Nočné mory našich predkov. Čoho sa báli a ako sa chránili?

Patricia Poprocká, 28. februára 2020 o 04:44

Nepokojné noci poznali aj naši predkovia, hoci nežili takým hektickým životom ako my. Trpeli tými istými poruchami spánku, aké poznáme dnes a pripisovali ich magickým silám. Čo pre nich predstavovalo ozajstnú nočnú moru, ako si chránili deti a prečo pri zomrelom tri dni sedeli, kým ho pochovali, vysvetľuje etnologička Katarína Nádaská.

Naši predkovia verili mágii a problémy so spánkom pripisovali nadprirodzeným silám. Na ilustračnej snímke čarodejnícka scéna od Davida Teniersa II.

Foto: MAURO COEN, BRUSEL

Dnes veda rozoznáva rôzne spánkové poruchy – apnoe, spánkovú paralýzu, námesačnosť, spánkovú katalepsiu a iné. To všetko trápilo ľudí aj v dávnej minulosti.

Mory sa báli aj Eskimáci

Máte niekedy v noci pocit, že bdiete, niečo vám stláča hrudník a vy sa nemôžete pohnúť, skríknuť a niekedy ani nadýchnuť? To Mora vás prišla gniaviť, povedali by naši predkovia. „Bola to najväčšia hrôza, ktorú poznali,“ približuje Katarína Nádaská. Dnes sa to volá spánková paralýza a psychológovia ju stále označujú za najhorší zážitok.

„Poznali ju už starí Slovania, spomína ju celý európsky i mimoeurópsky folklór,“ vysvetľuje etnologička a pokračuje: „Výraz mora pochádza z rovnakého základu ako nemecké slovo der Mahr alebo staronórske mara. Takúto bytosť majú i Eskimáci, tiež Japonci – Sadako. U nás bola za moru považovaná žijúca bytosť, bosorka, ktorá sa prikradne k spiacemu človeku a snaží sa ho gniaviť, moriť, dusiť.

Pripisovali jej nadprirodzené schopnosti, napríklad že dokáže na seba vziať podobu hmly a prejsť dnu cez špáru či kľúčovú dierku. Inokedy to bola podoba veľkej mačky. Bola to polodémonická bytosť. Ľudia verili, že je to živá osoba, ktorá v noci môže opustiť telo a duša sa zakráda do ľudských príbytkov, aby morila spiacich ľudí, škodila im.“

Mora bola podľa našich predkov polodémon, ktorý na seba niekedy preberá podobu mačky.

Foto: shutterstock.com

Ľudia proti More bojovali svätenou kriedou. „Na Troch kráľov si nechávali posvätiť vodu a kriedu. Keď sa im stávalo, že ´chodila mora´, urobili si posvätenou kriedou okolo postele ochranný kruh, ktorý mal zabrániť, aby sa mora k nim dostala,“ vraví Katarína Nádaská.

Chránili i deti

Malé deti nedokázali povedať, či ich „gniavi mora“, rodičia im ale niekedy preventívne viazali na ruku červenú stužku. Mala chrániť pred urieknutím i pred morou. Niekedy nakreslili ochranný kruh aj okolo ich postele.

„Pomôcť mala tiež voda, posvätená na Troch kráľov s kriedou. V každom dome visela nádobka s touto vodou. Keď napríklad gazda išiel do maštale, prežehnal sa ňou, aby sa zlý človek, polodémon nemal šancu priblížiť.

Ľudia mágii verili, mali aj zariekavanie proti morám, napríklad toto moravské: Mora, mora, nepristupuj k môjmu lôžku, dokiaľ nespočítaš piesok v mori, hviezdy na nebi a cesty na zemi. Čiže to sa nedá stihnúť do svitania,“ vraví Katarína Nádaská.

Bez účinnej liečby

My dnes na rozdiel od predkov mágii neveríme, liečba spánkovej paralýzy ale stále neexistuje. Medicína paralýzu definuje ako stav medzi spánkom a bdením, keď sa človek zobúdza, ale mozog ešte nezobudí všetky svoje zložky. „V tomto stave si osoba jasne uvedomuje svoje fyzické prostredie, t.j. počuje, vidí, cíti, môže hýbať očami, ale na druhej strane nevie pohybovať končatinami, trupom alebo hlavou. Väčšine prebieha v hlave ešte sen, živý a často negatívne ladený,“ vysvetľuje psychológ PhDr. Dušan Fábrik na portále bratislavapsycholog.sk.

