Neznámi ľudia, ktorí sa museli stretnúť a zblížiť, aby sme dnes boli práve my na svete. Ilustračné foto.
Foto: shutterstockPoznať vlastný rodokmeň by chcel zrejme každý, vzhľadom na chýbajúce dokumenty to však pre väčšinu vôbec nie je jednoduché, naopak. Ak začneme pátrať po svojich predkoch, najčastejšie končíme pri prarodičoch (pradedkoch a prababkách), teda pri rodičoch našich starých rodičov. V lepšom prípade ešte pri ich rodičoch.
Čím viac do minulosti chceme ísť, tým je pátranie náročnejšie. Okrem rozvetvených a neraz chýbajúcich či neúplných písomných prameňov pribúda aj predkov, rodinný strom sa rozvetvuje. Každý rodič má totiž dvoch rodičov, ktorí tiež museli mať svojich dvoch rodičov, čím vzniká spomínaný rozširujúci sa rad predkov a ľudí, ktorí takto majú podiel na našej existencii. Za predpokladu, že má človek dieťa zhruba v 25 rokoch, tak napočítame spomínaných 254 ľudí v rozpätí dneška a prvej štvrtiny 19. storočia, teda čias Napoleona či Ľudovíta Štúra. Ak by sme chceli ísť ešte viac do minulosti, tých ľudí napočítame ešte viac.
Poznať svojich predkov a pôvod by bolo osožné a zaujímavé. Ako pred časom povedal v rozhovore pre ahojmama.sk historik Tomáš Hrubý, ktorý sa zaoberá tvorbou rodokmeňov, Slováci majú často šľachtických predkov, pretože vďaka špecifickému dedičnému právu bol v Uhorsku podiel šľachticov vysoký. V niektorých zemianskych dedinách tvorili drobní šľachtici dokonca väčšinu obyvateľstva. „Mnohí však boli na tom existenčne horšie ako poddaní,“ dodal Tomáš Hrubý.
A čo radí odborník, ak by ste chceli pátrať po svojej minulosti? „Vždy treba začať tým, čo máme takpovediac na dosah ruky. Treba zhromaždiť biografické informácie o svojich rodičoch, starých rodičoch, prastarých rodičoch z rodinného archívu (rodné, sobášne, úmrtné listy, oficiálne doklady), z náhrobných kameňov či zisťovaním v širšej rodine. Dôležité však je, aby nešlo o dohady, ale iba o overiteľné údaje,“ zdôraznil Tomáš Hrubý.
Potom začína mravenčia práca po matrikách, cirkevných inštitúciách a archívoch – domácich alebo zahraničných. „Veľká časť slovenských cirkevných matrík do roku 1895 je dostupná online, časť matrík je indexovaná a dá sa v nich vyhľadávať. Treba si však uvedomiť, že indexáciu vykonávali nadšenci a úroveň prepisu býva rôzna. Je nutné poznať a brať do úvahy rôzne varianty písania osobných mien a priezvisk,“ pripomenul odborník.
Amatérsky genealóg by sa mal podľa neho pripraviť na dlhé hodiny pátrania v historických dokumentoch v latinčine, nemčine, maďarčine, biblickej češtine, cirkevnej slovančine. Tiež na rôzne druhy písma, vrátane cyriliky. „Odmenou za to mu bude nezabudnuteľný pocit z odhaľovania rodovej minulosti. Ale pozor - ak sa aj nájde nejaká osoba s hľadaným menom, nemusí ešte ísť o nášho predka. Je nutné mať to skutočne dokázané na základe informácií z výskumu,“ dodáva Tomáš Hrubý.
Dáte sa na to?
Celý rozhovor s Tomášom Hrubým si môžete prečítať na tomto linku.
ANKETA:
