Zuzana Krišková.
Foto: Maia Martiniak„Eva si hladkala bruško. Cítila, ako tvrdne. Najprv zľahka, neskôr jej zovieralo dych. Už je to tu! Privoniavala k vypratým a vyžehleným dupačkám a predstavovala si, ako asi bude voňať. Ich bábätko. Pozrela na Mareka, ktorý spal v posteli. Rozhodla sa, že ešte ho nebude budiť. Možno sú to len poslíčkovia. Oficiálny termín mala o dva dni, ale doktorka na poslednej poradni hovorila, že môže začať rodiť každým dňom. Mobilom si merala kontrakcie a zatiaľ to teda žiadna sláva nebola. No okolo štvrtej nad ránom sa to už nedalo vydržať. Jemne zatriasla s Marekom a a povedala mu, že asi je TO už tu. Ten okamžite vyskočil z postele a náhlivo sa začal obliekať. Do nemocnice to mali kúsok. Ale aj tak šli autom.
Z príjmu ich poslali hore. „Tam zazvoníte a tam vám už povedia čo máte robiť“. Dve tašky, kabelka, sobášny list, tehotenská knižka, nabíjačka na mobil. Snáď mám všetko. „A vy tu čo robíte?!“ otvorila im dvere nepríjemná žena po čakaní, ktoré sa zdalo nekonečné. Rodím, odpovedala Eva, a nežne si pohladkala bruško. „A to sa teraz chodí do pôrodnice?!“ Eva zostala zarazená. Nevedela, kedy sa chodí do pôrodnice. Na kurze jej vraveli, že má prísť, keď sa budú kontrakcie už ťažko predýchavať.
Ani nevedela ako a bola v nočnej košeli. Marek šiel zaplatiť poplatky a potom má čakať, kým ho nezavolajú. Eva šla zatiaľ na prípravu, ktorá zahŕňala aj klystír. Po aplikácii klystíru ju poslali na záchod. Už po chvíli zistila, že tam chýba toaletný papier. To je trápne, pomyslela si Eva. Vedela, že v jednej z dvoch tašiek má pre istotu hneď tri rolky toaletného papiera. Iba blázon by šiel do slovenskej nemocnice bez neho. Myslela si, že jej roztrhne črevá, zvuky, ktoré z nej vychádzali a ten zápach.. no fuj. Hoci pôvodne klystír nechcela, čítala, že je to lepšie, že ak má pri tlačení vyjsť niečo iné ako dieťa, tak nech je to radšej tuhé ako tekuté. A vraj sa aj tak väčšina žien prirodzene vyprázdni. Aj to tej sestre povedala, ale tá si šla svoje: „Ako chcete - nechcete klystír, nechcete. To je vaša vec. Ale teda vy sa budete hanbiť ak pri tlačení vytlačíte aj niečo iné, nie ja. Vaša vec. Vám bude trápne nie, mne“. A tak teda súhlasila. Ale aj tak jej bolo trápne a veľmi. Blbý toaleťák.
Rozhodla sa, že sa osprchuje a tak vyrieši problém s chýbajúcim papierom. A potom si pôjde po ten svoj do tašky. No veď čo, hovienok sa ešte nautieram pri tom našom prckovi veľa, zasmiala sa. Na duchu ju držal jej zmysel pre humor. Keď si chcela umyť ruky, zistila, že chýba mydlo. Do kelu, mydlo som si zabudla zobrať, ale určite mám v taške sprchový gél. Určite. Len čo sa k nej dostanem, vezmem si toaleťák a sprcháč. To bude dobré, opakovala si. Keď otvorila dvere videla, že práve do miestnosti vošla sestra s inou tehotnou ženou.
„No čo?! Hádam už nie ste vyprázdnená? Koľkokrát ste kakali?“ Spýtala sa jej sestra, zatiaľ čo tú druhú ženu pripútavala k monitoru. Evu táto otázka zaskočila. Prečo sa ma to pýta pred inou ženou? Zmohla sa len na jednoslovnú odpoveď - raz. „Jáááj zlatinko, to je málo, to aspoň päťkrát. Choďte pekne naspäť, aby ste nemali nehodu niekde na chodbe, to by ste asi nechceli.“
V Eve začala narastať úzkosť - musím sa dostať k taške, musím sa dostať k taške. Chcela sestre povedať, že potrebuje záchodový papier a mydlo. A vôbec, nechce byť zavretá v malej smradľavej záchodokúpelni, zatiaľ čo táto druhá žena bude počúvať, ako sa vyprázdňuje. Prišla ďalšia kontrakcia a skrútilo jej črevá. Snažila sa zo všetkých síl tlaky zadržiavať, no bolo jej jasné, že už sa nezmôže ani na slovo. A tak sa otočila, zavrela za sebou dvere a posadila sa na záchod.
