Tomáš Hrubý sa od veľkých dejín dostal k dejinám rodov.
Foto: archív Tomáša HrubéhoAsi každý chce mať predkov šľachticov. Podarilo sa to už klientovi, pre ktorého ste tvorili jeho rodokmeň?
Áno, viacero klientov malo šľachtický pôvod. Niektorí to vedeli už pred začiatkom výskumu, iní boli týmto zistením prekvapení. U obyvateľov Slovenska, Maďarska a ďalších krajín niekdajšieho Uhorského kráľovstva je vyšší predpoklad, že mali šľachtických predkov. Vďaka špecifickému dedičnému právu bol v Uhorsku vysoký podiel šľachticov v populácii krajiny v porovnaní napríklad s krajinami západnej Európy. V niektorých zemianskych dedinách tvorili drobní šľachtici dokonca väčšinu obyvateľstva. Mnohí však boli na tom existenčne horšie ako poddaní.
Avšak či už boli predkovia šľachtici, mešťania alebo patrili k pospolitému ľudu, ich sociálny status nám nehovorí nič o tom, akí to boli ľudia. V každej sociálnej skupine sa našli osoby s rôznymi osobnostnými vlastnosťami. Našich predkov, nech už pochádzali z akejkoľvek sociálnej skupiny, si treba vážiť, pretože svoje životy prežili v neporovnateľne ťažších životných podmienkach a napriek vojnám, epidémiám, hladu a ďalším životným okolnostiam dokázali udržať následnosť generácii, odovzdávať nadobudnuté poznatky, rozvíjať spoločnosť, vzdelanosť, kultúru.
Určite ste si robili rodokmeň i vy sám, čo zaujímavého ste sa dozvedeli?
Moji predkovia pochádzajú z okolia Nitry, z Oravy i z Moravy. Je nesmierne zaujímavé sledovať ich púť storočiami, keď človek nevidí len mená a dátumy, ale snaží sa pochopiť mentalitu svojich predkov a svet, v ktorom žili. Na osudoch mojich prastarých a starých rodičov sa zrkadlí búrlivý vývoj 20. storočia s dvomi svetovými vojnami, zmenami politických a ekonomických systémov. Dal by sa z toho napísať zaujímavý filmový príbeh. Ale takých príbehov sú milióny, len ich treba odkryť, zaznamenať.
Ak sa niekto chce dozvedieť viac o svojich predkoch, ale absolútne netuší, ako ich hľadať, čo má byť ten prvý krok, ktorý treba urobiť?
Vždy treba začať tým, čo máme takpovediac na dosah ruky. Treba zhromaždiť biografické informácie o svojich rodičoch, starých rodičoch, prastarých rodičoch z rodinného archívu (rodné, sobášne, úmrtné listy, oficiálne doklady), z náhrobných kameňov či zisťovaním v širšej rodine. Dôležité však je, aby nešlo o dohady, ale iba o overiteľné údaje. Uľahčí a skráti to ďalší výskum. Následne je nutné, podľa hĺbky informácií, ktorými disponujeme, oslovovať matričné úrady, cirkevné inštitúcie a sieť štátnych archívov doma alebo v zahraničí. Avšak genealóg s potrebnými plnými mocami vie v najhoršom prípade začať výskum priamo od vás.
Pátrať v starých listinách je veľmi vzrušujúce.
Foto: archív Tomáša HrubéhoAk chce niekto postupovať sám, na čo všetko sa pri tvorbe rodokmeňu musí pripraviť?
Základným prameňom genealogického výskumu, ako som už povedal, sú matriky, či už cirkevné, alebo štátne. Veľká časť slovenských cirkevných matrík do roku 1895 je dostupná online, časť matrík je indexovaná a dá sa v nich vyhľadávať. Treba si však uvedomiť, že indexáciu vykonávali nadšenci a úroveň prepisu býva rôzna. Je nutné poznať a brať do úvahy rôzne varianty písania osobných mien a priezvisk. Niečo ako historický tvar priezviska totiž neexistuje, hoci ním mnohí argumentujú. V minulosti sa totiž kládol dôraz na obsah, nie na formu, akou bolo priezvisko napísané. Až v 19. storočí s kodifikáciou národných jazykov prišla snaha o ustálenie týchto tvarov. No aj v 20. storočí sa stretávame s rôznym písaním priezvisk, a nebolo to zapríčinené len politickými faktormi. Existuje aj celý rad genealogických vyhľadávačov, no treba brať na zreteľ, že ak sa aj nájde nejaká osoba s hľadaným menom, nemusí ešte ísť o nášho predka. Je nutné mať to skutočne dokázané na základe informácií z výskumu.
