Janka Debrecéniová.
Foto: PRAVDA, Robert HüttnerEšte ani nedoznel potlesk „hrdinom dnešných dní“, teda ženám, ktoré počas prvej vlny pandémie vyučovali, predávali, upratovali, liečili, starali sa, ošetrovali, varili a zarábali, a už tieto isté hrdinky, opäť v prvej línii, čelia ďalšej hnusobe – poslaneckému návrhu na zmeny interrupčnej legislatívy z dielne OĽANO.
Prekladatelia a predkladateľky, na čele s poslankyňou Annou Záborskou, v úvode svojej dôvodovej správy zdanlivo dobrotivo tvrdia, že cieľom nimi navrhovaných zmien je vytvorenie podporných opatrení pre ženu, ktorá zvažuje svoje tehotenstvo ukončiť. Z omylu, že by mohlo ísť o skutočný úmysel, nás však vyvádza hneď prvá navrhovaná zmena interrupčného zákona. Kým jeho súčasné znenie hneď v úvode hovorí, že tento zákon má na zreteli ochranu života a zdravia ženy, poslanecká novela navrhuje ochranu života a zdravia ženy odstrániť a nahradiť ju cieľom „ochrany plodu“. To, že hlavným cieľom predkladateliek a predkladateľov návrhu zákona je odrádzať ženy od toho, aby interrupcie podstupovali, a vytvoriť ďalšie bariéry, ktoré budú ženám v prístupe k interrupciám formálne aj prakticky brániť, sa potom vinie aj ďalšími časťami tohto návrhu.
Čakacia lehota a nesvojprávna žena
Jednou z bariér, ktorá by ženám výrazne sťažila už aj tak komplikovaný prístup k interrupciám, je predĺženie čakacej lehoty na vykonanie interrupcie zo súčasných najmenej 48 na najmenej 96 hodín. Znamenalo by to, že žena by mohla interrupciu podstúpiť až potom, čo o interrupciu požiada, lekár ju povinne a bez možnosti odmietnutia „poučí“ informáciami, ktoré predpíše ministerstvo zdravotníctva, a následne o tomto poučení odošle hlásenie na Národné centrum zdravotníckych informácií. Interrupciu by bolo možné vykonať najskôr po uplynutí 96 hodín od odoslania tohto hlásenia, pričom samotný návrh zákona avizuje, že ministerstvo zdravotníctva bude dodržiavanie tejto lehoty prísne kontrolovať.Vo vzťahu k ženám, inak svojprávnym bytostiam a držiteľkám všetkých osobných aj politických práv, táto lehota na „lepšie rozmyslenie“ (rozumej rozhodnutie sa pre nevykonanie interrupcie) znamená, že štát ich nepovažuje za osoby, ktoré sú schopné sa o svojich telách a životoch rozhodovať samy a ktoré by mohli prísť do gynekologickej ambulancie už rozhodnuté, ale ich vníma ako osoby, ktoré je potrebné najprv poriadne poučiť a nasmerovať a následne ich nechať nútene pod štátnym dozorom o sebe rozmýšľať.
Touto principiálnou nedôverou v spôsobilosť žien samostatne o sebe rozhodovať a niesť za svoje rozhodnutia zodpovednosť sa však problematickosť návrhu nekončí. Ohrozujúca je aj samotná najmenej 96-hodinová lehota, ktorá nemá nijaké medicínske opodstatnenie a ktorá môže v prípadoch, že sa žena blíži ku koncu lehoty, v ktorej je možné interrupciu na jej žiadosť vykonať (na Slovensku je to 12 týždňov), znamenať, že žena podstúpiť interrupciu jednoducho nestihne. Zavádzaná 96-hodinová lehota sa môže navyše fakticky ešte predlžovať, napríklad vtedy, ak uplynie počas víkendu či sviatkov, alebo tam, kde na jej ukončenie nadväzujú napríklad dni, kedy sa interrupcie v jednotlivých zariadeniach nevykonávajú. Viazanosť možnosti vykonania interrupcie na moment odoslania hlásenia poskytovateľom zdravotnej starostlivosti ešte znamená, že dotknutá žena nemá žiadnu kontrolu nad tým, kedy a či ošetrujúci lekár alebo lekárka hlásenie odošlú – a teda odkedy a či vôbec začne minimálna 96-hodinová lehota plynúť.
