Upíra spopularizoval Bram Stoker knihou Dracula, ľudia v jeho existenciu verili už stáročia predtým, aj na našom území.
Foto: shutterstock.com„Viera v nemŕtvych je veľmi stará, prvé zmienky nachádzame v staroruských spisoch z 11. storočia,“ vysvetľuje etnologička Katarína Nádaská. Do západnej Európy prenikla predovšetkým po tom, čo Bram Stoker napísal príbeh o Draculovi, ktorý cez deň spal, po nociach vyciciaval ľuďom krv. Ako vraví etnologička, Bram Stoker vo svojej knihe vychádzal práve zo starých slovanských a balkánskych predstáv, podľa ktorých upíri pochádzajú od diabla, sú to temné, nečisté tvory a chcú ľuďom škodiť na zdraví. Predlohou mu mohli byť aj legendy o Alžbete Báthoryovej.
„Naši predkovia v 17. – 18. storočí veľmi aktívne verili, že existuje upír. Podozrenia na pôsobenie upíra vznikali, ak hynul dobytok a domáce zvieratá, zomierali príbuzní zosnulého či jeho susedia. Spájali sa tiež s epidémiami skutočných chorôb. Upírom boli pripisované hromadné nešťastia ako napríklad mor, živelné a ďalšie pohromy. Príchod upíra do dediny zaznamenali najskôr psi, ktorí začali štekať a potom ostatné zvieratá,“ vyratúva Katarína Nádaská.
Dve srdcia
Ako dodáva, upíra si ľudia často vytypovali už za života, podľa typických čŕt ako napríklad husté až zrastené obočie nad koreňom nosa či prenikavý pohľad. Tiež ak sa človek vymykal bežnému správaniu, bol napríklad samotársky, nekomunikoval s ľuďmi alebo nechodil do kostola, čo bolo kedysi niečo neslýchané, označovali ho za vampíra.Naši predkovia verili, že upír má dve srdcia. Jedno zomiera spolu s ním a druhé mu začne biť práve po smrti. On je potom nútený vstávať z hrobu a sať krv, napríklad dobytku, ktorý chradne a hynie.
„Robili sa preto špeciálne protivampirické opatrenia – keď takýto človek zomrel a uložili ho do rakvy, snažili sa zabezpečiť, aby sa z nej nemohol dostať. Napríklad jaseňovým klincom mu pribili nohu o dno, zviazali ruky a nohy pichľavým šípkovým krom. Boli aj brutálnejšie spôsoby, ktoré spomína aj Bram Stoker – oddelenie hlavy od tela, prípadne zabodnutie kolu do srdca, aby viac nemohlo pracovať. Kôl mal byť vždy z jaseňa alebo z dreva stromu, ktorý bolo považovaný za posvätný,“ vysvetľuje Katarína Nádaská.
Stávalo sa tiež, že telo mŕtveho dodatočne spálili, prípadne ho zabalili do rybárskej siete, obrátili na brucho alebo zavalili kameňmi. Tiež mu niekedy zapchali ústa, napríklad kameňom, železom, hlinou či makom, prípadne do hrobu strieľali šípy.
Dokazujú to aj mnohé archeologické nálezy – napríklad pri Brne v Čelakoviciach odkryli celkovo 11 hrobov s prejavmi vampirizmu. Mŕtvoly mali upchaté ústa, kôl vrazený medzi pažou a trupom a hlavy oddelené posmrtne. „U nás sa tiež našla lebka, kde boli horná a dolná čeľusť prerazené a spojené zámkou. V Taliansku zasa našli kostru ženy, ktorá mala v ústach tehlu,“ vyratúva Katarína Nádaská. Ako však dodáva, niekedy mohlo ísť aj len o krutý spôsob popravy. „Každý takýto nález je preto potrebné správne posúdiť so zreteľom na dobové a miestne zvyky, či už pohrebné alebo hrdelno-právne,“ dodáva.
Upírov riešila aj Mária Terézia
Pred upírom mal ľudí chrániť aj cesnak, mak, sväteniny ako kríž či svätená voda. Bohatí šľachtici niekedy zabezpečovali aj hrobku hrubými múrmi, aby sa z nej upír nedostal von. Predpokladá sa, že to môže byť aj prípad Alžbety Báthoryovej, o ktorej sa hovorilo, že sa kúpe v krvi mladých dievčat, prípadne že ju pije. Šľachtičná zomrela na Čachtickom hrade, no jej hrob sa dodnes nenašiel. Nachádzať sa môže v podzemí čachtického kostola, a nik ho neobjavil možno práve preto, že je starostlivo zamurovaný.Katarína Nádaská pripomína, že masová hystéria okolo upírov tu vypukla v 18. storočí, ktoré sa, paradoxne, považovalo za obdobie osvietenstva a vek rozumu. „Začalo to správami z východného Pruska o napadnutí upírmi 1721 a v Habsburskej ríši od 1725 do 1734,“ vraví.
