Ľubomír Čiernik s manželkou Julkou, tiež trénerkou karate, sú šťastnými rodičmi.
Foto: archív Ľubomíra ČiernikaMnohí učitelia, vedúci krúžkov i rodičia sa dnes sťažujú na narastajúcu apatiu detí. Vravia, že čím dlhšie izolácia trvá, tým menej sa deťom chce niečo robiť – napríklad online vyučovanie sa od pôvodného sedenia za stolom pri počítači presunulo do postele s tabletom v ruke, podobne aj na online pohybové cvičenia sa deťom s pribúdajúcim časom tiež už takmer vôbec nechce. Máte aj vy podobnú skúsenosť?
Ako tréner nie. Dokonca aj počítačové hry či Xbox sú podľa mňa do istej miery v pohodičke, ide len o čas, aký im dieťa venuje. A to je vec rodičov. Počiatky sú už v rannom detstve, kedy často rodičia dávajú dieťaťu hrávať hry len kvôli tomu, že im samým sa nechce potomkovi venovať.
Myslíte si, že je to predovšetkým záležitosť rodičov, či sú dnes deti znudené alebo apatické?
To, či sú deti znudené v rámci súčasného stavu, nie je určite len o nich samých. Samozrejme, máme obmedzený pohyb ako občania, avšak aj v tomto čase vieme deti zobrať za dodržania podmienok do prírody. Mnohí rodičia tak však neurobili, a potom sa čudujú, že ich dieťa doma sedí samé pri televízore, je apatické a vyhľadáva len počítač. Myslím si ale, že v ich veku by sme robili presne to isté.
Čakali by ste teda väčšiu aktivitu od rodičov voči deťom?
Kedy, keď nie teraz, je čas venovať svojim deťom viac času, pripraviť im rôzne zábavné hry, a v určitom smere sa stať opäť dieťaťom? Teraz nastal čas, kedy im môžeme priblížiť aj naše detstvo so stolnými hrami, céčkami, skákacou gumou a ďalšími zabudnutými hrami (úsmev). Je to vec postoja. Stretol som rodičov, ktorí len nadávajú na to, ako sa ich deti majú teraz zle, poznám ale aj takých, ktorí by tento čas nevymenili za nič a usporiadali si život tak, aby vyťažili zo súčasnej situácie maximálne pozitívne výsledky pre seba a svoje rodiny.
Čo u vás v klube, sú deti rovnako aktívne ako pred koronou?
Určite sú deti, ktoré zanevreli na pohybové krúžky, šport, respektíve pohyb ako taký kvôli covid situácii. Myslím si ale, že tieto deti by pravidelnú športovú činnosť dlhodobo nevykonávali ani za iných okolností, keby nebola pandémia. Moja skúsenosť z nášho klubu po vlaňajšej prvej väčšej pauze spôsobenej covidom v máji bola, že deti prišli natešené, že môžu opäť športovať, hýbať sa s kamarátmi, že nemusia tráviť čas samé za počítačom. Samozrejme, našli sa aj deti, ktoré po pauze do tréningového procesu už nenastúpili, avšak to je prirodzený proces, keďže deti v našom klube prijímame v rámci náboru. Deti si nevyberáme, takže zakaždým je tu skupina takzvaných experimentátorov, ktorí len skúšajú či ich to bude baviť, a ktorí po čase skončia. No deti, ktoré k nám došli s tým, že chcú športovať, keďže majú veľa energie a karate sa im páči, respektíve deti, ktoré máme v klube ako pokročilé, v drvivej väčšine pokračujú aj dnes v online forme trénovania.
Online tréningová hodina pod vedením Julky Čiernikovej.
Foto: archív Ľubomíra ČiernikaPred koronou ste mali nádejnú skupinku detí z detského domova, ktoré patrili dokonca k špičke na Slovensku. Ako sa darí im v týchto časoch?
Detičky, či skôr už mladí ľudia, trénujú naďalej, stále patria k špičke Slovenska vo svojich kategóriách, čo potvrdili aj na posledných Majstrovstvách SR kadetov a juniorov v Trnave. Melánia a Manuel získali bronzové medaily v tvrdej konkurencii. Zvyšní traja ,,Juniorkovia”, ktorí u nás trénujú už nejakú dobu, bojovali o medaily tiež, ale nakoniec neskončili na stupni. Myslím si, že ak ich všetkých bude karate baviť, určite budú patriť k špičke aj v seniorských kategóriách.