Amatérsky genealóg by sa mal pripraviť na dlhé hodiny strávené pátraním v historických dokumentoch v latinčine, nemčine, maďarčine, biblickej češtine, cirkevnej slovančine. Môže sa stretnúť s rôznymi druhmi písiem – humanistickými písmami, kurentom či cyrilikou. Tým všetkým si treba prejsť. Odmenou za to mu bude nezabudnuteľný pocit z odhaľovania rodovej minulosti.
Často dostávam otázky, či výskum zvládne aj laik. Ak človek skutočne chce niečo dosiahnuť, tak to aj dokáže. Genealogický výskum však ukrýva početné nástrahy. Keď som začínal s touto prácou, napriek znalostiam jazykov, písiem, historickej práce, prameňov a všetkého potrebného mi trvalo istý čas, kým som nadobudol potrebné skúsenosti. Bolo potrebné sa oboznámiť so všetkými nástrahami genealógie, netradičnými zdrojmi informácií a mnohým ďalším. To človek nenájde v žiadnej učebnici či príručke. Skúsenosti sú mimoriadne potrebné pre čo najhlbší a čo najkvalitnejší výskum.
Čo znamená, že je matrika indexovaná?
To, že k matrike je vyhotovený index vo forme abecedného zoznamu osôb pre uľahčenie vyhľadávania. Takéto indexy vznikali z iniciatívy zapisovateľov matričných záznamov – kňazov a matrikárov. V kontexte online dostupných matrík to znamená, že dobrovoľníci sa snažili o prepis údajov z matrík do elektronickej podoby, čo má uľahčiť vyhľadávanie osôb.
Vravíte, že v minulosti sa pri zápise mena nedával dôraz na formu, ale obsah priezviska. Môžete to trošku vysvetliť?
Môžem uviesť príklad, keď jeden predok z 19. storočia s priezviskom Štibráni mal osem detí, pričom v každom matričnom zázname je jeho priezvisko zapísané v inom tvare – má teda inú formu. Vyskytovalo sa v tvaroch Stibrani, Štibrani, Sstibrani, Styibranyi, Cstibranyi, Ctibráni a tak ďalej. Celý problém tkvie v tom, že klasická latinská abeceda neobsahuje znaky na zápis špecifických germánskych, slovanských či ugrofínskych hlások ako ch, ě, č, š, ž, ř, ť, ň, í, ý, ú, ó, ô, ö, ü a ďalšie. Keďže nebolo možné pre všetky hlásky národných jazykov vymýšľať nové písmená, tak sa tento problém riešil pomocou spražiek, čo sú dvojice alebo aj väčšia skupina písmen, ktoré vyjadrovali konkrétnu hlásku. V súčasnej nemčine ph rovná sa f, sch znamená š, ck zasa k, v maďarčine gy rovná sa ď, cs zasa č.
V neskorom stredoveku sa rozvinul systém diakritických znamienok. Používanie spražiek a diakritiky však nebolo ustálené a navzájom sa dokonca kombinovalo. V našich podmienkach sa tomu dlho nevenovala pozornosť a snahy o istú unifikáciu písania osobných mien a priezvisk prichádzajú až s kodifikáciou národných jazykov a maďarizáciou od 40. rokov 19. storočia. Avšak o nejakom ustálení tvarov priezvisk môžeme s výhradami hovoriť až v 20. storočí v súvislosti s potrebou vydávania osobných dokladov a väčšieho zapojenia celého obyvateľstva do štátnej byrokracie.
Ak sa niekto rozhodne obrátiť sa na odborníkov, čo všetko môže očakávať?
V prvom rade sa snažíme zistiť a analyzovať vstupné údaje, ktorými disponujeme na začiatku výskumu. Na základe toho následne zvolíme výskumný postup, pri ktorom oslovujeme matričné úrady, cirkevné inštitúcie a sieť štátnych archívov. Ako som už spomínal, primárnym prameňom genealogického výskumu sú matriky. Okrem nich pracujeme so širokou škálou doplňujúcich prameňov, ako sú urbáre, daňové súpisy, sčítania obyvateľstva, databázy historickej literatúry, databázy rôznych inštitúcií, historické mapovania a ďalšie archívne dokumenty podľa konkrétneho prípadu.
