Upíri existujú, verili naši predkovia dokonca ešte pred 40 rokmi. Mŕtvym odtínali hlavy alebo ich pribíjali o rakvu

Patricia Poprocká, 20. júna 2020 o 04:19

Kým my dnes deťom rozprávame hrôzostrašné rozprávky, naši predkovia v ich zajatí naozaj žili. Tak, ako dnes veria v strašidlá mnohé deti, v minulosti verili i dospelí. Najmä ak ich postihlo nešťastie ako napríklad choroby či hynutie dobytka, mali vinníka – vampíra. A to nie tak dávno, posledný známy prípad na východe Slovenska siaha len niečo cez 40 rokov dozadu.

Upíra spopularizoval Bram Stoker knihou Dracula, ľudia v jeho existenciu verili už stáročia predtým, aj na našom území.

Foto: shutterstock.com

„Viera v nemŕtvych je veľmi stará, prvé zmienky nachádzame v staroruských spisoch z 11. storočia,“ vysvetľuje etnologička Katarína Nádaská. Do západnej Európy prenikla predovšetkým po tom, čo Bram Stoker napísal príbeh o Draculovi, ktorý cez deň spal, po nociach vyciciaval ľuďom krv. Ako vraví etnologička, Bram Stoker vo svojej knihe vychádzal práve zo starých slovanských a balkánskych predstáv, podľa ktorých upíri pochádzajú od diabla, sú to temné, nečisté tvory a chcú ľuďom škodiť na zdraví. Predlohou mu mohli byť aj legendy o Alžbete Báthoryovej.

„Naši predkovia v 17. – 18. storočí veľmi aktívne verili, že existuje upír. Podozrenia na pôsobenie upíra vznikali, ak hynul dobytok a domáce zvieratá, zomierali príbuzní zosnulého či jeho susedia. Spájali sa tiež s epidémiami skutočných chorôb. Upírom boli pripisované hromadné nešťastia ako napríklad mor, živelné a ďalšie pohromy. Príchod upíra do dediny zaznamenali najskôr psi, ktorí začali štekať a potom ostatné zvieratá,“ vyratúva Katarína Nádaská.

Dve srdcia

Ako dodáva, upíra si ľudia často vytypovali už za života, podľa typických čŕt ako napríklad husté až zrastené obočie nad koreňom nosa či prenikavý pohľad. Tiež ak sa človek vymykal bežnému správaniu, bol napríklad samotársky, nekomunikoval s ľuďmi alebo nechodil do kostola, čo bolo kedysi niečo neslýchané, označovali ho za vampíra.

Naši predkovia verili, že upír má dve srdcia. Jedno zomiera spolu s ním a druhé mu začne biť práve po smrti. On je potom nútený vstávať z hrobu a sať krv, napríklad dobytku, ktorý chradne a hynie.

„Robili sa preto špeciálne protivampirické opatrenia – keď takýto človek zomrel a uložili ho do rakvy, snažili sa zabezpečiť, aby sa z nej nemohol dostať. Napríklad jaseňovým klincom mu pribili nohu o dno, zviazali ruky a nohy pichľavým šípkovým krom. Boli aj brutálnejšie spôsoby, ktoré spomína aj Bram Stoker – oddelenie hlavy od tela, prípadne zabodnutie kolu do srdca, aby viac nemohlo pracovať. Kôl mal byť vždy z jaseňa alebo z dreva stromu, ktorý bolo považovaný za posvätný,“ vysvetľuje Katarína Nádaská.

Stávalo sa tiež, že telo mŕtveho dodatočne spálili, prípadne ho zabalili do rybárskej siete, obrátili na brucho alebo zavalili kameňmi. Tiež mu niekedy zapchali ústa, napríklad kameňom, železom, hlinou či makom, prípadne do hrobu strieľali šípy.

Dokazujú to aj mnohé archeologické nálezy – napríklad pri Brne v Čelakoviciach odkryli celkovo 11 hrobov s prejavmi vampirizmu. Mŕtvoly mali upchaté ústa, kôl vrazený medzi pažou a trupom a hlavy oddelené posmrtne. „U nás sa tiež našla lebka, kde boli horná a dolná čeľusť prerazené a spojené zámkou. V Taliansku zasa našli kostru ženy, ktorá mala v ústach tehlu,“ vyratúva Katarína Nádaská. Ako však dodáva, niekedy mohlo ísť aj len o krutý spôsob popravy. „Každý takýto nález je preto potrebné správne posúdiť so zreteľom na dobové a miestne zvyky, či už pohrebné alebo hrdelno-právne,“ dodáva.