Máte aj nových zverencov?
Áno. Do projektu Juniorko sme časom zobrali aj ďalšie detičky z detských domov z Prešova, v súčasnosti ich máme 11. Zabezpečujeme im tréningový a súťažný proces zdarma. Okrem toho každoročne na náš karate kemp, zoberieme zdarma do 20 detí, ktorým komplet hradíme náklady. Tohto roku nás podporil aj Slovenský zväz karate, čo vytvorilo ďalšie miesta pre deti zo znevýhodneného prostredia. Za kemp a darčeky požadujeme od nich len dve veci: Disciplínu a maximálne výkony na tréningoch. Zatiaľ sme sa nesklamali. V pláne máme aj pred novou sezónou v septembri urobiť opäť nábor v oblasti Tehelne pri Prešove, keďže si myslíme, že tam sú skryté talenty. Skúšali sme to aj v minulosti, deti boli pohybovo vynikajúce, ale rodičia nesplnili naše požiadavky, aby zabezpečili ich pravidelnú účasť na tréningoch. Veríme ale, že sa nám podarí čoskoro aj tu nájsť deti a rodičov, ktorí chcú dať svojmu dieťaťu šancu stať sa vrcholovým športovcom, možno raz olympionikom. Túto dobu nečinnosti, využívame aj na to, aby sme prerobili stránku projektu Juniorko, takže to berieme opäť ako pozitívum dnešnej doby (úsmev).
Deti z projektu Juniorko patria na Slovensku medzi najlepších.
Foto: archív Ľubomíra ČiernikaVzhľadom na dlhodobú izoláciu nepociťujete zmeny na psychike svojich zverencov v klube? Napríklad frustráciu z toho, že trénujú, no nemôžu sa porovnať, súťažiť, nikam ísť...
Čo sa týka výkonnostného športu, deti určite obmedzené sú. Nie sú totiž reálne súťaže, ani reálne tréningy. Avšak na to sú v živote rodičia, aby deťom vysvetlili, že v živote to nefunguje tak, že máme vždy to, čo chceme. Keďže situácia je zlá, musia deťom teraz stačiť online tréningy, majú možnosť čítať, hrať sa a rozvíjať ináč ako len športom. Šport ich počká, nikam neutečie. Jasné, sú to deti, ale práve tieto iné cesty im môžu v krízových situáciách ako je táto, ukázať práve rodičia, poprípade učitelia. Nenastavovať napríklad vzdelávací proces len smerom k prejdeniu čo najväčšej časti učiva. Je zbytočné riešiť, čo by bolo keby… Proste sme všetci doma a je na nás, čo si z tejto situácie zoberieme. Niekto nadáva na internete, iný sa nudí doma, ale sú aj ľudia, ktorí sa tešia, že majú viac času na svoje deti ako mali za „bežných čias“. Myslím si, že je určite viac práve takých ľudí.
Ako motivujete deti na tréningy?
Myslím si, že deti u nás v Juniore ostávajú členmi nielen preto, že realizujeme zdarma online tréningy, ale najmä preto, že sme s nimi naplno pracovali nielen po športovej stránke už pred pandémiou. Deti vo svojich vnútrach vedia, že šport a najmä kamaráti z klubu im chýbajú. Chýbajú im určite aj iné akcie, ktoré sme pre nich pravidelne pripravovali, takže si myslím, že aj najmenšie detičky sa tešia na návrat do telocviční. Trénujeme v súčasnosti online formou, pričom máme rozdelené tréningy podľa výkonnosti detí. Samozrejme, nie je to pravé orechové, ale aj na tejto situácii sa môžu deti niečo naučiť. A to, že aj zlé situácie musíme my ľudia vedieť prijať a snažiť sa ich zmeniť na pozitívne pre nás. Vždy sa to dá, je len na našom pohľade, akým smerom na vec pozeráme. Veľakrát sme ako tréneri boli prekvapení, že práve deti vedia tieto situácie riešiť lepšie ako ich rodičia (úsmev).
A čo chýbajúce porovnávania sa s ostatnými, napríklad na spomínaných súťažiach?