To, že skutočným úmyslom predkladateliek a predkladateľov nie je vytvorenie „reálnej možnosti rozhodnúť sa po zvážení všetkých dostupných informácií“ – ako to uvádzajú v úvodnej časti svojej dôvodovej správy –, potvrdzujú aj ďalšie časti ich návrhu. Navrhujú totiž zo zákona odstrániť povinnosť lekára informovať ženu žiadajúcu o interrupciu o spôsoboch používania antikoncepčných metód a zároveň zakázať možnosť reklamy na výkon interrupcií, na služby a tovary s tým spojené a na organizácie a osoby, ktoré interrupcie vykonávajú. Keďže už podľa súčasnej legislatívy musí byť reklama na zdravotnícke výkony, služby a zariadenia „pravdivá, striedma a výsostne informujúca“, tento zákaz nie je vo vzťahu k ženám ničím iným než protiprávnym upieraním ich práva na informácie o zdraví a službách reprodukčného zdravia.
Angažované ministerstvo a obnažovanie najintímnejšieho súkromia žien
Avizované kontrolovanie plnenia si povinnosti odosielania hlásení a uplynutia minimálnej 96-hodinovej lehoty pred vykonaním interrupcie nie je jediným momentom, v ktorom človeku pri čítaní predloženého návrhu napadne, že je skôr ministerský než poslanecký. Rola ministerstva zdravotníctva by totiž kontrolovaním dodržiavania 96-hodinovej lehoty nekončila. Ministerstvu by napríklad pribudla aj povinnosť ponúknuť lekárom, ktorí na Slovensku vykonávajú interrupcie, účasť na odborných školeniach, ktoré sa týkajú „potratovosti“ či obsahu poučovania žien pred samotným zákrokom.Informácie o „potratovosti“ by ministerstvo opäť nezískavalo inak než od samotných žien, ktoré požiadajú o interrupciu, a to prostredníctvom (iných) hlásení, ktoré by o každej žene – spolu s jej rodným číslom – zasielalo na Národné centrum zdravotníckych informácií zariadenie vykonávajúce interrupciu. V hlásení by sa objavovali informácie o tom, aká je rodinná situácia dotknutej ženy, či a aké metódy antikoncepcie používala v čase otehotnenia a aké sú jej dôvody pre umelé prerušenie tehotenstva. Žena žiadajúca o tento zákrok by teda musela ošetrujúcemu lekárovi či lekárke napríklad nahlásiť, že praktizovala prerušovanú súlož, že má problémy v partnerskom vzťahu, či to, že jej tehotenstvo je následkom „náhodnej známosti“ (nech to znamená čokoľvek).
Hoci zber dát v súvislosti s reprodukčným zdravím žien je potrebný, v situáciách, ktoré sú pre ženy intímne a zraňujúce, nie je povinné dopytovanie sa na detaily ich súkromného a sexuálneho života ničím iným ako ďalšou bariérou, ktorá im má zabrániť rozhodnúť sa pre interrupciu. Obzvlášť, ak žijeme v krajine, ktorá preukázateľne nevie narábať so systémami elektronických dát, ktoré má na báze dôvernosti získavať, spracovávať a uchovávať.
Dve lekárske správy: podpora či šikana?
Návrh zákona by ďalej, v prípade žien, ktoré by zvažovali interrupciu zo zdravotných dôvodov na svojej strane, alebo z dôvodov, že je ohrozený zdravý vývoj plodu, resp. ide o geneticky chybný vývoj plodu, vyžadoval, aby žena o týchto skutočnostiach predložila dve nezávislé lekárske správy, a to z dvoch odlišných zariadení. Predkladatelia návrhu v dôvodovej správe o tejto zmene tvrdia, že sa ňou „má podporiť informované rozhodnutie ženy“.Hoci právo na informované rozhodovanie sa o zdravotníckych zákrokoch nikto nespochybňuje, je užitočné všímať si, či je navrhovaná úprava zameraná na reálne podporovanie informovanosti žien v praxi, alebo pre ženy vytvára len ďalšiu bariéru, stres a šikanu.