Poznatky o pôvode rodu v období pred zachovanými písomnými zmienkami môžeme prehĺbiť pomocou jazykovedných analýz priezvisk či genografických testov DNA. Pomocou genografickej analýzy DNA sa môžeme dozvedieť informácie o haploskupine, ku ktorej patríme my i naši predkovia. Na základe toho vieme interpretovať pravdepodobný pôvod, charakteristiku a históriu zmienenej haploskupiny, a tým aj pravdepodobný pôvod a najstaršie dejiny rodu v hrubých rysoch. Všetky tieto informácie sa sumarizujú do výskumných správ a rodinných kroník.
Čo vám prácu najviac komplikuje?
Tých faktorov je celé množstvo. Tými najzákladnejšími sú obmedzovanie prístupov k historickým dokumentom zo strany príslušných inštitúcií, ich (ne)zachovanie a v neposlednom rade informačná výťažnosť. V aktuálnom čase koronakrízy boli mnohé archívy na dlhší čas pre bádateľov zavreté, mnohé ďalšie inštitúcie fungovali vo veľmi obmedzenom režime. Typickým a častým výskumným problémom je výskyt menovcov s rovnakým menom a priezviskom, ktorí sa narodili v podobnom čase v jednej lokalite. Mnohokrát ani nie je možné určiť, ktorý z nich je nami hľadaný predok a výskum tak nemôže pokračovať hlbšie do minulosti. Avšak všetky tieto komplikácie patria k životu a o to väčšia radosť je, ak sa ich pri výskume podarí prekonať.
Najťažšie je paradoxne zistiť informácie o ľuďoch z 20. storočia.
O kom je najťažšie zistiť informácie?
Je to paradoxné, ale o ľuďoch, ktorí žili najbližšie k súčasnosti, teda v 20. storočí. Výskumy v tomto období nám komplikujú, ba až znemožňujú, zákony na ochranu osobných údajov, zákony o matrikách a podobne. Preto je pre kvalitné zmapovanie blízkej minulosti potrebná spolupráca žijúcej rodiny. Vhodným spôsobom na spracovanie nedávnej minulosti je metóda spomienkových rozhovorov s pamätníkmi – takzvaná oral history (ústna história).
Dá sa povedať, že vaša práca je ako detektívka?
Dá sa to tak povedať. To objavovanie je krásnou odmenou za dlhé hodiny výskumov.
Ako hlboko sa možno pri skúmaní rodokmeňov u nás dostať?
Hĺbka poznatkov o rodovej minulosti je závislá od dochovaných historických prameňov, líši sa to prípad od prípadu. Dosť záleží na tom, akého vierovyznania boli predkovia. Každá cirkev si prešla vlastným špecifickým dejinným vývojom a to sa pochopiteľne odrazilo aj na zachovanosti historických dokumentov. Pri predkoch, ktorí boli gréckokatolíckeho vierovyznania, je často možné ísť len do polovice 19. storočia, výskumy siahajúce do konca 18. storočia sú už výborným výsledkom. U predkov rímskokatolíckeho a evanjelického vierovyznania sa dá zvyčajne pátrať aj hlbšie, najďalej však do prvej polovice 17. storočia. U niektorých šľachtických a meštianskych rodov môžeme pátrať ešte viac do minulosti, ak sa zachovali dokumenty nematričného charakteru mapujúce ich rodovú históriu. Archívnym výskumom sa nám podarilo zmapovať históriu jedného meštianskeho rodu až do prvej polovice 16. storočia.
Ktorá matrika je na Slovensku najstaršia?
Najstaršou matrikou na Slovensku uloženou v štátnom archíve je, pokiaľ viem, matrika evanjelickej nemecko-maďarského farského úradu v Košiciach, ktorá bola vedená od roku 1587. Z konca 16. storočia je ich len niekoľko.
Ako dlho trvá, kým rodokmeň zostavíte?
Toto je veľmi ťažká otázka. Všetko záleží od rozsahu výskumu. Či sa skúma iba história jedného rodu v mužskej línii, či viacero rodov alebo dokonca kompletný rodokmeň. Dĺžku výskumu zásadným spôsobom tiež ovplyvňuje jeho hĺbka, či máme pramene do začiatku 19. storočia alebo polovice 17. storočia. Čas spracovania ovplyvňujú aj doplňujúce výskumy, genografické analýzy, jazykovedné analýzy, tvorba občianskeho erbu, ale aj formy výstupu – rodinné kroniky, obrazy a podobne. V mnohom sme odkázaní na reakčný čas verejných inštitúcií pri rôznych žiadostiach či návštevách archívov. Niektoré projekty trvajú mesiac a iné aj vyše roka. Je to veľmi individuálne.