Súťaže určite deťom chýbajú. To je viditeľné a táto situácia ich obmedzila v ich súťažnom športovom raste. Existujú samozrejme aj online súťaže, avšak je cítiť, že to nie je 100 percent to pravé. Ako som však už spomínal, vysvetlili sme deťom, že súťaže nie sú všetko, že môžu trénovať aj doma a nehľadať prekážky. A že naopak, teraz, keď je situácia takto komplikovaná pre všetkých, že majú šancu stať sa rozdielovými. Stačí k tomu málo. Makať doma na sebe vo všetkých smeroch a výsledky sa dostavia ihneď ako sa pandémia skončí. Tiež je to super príležitosť naučiť deti, že keď nejde o život, v podstate nejde o nič. Nemôžeme ísť hlavou proti múru. Táto covid situácia sa nedá ľahko vyriešiť. Je to celosvetový problém, preto ho musíme hlavne prežiť. To znamená, že snažiť sa vymýšľať vzorce, ako vrátiť stav späť, nemá význam, je to mrhanie energiou. Treba hlavne deti previesť touto situáciou hrou, aby necítili negativitu, ktorá sa bohužiaľ v súčasnosti života dospelých často vyskytuje.
Korona ako príležitosť makať na sebe a dostať sa ďalej než ostatní, vraví Ľubomír Čiernik. Na snímke Maťo počas online tréningu.
Foto: archív Ľubomíra ČiernikaDospelí často cítia veľký stres – neistota v práci, zodpovednosť za rodinu, s tým súvisiace obavy o zdravie svoje, blízkych... Ťažko im je možno potom byť tým správnym rozvážnym vodcom pre dieťa.
Život sa plánovať detailne nedá. Život nie je len o tom, aby všetko išlo podľa našich predstáv, naopak, prirodzené je, ak sa život vyvíja rôznymi nepredvídateľnými smermi. V podstate od začiatku vývoja sme boli ako ľudstvo viac v strese než v stave „bez problémov“. Kedysi ľudia museli zberať plody, potom loviť potravu, neskôr sa stali poľnohospodármi v často nehostinných krajoch a postupne sme prešli priemyselnou revolúciou až do dnešných dôb. Bojovali sme medzi sebou, hladovali sme, vyvíjali sme sa a došli sme až do dnešnej doby. Nedávno sme si všetci mysleli, že je naša doba bez problémov. Žili sme v predstave, že sa budeme mať všetci navždy fajn, že budeme žiť ako sami určíme. To však bola len klamlivá predstava nás ľudí z časti Európy, kde v súčasnosti nepoznáme vojny, hlad, chudobu a ďalšie obrovské problémy, ktoré sú v majoritnom svete v podstate bežné. Určite je covid situácia aj časom, aby sme pochopili, ako sa máme dobre na Slovensku a začali premýšľať nielen nad tým, čo chceme, ale aj nad tým, čo môžeme ponúknuť iným.
Osobne som stretol veľa ľudí, ktorí to pochopili a sú spokojní, aj keď si prešli v podstate osobným peklom. V podstate všetci mi povedali, že ak by nezmenili svoj pohľad na svet z toho „čo ja chcem“ na ten „čo môžem ponúknuť iným“, tak by sa zbláznili. Je to aj cesta, aby sme udržali to „fajn prostredie“ na Slovensku čo najdlhšie, keďže ten pokoj je veľmi nestabilná vec vo všetkých smeroch. Pred ľuďmi, ktorí vedia vybalansovať svoj život aj smerom k iným, mám vždy obrovský rešpekt.
Covid situácia sa na Slovensku objavila z čista jasna, a určite raz aj takýmto spôsobom odíde. Osobne to beriem ako situáciu v športe. To znamená, že ak zápas prehrávate, súper vás tlačí a má navrch, nevzdáte sa hneď panike, strachu a vypustíte to. Ak ste rodič, o dôvod viac zmobilizovať všetky sily pre svoje deti a začať spoločne s nimi žiť život bez „covid stresu“ už dnes.
Čo myslíte, akú stopu zanechá táto dnešná doba na deťoch? Na fyzickej i psychickej stránke?
Deti sú deti. Sú ako špongie. Nemyslím si, žeby ich táto situácia mala poznačiť, či už psychicky alebo fyzicky. Skôr si myslím, že budú hladné po sociálnych kontaktoch a pohybe. Keďže každé dieťa je hravé, určite nedôjde k utlmeniu kvôli tomu že sú doma viac, ako sme boli napríklad my. Naopak, myslím si, že viaceré sa internetu a hier presýtia.
Naozaj si myslíte, že je to možné?