Upírov riešila aj Mária Terézia

Pred upírom mal ľudí chrániť aj cesnak, mak, sväteniny ako kríž či svätená voda. Bohatí šľachtici niekedy zabezpečovali aj hrobku hrubými múrmi, aby sa z nej upír nedostal von. Predpokladá sa, že to môže byť aj prípad Alžbety Báthoryovej, o ktorej sa hovorilo, že sa kúpe v krvi mladých dievčat, prípadne že ju pije. Šľachtičná zomrela na Čachtickom hrade, no jej hrob sa dodnes nenašiel. Nachádzať sa môže v podzemí čachtického kostola, a nik ho neobjavil možno práve preto, že je starostlivo zamurovaný.

Katarína Nádaská pripomína, že masová hystéria okolo upírov tu vypukla v 18. storočí, ktoré sa, paradoxne, považovalo za obdobie osvietenstva a vek rozumu. „Začalo to správami z východného Pruska o napadnutí upírmi 1721 a v Habsburskej ríši od 1725 do 1734,“ vraví.

Medzi najcitovanejšie príbehy patrí prípad Petara Blagojevića zo srbskej dedinky Kisilovy, ktorý údajne začal v roku 1725 po desiatich týždňoch od pohrebu navštevovať svoju ženu. Spomína sa, že za 9 dní napadol v spánku ďalších 9 mužov a niekoľko žien, zahrdúsil ich a vysával krv. Všetky obete do jedného dňa zomreli. Panika sa šírila a telo exhumovali. Prítomný bol rakúsky štátny lekárnik menom Frombald. Podľa výsledkov mŕtvola nejavila známky rozkladu, zomrelému rástli vlasy, fúzy i nechty. Stará koža povolila a pod ňou sa tvorila nová a celé telo vlastne bolo v oveľa lepšom stave ako za života. Frombald našiel v ústach mŕtvoly zbytky krvi. Keď o „krvožíznivej mŕtvole zvanej vampír“ napísali noviny Wiener Diarius, panika bola na svete.

Nasledovali ďalšie prípady. Hystériu napokon ukončila práve Mária Terézia, keď nechala svojho osobného lekára van Swietena, aby veci prešetril. Po jeho závere, že upíri neexistujú, vydala zákon, ktorým zakázala otváranie hrobov a zhanobovanie tiel.

Upír na východe Slovenska?

Viera v upírov ale napriek tomu zachvátila Európu a pretrvala stáročia, dokonca aj u nás. Slovanské predstavy o upíroch prešli do folklóru ďalších európskych národov.

Na Slovensku bola viera vo vampírov pomerne rozšírená ešte v 60-tych rokoch 20. storočia, čo potvrdil výskum etnológa Jána Mjartana na Zemplíne. Samotná Katarína Nádaská má osobnú skúsenosť z východu Slovenska z prelomu 70-tych a 80-tych rokov 20. storočia, keď bola začínajúca študentka. Takto opisuje prípad z istej právoslávnej obce, dnes považovaný za zatiaľ posledný prípad vampirizmu na Slovensku:

V spomínanej dedinke žila v jednom dome viacgeneračná rodina, pričom najstarší dedko so všetkými zle vychádzal, bol jedovitý, rodinu i susedov terorizoval, nik ho nemal rád. Potom ochorel a keď zomrel, stále v hneve, nepomeril sa s nikým, v obci sa začali diať zvláštne veci. Miestni popisovali, že začal hynúť dobytok, a dokonca aj muži zo širšieho dedkovho príbuzenstva.

Rodina hľadala pomoc u popa, ktorý ešte raz vysvätil dedkov hrob, no ani to nepomohlo. Muži sa potom preto dohodli, že dedkovu mŕtvolu vykopú, čo aj urobili a oddelili mu hlavu od krku. Úrady sa to však dozvedeli a muži pre hanobenie mŕtvoly museli ísť do väzenia.

„Nik so mnou o tom prípade v dedine nechcel hovoriť, len mi povedali, že odvtedy tam nastal pokoj. Nechceli mi povedať ani to, kde je spomínaný hrob, no bolo ho ľahké nájsť. Na bráne cintorína viseli dva obrovské vence z cesnaku ako kolesá od voza. Od brány bol rozsypaný mak, ktorý smeroval k hrobu. Ľudia sa ešte takto poistili. Vraví sa totiž, že upír musí pozbierať každé makové zrnko, ktoré má v ceste. No a o cesnaku je známe, že podľa povier mal chrániť proti zlým silám,“ spomína Katarína Nádaská.