Vytvárate teda i erby.
Občiansky erb zostavuje na základe prísnych stáročných heraldických pravidiel odborník-heraldik na základe rodovej minulosti alebo súčasných pretenzií (požiadavok) vlastníka erbu. Erb musí byť jedinečný, teda nesmie byť používaný inou osobou. Nad tým bdie Heraldická komisia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorá odsúhlasuje zápis príslušného erbu do Heraldického registra Slovenskej republiky.
Odborník vytvorí rodokmeň ľahšie ako laik, ale nič nie je nemožné.
Foto: archív Tomáša HrubéhoČo všetko je možné zistiť pri skúmaní rodokmeňov? Okrem dátumu narodenia a smrti či bydliska napríklad i zamestnanie či iné informácie? Vravíte, že tvoríte príbehy.
Slovné spojenie o tvorení príbehov nie je celkom správne, pretože my sa tie príbehy skôr snažíme rekonštruovať na základe vyskúmaných informácií. A informácie zase závisia od povahy zachovaných a sprístupnených historických prameňov. Môžu to byť informácie o veľkosti majetku, jeho kúpe a predaji, vojenskej službe, súdnych sporoch, členstve v rôznych organizáciách a podobne.
Čo najzaujímavejšie ste objavili pri skúmaní rodokmeňov ľudí, ktorí sa na vás obrátili?
Pre mňa je každý výskum zaujímavý. A nie je to len fráza, inak by ma to asi nebavilo. Naši predkovia boli tak ako my ľudia z mäsa a kostí, so svojimi chybami, neduhmi. Stretávame sa s nemanželskými deťmi, krádežami a inými vecami. Často zistíme negatívne veci. Aj tie treba prijať a pochopiť, pretože tiež patria k životu. Na druhej strane objavujeme o predkoch aj nečakané pozitívne informácie. Častokrát vyvraciame rôzne rodinné mýty, napríklad o pôvode rodu a podobne. Asi najväčšou kuriozitou bol objav, že predok skúmaného rodu bol v zbojníckej družine Juraja Jánošíka.
V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že Slováci dnes žijú svoj americký sen. Prečo?
Oproti našim starým či prastarým rodičom žijeme väčšinou v neporovnateľne väčšom blahobyte. Slovensko v 20. storočí prekonalo búrlivý vývoj. Nielen na národno-emancipačnom poli, ale aj ekonomickou transformáciou z poľnohospodárskej spoločnosti na priemyselnú. Vytvorila sa tu istá úroveň infraštruktúry. Vzdelanie všetkých stupňov bolo sprístupnené širokým vrstvám spoločnosti. Boli spustené spoločenské výťahy, to znamená, že človeku nik nebráni v ľubovoľnej kariére, nech už pochádza z akýchkoľvek pomerov. Je tu aj mnoho ďalších aspektov. Iste si je možné povedať, že existujú aj štáty, ktoré sú na tom lepšie. V globálnom pohľade však vidíme, že množstvo krajín nemalo ani toľko šťastia ako my. Je na nás, na súčasnej generácii, ako s týmto dedičstvom naložíme. História nás totiž učí, že po obdobiach vzostupov prichádzali obdobia stagnácií a kríz.
Majú ľudia o zostavovanie rodokmeňu záujem? Kto najviac?
Z osobnej skúsenosti pri návštevách archívov viem, že je veľmi veľké množstvo ľudí, ktorí túžia spoznať svoju rodovú minulosť. A to nielen prostredníctvom profesionálnych genealógov, ale aj vlastným výskumom. Tento záujem neurčuje pohlavie, vek ani sociálny status. Som rád, že ľudia túžia objavovať svoju minulosť, pretože každý, kto sa zaoberá formovaním správania spoločnosti - či už je to politik alebo ktokoľvek iný - vie, že tým, aký obraz minulosti človeku utvorí, formuje jeho súčasné správanie a následne i jeho budúcnosť. Práve z tohto dôvodu sa vo verejnom priestore zvádzajú urputné boje o interpretáciu zlomových udalostí našich dejín. Je v záujme každého človeka vytvoriť si čo najadekvátnejší obraz svojej minulosti. Hovorí sa, že strom so silnými koreňmi nevyvráti žiadny chvíľkový víchor. To je aktuálnejšie v dnešnom svete, v ktorom sú nové generácie zaplavené množstvom informácií, a tak „odstrihávané“ od skúseností a vedomostí prenášanými po stáročia z generácie na generáciu.
