho združenia nemôžu chodiť k neasistovaným pôrodom – teda ak tam nie je zdravotník. Sme len psychická a emočná podpora, nie pôrodné asistentky.