V prípade ochrany cesnakom šlo o mágiu podobnosti, keď sa podobné sa likviduje podobným. Cesnak má špecifickú chuť a vôňu, a upíri z folklórneho pohľadu našich predkov neboli ani krásni, ani tajuplní ako v dnešných filmoch, ale naopak, strašidelní, páchnuci z hrobu v posmrtnom rubáši, tak preto mal cesnak na nich pôsobiť odpudzujúco.

Novodobí upíri

Znie to čudne, ale existujú. Majú dokonca aj vlastné združenie – Chrám upíra. Ide o skupinu ľudí, ktorí konzumujú ľudskú alebo zvieraciu krv. Odôvodňujú to psychickou potrebou, keď cítia nedostatok energie, alebo ide jednoducho o úchylku, krv im chutí. A niektorých možno len inšpirovali komerčne úspešné filmy o upíroch – Twighlight či Upírske denníky. Združenie majú v USA, žijú však aj u nás, na Slovensku. „Žijú normálnym životom, no tvrdia, že potrebujú množstvo krvi. Nie je to veľa, napríklad ampulka za mesiac, získavajú ju kóšer spôsobom – od ľudí alebo zo zvierat,“ vraví Katarína Nádaská, ktorá sa s niektorými pri svojej novodobej výskumnej práci aj osobne stretla.





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela Novysedláková (37) zo Spišskej Novej Vsi od malička ručne šila šatičky pre bábiky a snívala o tom, že raz sa stane módnou návrhárkou. To sa jej síce nepodarilo, ale dnes navrhuje úžasné kufríky, ktoré dospelých vrátia do detstva a deti učia, ako to chodí v rodine.

  • Obrázok Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Laxný prístup mnohých Slovákov, ktorí zľahčujú pandémiu a odmietajú rešpektovať opatrenia, vytočil učiteľku prvého stupňa na základnej školy, ktorá momentálne s nákazou sama bojuje. Adresovala im tvrdé slová.

  • Obrázok ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    Meno Nikolina prezrádza bulharské korene, jej domovom sú však Košice, kam sa jej otec ako mladík v medzivojnovom prisťahoval. Nikolina Urbančíková (67) svoj život zasvätila cudzím jazykom – učila a prekladala beletriu, odborné knihy i televízne dialógy. Stihla vychovať dvoch synov, na ktorých je hrdá a nezaháľa ani v penzii. Vedie tanečný klub a koronakrízu využíva na zvýšenie povedomia o nutnosti chrániť planétu. „Prehnali sme to vo všetkom, treba ubrať,“ hovorí v rozhovore pre ahojmama.sk.

  • Obrázok Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Nastúpila na prvú chemoterapiu, ktorá má zničiť metastázy na viacerých miestach tela, a verí, že sa po jej absolvovaní nebude cítiť príliš zle. Mladej Levičanke Ivane Debrecéniovej (37) sa po úspešne vyhratom zápase, žiaľ, vrátila rakovina. O boji, ktorý s vážnou chorobou zvádza, si môžete prečítať vždy každý druhý štvrtok v jej denníku.

  • Obrázok Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Bol smutný, pretože spolužiaci odmietli nosiť rúška, ktoré pre nich s láskou ušil. Jeho mamička to nenechala len tak a vďaka jej iniciatíve je dnes trinásťročný Jirka v susednom Česku hrdinom.

  • Obrázok Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivana Debrecéniová (37) akoby zázrakom prežila agresívnu rakovinu, no choroba sa jej žiaľ vrátila. Po vyoperovaní nových metastáz z pečene a mezentéria ju čaká chemoterapia, z ktorej má obavy. Aj podozrivý útvar v konečníku sa po operácii nakoniec ukázal byť zhubným, statočná Levičanka to však nepovažuje za katastrofu, dokonca je rada, že konečne môže začať s liečbou. Ako Ivana s chorobou bojuje, to sa môžete raz za dva týždne dočítať v jej denníku.

  • Obrázok Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivana Debrecéniová (37) prekonala agresívnu rakovinu hrubého čreva s metastázami, pred pár týždňami jej však lekári oznámili, že vážne ochorenie sa vrátilo. Ako s chorobou bojuje a ako sa cíti, o tom všetkom vám bude písať vo svojom pravidelnom denníku dvakrát za mesiac.

Ďalšie články v rubrike >