Proti démonom sa ľudia chránili svätenou vodou a kriedou.

Foto: shutterstock.com

Lekári na liečbu majú zväčša len všeobecné odporúčania, napríklad eliminovať rizikové faktory ako nepravidelný spánkový režim, alkohol, lucídne snívanie alebo úzkostné poruchy. „Spánkovú paralýzu často spôsobuje aj denný stres či emočné napätie, ktoré následne vytvára nočné mory, z ktorých sa osoba prebúdza do spánkovej paralýzy. Riešením preto môže byť spoznať bdelé udalosti, ktoré spôsobujú snívajúcej osobe stres a aktívne sa do týchto udalostí v bdelosti zaangažovať,“ vraví Dušan Fábrik.
Aký režim dňa mali naši predkovia
„Vstávalo sa skoro, najmä v sezónnych prácach, keď bola žatva a keď sa šli kosiť lúky. Muž vstal aj o druhej po polnoci, dal si raňajky a vydal sa na cestu. Neraz sa šlo pešo napríklad na lúky aj 5 a viac kilometrov. Robiť chceli začať čím skôr, než bude horúco. Pacovalo sa bez oddychu do poludnia, kým o dvanástej v kostoloch zvonili na Anjel Pána. Vtedy nastal čas siesty, šlo sa do chládku, pre vodu k studničke, oddychovalo sa. Trvalo to zhruba hodinu, kým bolo slnko najvyššie, potom prišla druhá fáza, do večera šiestej-siedmej. Opäť minimálne hodinová cesta domov, kde ich čakala večera, prípadné povinnosti okolo gazdovstva. Spať sa chodilo okolo desiatej, jedenástej.
Mimo sezóny sa tak zavčasu vstávať nemuselo, stačilo o ôsmej. Od novembra do konca fašiangov boli priadky, páračky, zábavy, čo znamenalo tiež byť hore do desiatej-jedenástej večer,“ približuje Katarína Nádaská.

Ľudová skúsenosť podľa Kataríny Nádaskej hovorí, že človek sa môže dostať z paralýzy aj sám. „Ak sa dokáže silno sústrediť a pohnúť napríklad prstom, paralýza pominie. Lenže len veľmi málo ľudí to dokázalo,“ vraví.

Ako nepochovať zaživa

Mŕtvy alebo ...? Ďalším vážnym problémom našich predkov bola spánková katalepsia. Nervová porucha, pri ktorej človek zostane nehybný so stuhnutými svalmi a zníženou citlivosťou na bolesť. Nedokáže hovoriť a telesné funkcie má natoľko spomalené, že ho považujú za mŕtveho.

Aj tento stav poznali už pred stáročiami. V stredoveku si ho napríklad vysvetľovali tak, že títo ľudia bojujú proti bosorkám. „V Taliansku ich volali benedanti, boli to zväčša ľudia, ktorí sa narodili s určitou zvláštnosťou napríklad mali vlasový vír, akože hviezdu vo vlasoch, fľak na koži alebo prilepenú placentu. Verilo sa, že sa počas katalepsie stretávajú s bosorkami v boji. Človek musel ležať na chrbte, ústami vyšla duša, telo ustalo, akoby bol mŕtvy. Keď sa duša vrátila späť, človek sa zobudil. Pre návrat telo muselo ostať v priamej línii,“ vysvetľuje Katarína Nádaská.

Boj benedantov proti bosorkám v umeleckom stvárnení.

Foto: midnignt-muse.com

Nie nadarmo sa ešte prelome 18. a 19. storočia v našich končinách dodržiavalo, že sa pohreb konal až na tretí deň a pri zosnulom vystretom na posteli v jeho dome celý ten čas niekto bdel. „Stráženie pri mŕtvom malo racionálny význam, pretože to predchádzalo tomu, aby človeka pochovali zaživa. Nebol na to zákon, ale prirodzený zvyk,“ približuje etnologička.

V Anglicku takýto postup nemali a stalo sa, že človeka v spánkovej katalepsii zaživa pochovali. „Aby sa tomu predišlo, ľudia sa tam nechávali pochovať so zvončekami, bola to veľká móda. Na ruku mŕtveho sa namontovala šnúrka so zvončekom, ktorý bol na hrobe, aby človek dokázal dať najavo, že žije,“ približuje Katarína Nádaská.