Pamätám si, že keď som bol ja ako dieťa chorý a nešiel do školy, jednu chvíľu som hral na počítači hru Duke Nukem 3D skoro 30 hodín vkuse. Samozrejme, rodičia nevedeli, že v noci hrám, keďže som si počkal kým zaspia (smiech). Pamätám si veľmi dobre, že po tomto dni, som už nikdy nemal tendencie hrať nič tak dlho, lebo som pochopil, že to nestojí za to. Bol som unavený, necítil som sa dobre a neužíval som si hranie na druhý deň keď som pokračoval.
Chcem povedať, že deti nie sú hlúpe, vedia si aj sami uvedomiť, že sú veci, ktoré slúžia na zábavu, a že zabávať sa nedá celý deň.
Nie všetky to však dokážu takto brať, potom by nebolo počítačových závislostí...
Ak máte doma dieťa, ktoré to zatiaľ nechápe, vždy existuje možnosť vypnutia počítača. Namiesto toho možno vytiahnuť Dostihy a Sazky (spoločenská stolová hra, pozn. red.) a venovať sa dieťaťu o kúsok viac ako ste sa mu venovali pred covidom. Je len na rodičovi, akým spôsobom sa k situácii postaví. Na deťoch je super to, že sa vedia všetkému prispôsobiť, problém máme my dospelí (úsmev).
Stretávanie sa deťom chýba, Ľubomír Čiernik je presvedčený, že po skončení pandémie sa deti budú o to viac tešiť.
Foto: archív Ľubomíra ČiernikaAko dlho môže trvať, kým sa po skončení pandémie vrátia deti do „starých koľají“ – k režimu tréningov, školy, stretávania sa?
Deti sa podľa mňa dostanú do svojej kože ihneď. Sú fakt veľmi prispôsobivé, videl som to niekoľko rokov na mnohých v našom klube. Či po aj vážnejších chorobách, veľakrát s rôznymi deficitmi, deti sa dokázali vyrovnať s tréningovým zaťažením, respektíve dokonca aj prekonať svojich rovesníkov. Prostriedkom bolo to, že chceli. Hlavné neboli ani tak výsledky, ale ich chuť k pohybu, ktorá sa každým tréningom zväčšovala. A na to sme tam boli my tréneri, aby sme to chcenie vyvolali. Preto si myslím, že najmä učitelia musia voliť systém práce a metódy také, aby učenie deti bavilo.
Napríklad?
Mohli by zapojiť viac praktických ukážok, viac experimentu vo všetkých predmetoch. Veď predsa ani nám dospelým sa nechce pracovať na projektoch, ktoré nás nebavia. Aj matematika, chémia, dejepis a dá naučiť hravou formou, na internete máte príkladov veľmi veľa. Tí učitelia, ktorí si teraz v duchu odpovedajú, že sa to nedá, lebo to a to, mali by si spomenúť, prečo vlastne učiteľmi chceli byť. Pretože učiť niekoho niečo len automaticky, to nemohol byť predsa ich cieľ.
Osobne keď som mal v rámci tréningov karate pred sebou ,, problémové dieťa” , bral som to ako výzvu v rámci metodiky, ale aj v rámci športového rozvoja daného dieťaťa. Na tréningoch máme veľakrát cez 50 detí, čiže to máme dosť ťažké, hlavne s nováčikmi. Ak s takýmto dieťaťom nastala situácia, ktorá nebola pozitívna pre jeho športový vývoj, vždy som to bral, ako svoju chybu. Tak som sa naučil, že každá situácia sa v športe, ale aj v živote dá riešiť, len sa netreba báť byť sebakritický a kreatívny. A najmä pri deťoch negatívny pohľad nikdy nie je správny. Čím je lepší učiteľ, alebo tréner, tým viac rozmýšľa o tom, prečo niečo nejde alebo sa niečo nedá. A tiež o tom, ako to zrealizuje, aj keď to vyzerá ako neriešiteľné Nie o tom, prečo práve on má takú smolu, že musí byť v takej situácii (úsmev).
Na ako dlho odhadujete ešte tento stav izolácie?
Osobne si myslím, že tréningový proces v exteriéroch sa začne niekedy na prelome apríla a mája 2021, keď sa oteplí. Jeseň v rámci detského športu ešte bude otázna, ale rok 2022 ak všetko pôjde pozitívne, snáď absolvujeme celý v rámci harmonogramu tréningov a súťaží, nielen v karate. Držme si palce všetci!