Ako ste sa vlastne dostali k problematike tvorby rodokmeňov, čo vás na tom najviac baví?
Bola to zaujímavá cesta, v ktorej dnes vidím istú logiku. Od detstva som mal rád históriu. Mal som to šťastie, že som ju mohol vyštudovať na Trnavskej univerzite v Trnave. Tu som sa mohol učiť od dvoch generácií vynikajúcich slovenských historikov. Z tejto studnice vedomostí a zručností čerpám pri každodennej práci. Počas svojej doktorantúry som sa zameriaval na takzvané veľké dejiny, konkrétne na osídlenie Slovenska v stredoveku. Tam som sa naučil každodennej mravenčej práci s historickými prameňmi. Po skončení profesionálnej formácie som mal možnosť pracovať na viacerých knižných monografiách obcí, teda na výskume lokálnych dejín. No a ešte počas doktorandského štúdia som sa začal zaoberať problematikou genealógie, čo sú už personálne dejiny. Obraz histórie nesmie byť kaleidoskopom, ale mozaikou. A tieto moje zamerania od „veľkých“ národných dejín až po „mikrodejiny“ jednotlivých rodov mi pomohli poskladať mozaiku našej minulosti, ktorá sa neustále dopĺňa a dúfam, že ešte dopĺňať bude.
Mgr. Tomáš Hrubý, PhD. sa narodil 2. septembra 1987 v Nitre. Po skončení gymnaziálnych štúdii v rovnomennom meste nastúpil v roku 2007 na vysokoškolské štúdium v odbore história na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. Po úspešnom absolvovaní bakalárskeho a magisterského stupňa štúdia bol v rokoch 2012 až 2015 interným doktorandom na katedre histórie tejto univerzity v študijnom programe Slovenské dejiny. Ten zavŕšil úspešnou obhajobou dizertačnej práce Vývoj osídlenia dolného Považia v stredoveku, ktorá sa dočkala aj knižného spracovania.
V rokoch 2012 - 2014 úspešne absolvoval doplňujúce pedagogické štúdium na Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Je autorom viacerých odborných a popularizačných článkov. Je spoluautorom vlastivednej monografie jeho rodnej obce Alekšince. Jeho aktuálnym knižným počinom, na ktorom sa podieľal ako zostavovateľ a spoluautor, je monografia obce Rišňovce, ktorá získala rad ocenení. Vo svojej vedecko-výskumnej práci sa zameriava na stredoveké dejiny Slovenska, predovšetkým na oblasti vývoja osídlenia a cirkevných dejín, respektíve na mikroregionálne dejiny.
Jednou z hlavných oblastí bádania je už viacero rokov genealógia, ktorej sa od roku 2015 venuje profesionálne. Je autorom niekoľkých stoviek výskumov v tejto oblasti. Viaceré z nich sa dočkali knižného spracovania vo forme rodinných kroník. Je taktiež kronikárom obce Alekšince. Je ženatý, má dve dcéry. Medzi jeho záľuby patrí šport – bicyklovanie, futbal, literatúra a domáce majstrovanie.
V rokoch 2012 - 2014 úspešne absolvoval doplňujúce pedagogické štúdium na Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Je autorom viacerých odborných a popularizačných článkov. Je spoluautorom vlastivednej monografie jeho rodnej obce Alekšince. Jeho aktuálnym knižným počinom, na ktorom sa podieľal ako zostavovateľ a spoluautor, je monografia obce Rišňovce, ktorá získala rad ocenení. Vo svojej vedecko-výskumnej práci sa zameriava na stredoveké dejiny Slovenska, predovšetkým na oblasti vývoja osídlenia a cirkevných dejín, respektíve na mikroregionálne dejiny.
Jednou z hlavných oblastí bádania je už viacero rokov genealógia, ktorej sa od roku 2015 venuje profesionálne. Je autorom niekoľkých stoviek výskumov v tejto oblasti. Viaceré z nich sa dočkali knižného spracovania vo forme rodinných kroník. Je taktiež kronikárom obce Alekšince. Je ženatý, má dve dcéry. Medzi jeho záľuby patrí šport – bicyklovanie, futbal, literatúra a domáce majstrovanie.