Rovnako ako v prípade paralýzy, ani na spánkovú katalepsiu dodnes nie sú lieky. Liečba prebieha často formou psychoterapie a niekedy aj liekmi – používajú sa antidepresíva, sedatíva, hypnotiká či dokonca benzodiazepíny. Tie by mali pomôcť predísť kataleptickým záchvatom a uvoľniť strnulé svalstvo.
Lekári tiež odporúčajú dodržiavať zásady zdravého životného štýlu, prípadne doplnky stravy pre uvoľňovanie svalových kŕčov.

Úkryt pred volaním nočného slnka

Ľahšie riešiteľnou poruchou bola námesačnosť či škrípanie zubami. Námesačnosť si ľudia vysvetľovali tak, že spln mesiaca, takzvané nočné slnko, ťahá ľudí z postele, aby vstali. „Verilo sa tomu veľmi dlho. Ľudia mali strach a zakrývali si okná,“ vysvetľuje Katarína Nádaská.

Rozprávanie zo sna či škrípanie zubami boli pre našich predkov signály, že človek urobil niečo zlé a preto má nepokojný spánok. „Spánok mal za normálnych okolností človeka povzbudiť, dodať nové sily. Ak človek nespal pokojne, vravelo sa, že ho gniavi svedomie. Konflikty ani vtedy neboli nezvyčajné, ako ani to, že ľudia sa snažili vzťahy urovnať, aby mali dobrý spánok,“ vraví Katarína Nádaská.

Iné to už bolo u detí. U nich sa napríklad škrípanie zubami vysvetľovalo skôr s tým, že niečo zlé zjedli, nevideli za tým zlý skutok či iný význam.





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela Novysedláková (37) zo Spišskej Novej Vsi od malička ručne šila šatičky pre bábiky a snívala o tom, že raz sa stane módnou návrhárkou. To sa jej síce nepodarilo, ale dnes navrhuje úžasné kufríky, ktoré dospelých vrátia do detstva a deti učia, ako to chodí v rodine.

  • Obrázok Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Laxný prístup mnohých Slovákov, ktorí zľahčujú pandémiu a odmietajú rešpektovať opatrenia, vytočil učiteľku prvého stupňa na základnej školy, ktorá momentálne s nákazou sama bojuje. Adresovala im tvrdé slová.

  • Obrázok ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    Meno Nikolina prezrádza bulharské korene, jej domovom sú však Košice, kam sa jej otec ako mladík v medzivojnovom prisťahoval. Nikolina Urbančíková (67) svoj život zasvätila cudzím jazykom – učila a prekladala beletriu, odborné knihy i televízne dialógy. Stihla vychovať dvoch synov, na ktorých je hrdá a nezaháľa ani v penzii. Vedie tanečný klub a koronakrízu využíva na zvýšenie povedomia o nutnosti chrániť planétu. „Prehnali sme to vo všetkom, treba ubrať,“ hovorí v rozhovore pre ahojmama.sk.

  • Obrázok Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Nastúpila na prvú chemoterapiu, ktorá má zničiť metastázy na viacerých miestach tela, a verí, že sa po jej absolvovaní nebude cítiť príliš zle. Mladej Levičanke Ivane Debrecéniovej (37) sa po úspešne vyhratom zápase, žiaľ, vrátila rakovina. O boji, ktorý s vážnou chorobou zvádza, si môžete prečítať vždy každý druhý štvrtok v jej denníku.

  • Obrázok Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Bol smutný, pretože spolužiaci odmietli nosiť rúška, ktoré pre nich s láskou ušil. Jeho mamička to nenechala len tak a vďaka jej iniciatíve je dnes trinásťročný Jirka v susednom Česku hrdinom.

  • Obrázok Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivana Debrecéniová (37) akoby zázrakom prežila agresívnu rakovinu, no choroba sa jej žiaľ vrátila. Po vyoperovaní nových metastáz z pečene a mezentéria ju čaká chemoterapia, z ktorej má obavy. Aj podozrivý útvar v konečníku sa po operácii nakoniec ukázal byť zhubným, statočná Levičanka to však nepovažuje za katastrofu, dokonca je rada, že konečne môže začať s liečbou. Ako Ivana s chorobou bojuje, to sa môžete raz za dva týždne dočítať v jej denníku.

  • Obrázok Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivana Debrecéniová (37) prekonala agresívnu rakovinu hrubého čreva s metastázami, pred pár týždňami jej však lekári oznámili, že vážne ochorenie sa vrátilo. Ako s chorobou bojuje a ako sa cíti, o tom všetkom vám bude písať vo svojom pravidelnom denníku dvakrát za mesiac.

Ďalšie články v rubrike >