Medzi najcitovanejšie príbehy patrí prípad Petara Blagojevića zo srbskej dedinky Kisilovy, ktorý údajne začal v roku 1725 po desiatich týždňoch od pohrebu navštevovať svoju ženu. Spomína sa, že za 9 dní napadol v spánku ďalších 9 mužov a niekoľko žien, zahrdúsil ich a vysával krv. Všetky obete do jedného dňa zomreli. Panika sa šírila a telo exhumovali. Prítomný bol rakúsky štátny lekárnik menom Frombald. Podľa výsledkov mŕtvola nejavila známky rozkladu, zomrelému rástli vlasy, fúzy i nechty. Stará koža povolila a pod ňou sa tvorila nová a celé telo vlastne bolo v oveľa lepšom stave ako za života. Frombald našiel v ústach mŕtvoly zbytky krvi. Keď o „krvožíznivej mŕtvole zvanej vampír“ napísali noviny Wiener Diarius, panika bola na svete.
Nasledovali ďalšie prípady. Hystériu napokon ukončila práve Mária Terézia, keď nechala svojho osobného lekára van Swietena, aby veci prešetril. Po jeho závere, že upíri neexistujú, vydala zákon, ktorým zakázala otváranie hrobov a zhanobovanie tiel.
Upír na východe Slovenska?
Viera v upírov ale napriek tomu zachvátila Európu a pretrvala stáročia, dokonca aj u nás. Slovanské predstavy o upíroch prešli do folklóru ďalších európskych národov.Na Slovensku bola viera vo vampírov pomerne rozšírená ešte v 60-tych rokoch 20. storočia, čo potvrdil výskum etnológa Jána Mjartana na Zemplíne. Samotná Katarína Nádaská má osobnú skúsenosť z východu Slovenska z prelomu 70-tych a 80-tych rokov 20. storočia, keď bola začínajúca študentka. Takto opisuje prípad z istej právoslávnej obce, dnes považovaný za zatiaľ posledný prípad vampirizmu na Slovensku:
V spomínanej dedinke žila v jednom dome viacgeneračná rodina, pričom najstarší dedko so všetkými zle vychádzal, bol jedovitý, rodinu i susedov terorizoval, nik ho nemal rád. Potom ochorel a keď zomrel, stále v hneve, nepomeril sa s nikým, v obci sa začali diať zvláštne veci. Miestni popisovali, že začal hynúť dobytok, a dokonca aj muži zo širšieho dedkovho príbuzenstva.
Rodina hľadala pomoc u popa, ktorý ešte raz vysvätil dedkov hrob, no ani to nepomohlo. Muži sa potom preto dohodli, že dedkovu mŕtvolu vykopú, čo aj urobili a oddelili mu hlavu od krku. Úrady sa to však dozvedeli a muži pre hanobenie mŕtvoly museli ísť do väzenia.
„Nik so mnou o tom prípade v dedine nechcel hovoriť, len mi povedali, že odvtedy tam nastal pokoj. Nechceli mi povedať ani to, kde je spomínaný hrob, no bolo ho ľahké nájsť. Na bráne cintorína viseli dva obrovské vence z cesnaku ako kolesá od voza. Od brány bol rozsypaný mak, ktorý smeroval k hrobu. Ľudia sa ešte takto poistili. Vraví sa totiž, že upír musí pozbierať každé makové zrnko, ktoré má v ceste. No a o cesnaku je známe, že podľa povier mal chrániť proti zlým silám,“ spomína Katarína Nádaská.
V prípade ochrany cesnakom šlo o mágiu podobnosti, keď sa podobné sa likviduje podobným. Cesnak má špecifickú chuť a vôňu, a upíri z folklórneho pohľadu našich predkov neboli ani krásni, ani tajuplní ako v dnešných filmoch, ale naopak, strašidelní, páchnuci z hrobu v posmrtnom rubáši, tak preto mal cesnak na nich pôsobiť odpudzujúco.
