Jozef Záhumenský.
Foto: Ivan Majerský, Pravda„Prišiel mi krátky, ale veľmi milý e-mail. S dovolením autorky sem skopírujem jeho podstatnú časť:
„... rodila som na Vašej klinike v najtemnejšej dobe covidovej, 4. apríla, a chcela som Vám poďakovať a oceniť prístup Vášho tímu lekárov či na predpôrodnom, priamo na sále, ale aj na šestonedelí. Nebyť zavretých hraníc, utekám rodiť do Vyškova, liečiť si boliestky po prvom pôrode - po akútnej sekcii. Takto som sa ocitla v Ružinove, dovtedy pre mňa neznámy priestor, bez zazmluvneného doktora, manžela, duly a s rúškom... A viete čo? Bolo to skvelé. Nabudúce tak prídem rodiť rovno do Ružinova. Ďakujem a držte sa!"
Tento e-mail je asi najkrajším poďakovaním pre náš personál, predovšetkým pre naše pôrodné asistentky. V čase, kedy sme sa všetci obávali o svoje zdravie, aj o zdravie svojich blízkych, ktorým sme mohli priniesť z práce okrem bežných infekcií aj novú potenciálne smrteľnú virózu, naše pôrodné babice okrem klasických sesterských povinností robili rodičkám spoločníčky a nahrádzali im aj partnerov a duly.
Mnohé tehotné ženy, ktoré si naplánovali pôrod v zahraničí (Rakúsko alebo Morava), museli pre uzavreté hranice rodiť v pôrodnici, ktorej primárne nedôverovali. Napriek tomu všetkému sa na nás nikto nesťažoval. Naopak, prišlo mi viacero ďakovných e-mailov, takže teraz ja verejne ďakujem môjmu tímu, že sme túto temnú dobu covidovú zvládli na jednotku.
Ročne až 2 000 žien z Bratislavy privedie na svet dieťa plánovane v zahraničí, predovšetkým v Rakúsku a Českej republike. Obe krajiny majú lepšie výsledky perinatálnej starostlivosti (Česká republika je dlhodobo svetovou špičkou), preto sa tomu netreba čudovať. Dôvody sú však postavené predovšetkým niekde inde, naše pracoviská stále ešte neupustili od paternalistického prístupu k rodičkám, pôrodné plány sú často pre našich zdravotníkov červenou handrou, dula je nepriateľ a kompetencie pôrodných asistentiek sú často na úrovni počúvania oziev a upratovania pôrodných boxov.
Toto všetko sa odráža predovšetkým vo vysokom percente pôrodov ukončených cisárskym rezom, pretože nepohoda na sále zvyšuje riziko vysokých hladín adrenalínu, ktorý je najväčšou brzdou pôrodnej činnosti. V Bratislave je podľa môjho názoru však zmenu vidieť, mierne klesá počet cisárskych rezov, narastá absolútny počet pôrodov, pričom o niečo klesol počet pôrodov v blízkej rakúskej pôrodnici. Verím, že sa podarí presvedčiť naše rodičky, že aj tu sa dá rodiť dôstojne a prirodzene, a podľa ich predstáv, bez zbytočných komentárov personálu.
Táto čudná doba priniesla aj mnoho nového až netušeného. Naša snaha o minimalizáciu rizík nákazy pre naše pacientky, ale aj pre personál, katalyzovala mnohé procesy, ktoré sa dovtedy zdali neriešiteľné. Na tehotenskej ambulancií sme začali objednávať na čas, odbery plodovej vody sa začali robiť bez nutnej hospitalizácie a spontánne potraty riešime bez chirurgického zákroku liekmi tak, ako je to bežné v zahraničí.
Pamätám sa, ako som išiel v čase lockdownu prázdnou depresívnou Bratislavou autom do práce a mal pustené rádio, predstavoval som si, ako raz ráno zahlásia, že sa táto čudná doba končí a že sa vraciame k starému žitiu, na ktoré sme zvyknutí a ktoré máme tak radi. Teraz, keď už sa už skoro všetko vracia do pôvodných koľají, stále sa neviem z toho naplno tešiť, Damoklov infekčný meč stále visí na tenkom povraze a možno príde druhá vlna. Sme však na ňu oveľa lepšie pripravení a čiastočne vieme už s novým druhom koronavírusu žiť. Hoci vo svete narastá počet nových prípadov, klesá úmrtnosť, pretože si zdravotníci rýchlo zdieľajú novinky v liečbe.
Oveľa horší dopad očakávam v sociálnej oblasti, nárast chudoby, nezamestnanosti a celkovo pokles kvality života. To nutne bude viesť k poklesu pôrodnosti, predovšetkým u tzv. strednej vrstvy, a demografická kríza nášho regiónu sa bude stále zhoršovať. Verím, že vláda, ktorá dostala mandát vo voľbách, nenapácha svojimi nesprávnymi ideologickými rozhodnutiami ešte väčšie škody a ponechá niektoré výhody, ktoré máme oproti najbližšiemu susedovi - Rakúsku. V Bratislave by sme to žiaľ rýchle spoznali, rakúski susedia radi chodia v nedeľu do našich centier míňať eurá, nákupy spojené s obedom v reštaurácii a prechádzkou po centre mesta sa našťastie stali pravidelnou rutinou. Ak to štát zakáže, pôjdu míňať peniaze do Maďarska, preto Maďari tieto nezmyselné regulácie rýchle zrušili."