Znova tie príšerné zvuky a znova ten príšerný zápach A znova nemá papier. Aj cez zavreté dvere počula ako dáva sestra inštrukcie tej druhej žene. „Budete tu 20 minút“. Miestnosťou sa ozývalo hlasné vžiu-vžiu-vžiu-vžiu, aby bolo ozvy počuť až niekam na sesternu. Eva si nevedela predstaviť, že vyjde zo záchoda von po papier. Cudzia žena tam vonku práve teraz počúva jej „prdy" rovnako dobre, ako ona počuje jej monitor. Kontrakcie jej znovu začali vyrážať dych. Nevedela prečo, ale po lícach sa jej začali kotúľať slzy. Takto to predsa byť nemá.
Keď hovoríme o ľudskej dôstojnosti ako o základnom a východiskovom ľudskom práve, nie je to len abstraktný pojem. Zachovávanie dôstojnosti predstavuje rešpektovanie každej osoby ako autonómnej bytosti. Inak povedané – správať sa k nej ako k ľudskej bytosti. Zachovávanie ľudskej dôstojnosti je napríklad aj to, ak máme k dispozícii toaletný papier a mydlo. Ale aj to, že nás oslovujú menom a nepoužijú oslovenie ako „zlatinko“, „dušička“, „mamička“.
Hoci na prvý pohľad sa to môže zdať ako priateľské, nie je tomu tak. Navyše v spojení s otázkou, koľkokrát sa vyprázdnila (pričom otázka bola položená pred inou pacientkou), to v Eve vyvolalo pocity poníženia a bezmocnosti. Ide teda o ponižujúce správanie, čiže o správanie znižujúce ľudskú dôstojnosť. Profesionálne nebolo ani privítanie Evy na pôrodnom oddelení. Súčasťou dobrej praxe je to, že sa personál predstaví a s úsmevom privíta rodiacu ženu. Zaujíma sa o jej potreby a uisťuje sa, či ich má naplnené.
V príbehu bola Eva dotlačená k aplikácii klystíru manipuláciou a snahou vyvolať v nej pocity viny či hanby. K tomu, že počas pôrodu, žena vytlačí aj stolicu môže samozrejme dôjsť. No nie je to dôvod na vyvolávanie pocitov hanby. Úlohou profesionálky by malo byť uistiť ženu, že ak sa niečo také stane, je to normálne. Ak má žena obavy, tak by ju mali ubezpečiť, že stolicu rýchlo a diskrétne upracú a nebude to mať žiaden negatívny dopad na pôrod. Navyše aplikácia klystíru nie je zárukou toho, že počas pôrodu nedôjde k úniku stolice. Odborné odporúčania založené na vedeckých poznatkoch neodporúčajú rutinnú aplikáciu klystíru.
Zásahom do ľudskej dôstojnosti je aj nerešpektovanie súkromia. Právo na súkromie predstavuje taktiež základné ľudské právo. Súkromie Evy v príbehu bolo porušené hneď niekoľkokrát. Eva nemohla byť so svojím partnerom, pretože jeho prítomnosť bola podmienená zaplatením poplatku, navyše ten musel čakať až Eva absolvuje prípravu - klystír. Eva musela byť na záchode, zatiaľ čo v miestnosti, tzv. prípravovni pripojili na monitor inú ženu. Aj súkromie tejto ženy bolo porušené.
Príbeh Evy je síce ilustračný, no nie je vymyslený. Je poskladaný z čriepkov príbehov, ktorých sme v Ženských kruhoch zozbierali už stovky. Ak chcete vedieť viac o právach žien pri pôrode, sledujte nás na našom webe, Facebooku, počúvajte náš podcast alebo sa prihláste do newslettera Ženských kruhov.