Právo na druhý lekársky názor máme totiž všetci a všetky už v súčasnosti. Ak by navrhovatelia chceli ženám naozaj pomôcť a zlepšiť praktickú možnosť ich informovania, a zároveň im ponechať možnosť naozaj slobodného rozhodovania sa, navrhli by do zákona zakotviť povinnosť poskytovateľov zdravotnej starostlivosti v prípade, že sa žena sama rozhodne konzultovať svoju situáciu s ďalším odborníkom alebo odborníčkou, takúto lekársku správu poskytnúť bezodkladne. Návrh zákona však namiesto toho ženám celkom kruto ukladá povinnosť obiehať zdravotnícke zariadenia v časoch svojho tehotenstva, ku ktorému sú ešte pridružené ich zdravotné problémy alebo ohrozenia na strane plodu. Toto všetko by sa navyše dialo v situácii, keď ide naozaj o čas, avšak bez toho, že by dotknutí poskytovatelia zdravotnej starostlivosti mali povinnosť takéto vyšetrenie vykonať obratom.
Zdanie sociálnej podpory ako zámienka na zavádzanie nebezpečného jazyka
Hoci programové vyhlásenie vlády na čele s OĽANO sľubuje zavedenie tehotenského príspevku vo výške 200 eur, ktorý sa má poskytnúť každej študentke a nemocensky poistenej žene od začiatku štvrtého mesiaca tehotenstva, ambície členov a členiek tejto vládnej strany sú oveľa skromnejšie. Ich návrh nezavádza nijaký nový príspevok, ale nimi avizovaná „ďalšia kľúčová zmena“ má spočívať v tom, že necelú polovicu (400 eur) existujúceho príspevku pri narodení dieťaťa (v súčasnosti vyplácaného na prvé tri deti v sume 829,86 eura) navrhujú vyplatiť už po uplynutí 12 týždňov tehotenstva. Jediné zvýšenie, a to do výšky 4000 eur, by nastalo v prípade detí, ktoré sa narodia s ťažkým poškodením, a to vrátane poškodení, pre ktoré by deti po narodení neboli schopné života. Keďže príspevok pri narodení dieťaťa nie je pravidelná systémová, ale jednorazová a nárazová podpora, predkladatelia a predkladateľky sa ním snažia najmä motivovať ženy čakajúce plod s vážnym poškodením, aby tento plod donosili. O ďalšej podpore žien a ich detí narodených s takýmto poškodením však už nič nehovoria.Návrh zákona tiež navrhuje možnosť poskytovať sociálnu službu v podobe núdzového bývania ženám, ktoré sa ocitnú v nepriaznivej sociálnej situácii „z dôvodu neplánovaného tehotenstva alebo narušenia sociálnych alebo rodinných vzťahov z dôvodu tehotenstva“. Takéto núdzové bývanie by sa žene a neskôr aj jej dieťaťu mohlo poskytovať najdlhšie do troch rokov veku dieťaťa a lekári a lekárky, ktoré ženám poskytujú poučenie pred vykonaním interrupcie, by ich o tejto možnosti museli informovať.
Hoci možnosť núdzového bývania v spojení s nechceným tehotenstvom sa na prvý pohľad môže javiť ako dôležitá a systémová podpora, má to jeden drobný háčik: na tento typ sociálnej služby by tehotná žena, resp. žena s dieťaťom o ňu žiadajúca, nemala žiaden nárok. Predkladatelia a predkladateľky návrhu navyše na praktické realizovanie takejto služby nezavádzajú žiadne financovanie.
Na navrhovaných „sociálnych opatreniach“ je však zaujímavá aj iná vec. Pod ich rúškom sa totiž navrhovatelia a navrhovateľky snažia do legislatívy zaviesť termín „nenarodeného dieťaťa“, ktorý náš právny poriadok nielenže nepozná, ale ktorého schválenie môže dláždiť cestu ďalším a oveľa radikálnejším snahám o obmedzovanie práva žien na bezpečnú interrupciu. V zmysle vútroštátneho práva SR, ale aj medzinárodného práva, vzniká ľudská bytosť ako subjekt práva a zároveň nositeľ práv momentom narodenia. Premenovávanie plodu na „dieťa“ v právnom poriadku (bez ohľadu na právo tehotných žien pomenovávať svoje vlastné tehotenstvá a plody spôsobmi, pre aké sa samy rozhodnú) tak nie je ničím iným než programovou snahou o priznávanie subjektivity, a teda „práv“ plodu už pred narodením, ktoré by sa veľmi rýchlo mohli dostať do priameho rozporu s právami žien, vrátane ich práva na interrupciu.