Ich rodičia patria do generácie Husákových či ponovembrových detí, dnešná mládež má už tiež charakteristický prívlastok – kovidová generácia. Hoci pandémia koronavírusu netrvá ešte ani rok, odborníci varujú, že môže na deťoch zanechať nezvratné následky.
Už pred pandémiou boli mladí v mobiloch aj počas stretávania sa vonku, dnes sú však už aj takéto stretnutia skupiny kamarátov a bez rúšok ako z iného sveta.
Foto: shutterstock.com
Obmedzenia, ktoré výrazne zasiahli aj do detských životov, sa môžu negatívne podpísať na ich pohybovej zdatnosti, vedomostiach i na sociálnych zručnostich, ako napríklad obyčajná schopnosť komunikovať či nadväzovať vzťahy.
„Každý vek má svoje potreby a tie ostávajú nenaplnené. Stretávanie sa s rovesníkmi je pre deti i dospelých základ všetkého,“ pomenovala v nedávnom rozhovore pre ahojmama.sk hlavnú príčinu pohybová lektorka Marcela Kramplová z pohybového centra Bublinka.
Práve domáca izolácia, ktorej sú dnešné deti vystavované dlhé mesiace, je hlavným faktorom, vplývajúcim na typické črty „kovidovej generácie“.
Svet online
Ten mal väčšiu dôležitosť než je zdravé ešte pred vypuknutím pandémie, teraz to však naberá ešte hrozivejšie rozmery. Internet a virtuálny svet sa pre deti stáva jediným prostriedkom na spojenie s ostatným svetom. Cez internet sa učia, cez internet sú v kontakte s kamarátmi, cez internet majú kultúrne vyžitie (online koncerty) či iné koníčky. No a internet je často aj jediným prostriedkom ako si vidieť príbuzných na druhom konci republiky. Skrátka – všetko je na webe.
Málo pohybu
Aj toho mali málo už pred koronou, a teraz sa to ešte znásobilo. Kým predtým sa však mladí aspoň stretli niekde v parku alebo sa vybrali na výlet, teraz hrá prím jednoznačne komunikácia cez sociálne siete. Zostať doma sa stalo priam žiaduce, nehovoriac o tom, že nefungujú krúžky, tréningy. Prechádzka raz týždenne zďaleka nestačí. Deti by mali mať denne niekoľko hodín neobmedzeného pohybu po vonku. Pohybové návyky však nielenže nemajú, ale často aj to málo, čo majú, strácajú. Nie sú to veru dobré vyhliadky. Obezita a civilizačné choroby môžu byť v budúcnosti typickou črtou „kovidových detí“.
Deficit vo vzdelávaní
O potrebe reformy školského systému a vyučovania sa hovorilo už dlhšie pred vypuknutím pandémie, no kým odborníci diskutovali, korona to urobila po svojom. Systém sa drasticky zmenil, žiaľ v podobe, ako nechcel nikto. Dištančné vzdelávanie má rôzne formy a úrovne, a hoci sa učitelia aj deti neraz snažia ako najlepšie vedia, priamy kontakt v škole to nahradiť nedokáže. Nehovoriac o prípadoch, kedy vyučovanie prebieha v posteli v pyžame, o čom by vedelo rozprávať veľa učiteľov. To, čo sa deti dnes nenaučia, im môže neskôr chýbať, ako keď dom nemá pevné základy.
Neschopnosť rozprávať sa
JJ, ckj, pls... Skratky, jedno-dvojslovné textové správy a emotikony sa stávajú vďačným komunikačným nástrojom. Rýchlym a jednoduchým, ktorý nám potom ale spôsobuje problémy, keď máme v normálnom rozhovore povedať, čo si práve myslíme. Strácame schopnosť rozprávať sa, diskutovať s niekým, kto má na vec iný názor, a tiež zrozumiteľne vysvetľovať. Tak, ako sa dieťa po nástupe do škôlky pomaličky učí sociálnym zručnostiam, ako si niečo vypýtať, ako čo povedať, je možné, že po skončení pandémie sa to bude učiť aj naša mládež. Ak však vôbec bude nútená sa do toho vrátiť, keďže elektronický svet tu bude ďalej a rozhovory ostanú na druhej koľaji.
A čo záujmy?
Ako-tak prelúskajú povinné školské osnovy, rozvíjanie ďalších záujmov je však ešte viac na okraji. Iste, kto chce, môže si pestovať hobby aj doma, nie je to však ono. Deti potrebujú odborné vedenie, rady, inšpirácie a – aj porovnať sa s kamarátmi. Rodičia majú dosť vlastných povinností a hoci môžu ísť deťom príkladom a naučiť ich, čo vedia oni, nie vždy to stačí. Zvlášť ak má dieťa talent alebo záujem o niečo, v čom rodič nie je práve najzdatnejší.
Žiadne kontakty, žiadne spomienky
Osamelosť a úsmevy na monitor namiesto objatia či dobrodružstva s kamarátmi. Platí to aj pre rodinných príslušníkov – kontakt s prarodičmi cez sociálnu sieť je síce neporovnateľne lepší než žiaden, vôňu babičkinho koláča, domova či jej pohladenie to nenahradí. Starí rodičia tu nebudú navždy, spomienky na chvíle s nimi sú však niečo, čo si človek ponecháva po celý život. A dnešné deti sú o ne ukrátené.
