Puberta je náročný čas, vysporiadať sa s ňou musia deti aj rodičia, vraví Katarína Winterová.
Foto: archív Kataríny WinterovejStretnutie so mnou si dohodla mamička troch detí. Začala mi hovoriť o svojom materstve a ťažkostiach – najmä o trinásťročnom synovi. Sťažovala sa, že len dookola prevracia očami, klame, provokuje a je drzý. Vravela mi, že nevie ako naňho reagovať, že má pocit, že len kričí a že ho napomína. Nechce sa s ním hádať, nechce mu rozkazovať, ale on inak neposlúchne a robí si čo chce, necíti žiaden rešpekt. Na našom stretnutí si poplakala a ja som vnímala jej vyčerpanie i to, že odrazu svojmu dieťaťu nerozumie. Potom si utrela slzy a opýtala sa ma: „Kedy som prestala mať rada svojho syna?“
PeadDr. Katarína Winterová
Vyštudovala sociálnu pedagogiku a dlhé roky sa venuje pomoci druhým. Poskytuje poradenstvo rodičom v krízových situáciách, ale i pri problémoch v bežnom živote. Ich ťažkosti rieši na svojom portále mamedeti.sk osobne, telefonicky aj emailom. Pôsobí tiež v Poradni Alexis, kam sa obracajú ženy s problémami pri nečakanom tehotenstve, problémoch v tehotenstve a ženy po umelom či spontánnom potrate. Je matkou troch detí.
Je to ale naozaj tak? Mohla si táto mama myslieť a cítiť, že prestala mať rada svoje dieťa? Je to možné? Vyštudovala sociálnu pedagogiku a dlhé roky sa venuje pomoci druhým. Poskytuje poradenstvo rodičom v krízových situáciách, ale i pri problémoch v bežnom živote. Ich ťažkosti rieši na svojom portále mamedeti.sk osobne, telefonicky aj emailom. Pôsobí tiež v Poradni Alexis, kam sa obracajú ženy s problémami pri nečakanom tehotenstve, problémoch v tehotenstve a ženy po umelom či spontánnom potrate. Je matkou troch detí.
Prezradím vám, čo sa v skutočnosti stalo. Jej syn sa dostal do puberty. Ich vzťah sa zákonite zmenil, pretože tak to už býva. Deti v puberte sa musia vyrovnávať s mnohými telesnými aj psychickými zmenami. Majú pocit, že sa problémom dokážu postaviť oveľa lepšie ako ich rodičia, čím sa automaticky spochybňuje rodičovstvo. Taktiež deti na začiatku puberty naplno prežívajú potrebu niekam patriť a začleniť sa. Uznanie medzi spolužiakmi je pre nich mnohokrát kľúčové.
Dáva im odpoveď na otázku: Kto som a kam patrím? Na odpovedi stavajú svoju hodnotu, svoju identitu, premýšľajú nad vzťahmi a nad svetom.
Je to náročný čas nielen pre dieťa, ale aj pre nás rodičov. Pretože nielen deti, ale aj my samy sa s týmto všetkým musíme vysporiadať. Nejde tu len o deti, ale aj o nás rodičov. Ako prijmeme a ako spracujeme prichádzajúcu pubertu a najmä – či na niečo v tomto náročnom čase nezabúdame.
Totiž, aby sa vzťah medzi rodičmi a deťmi nepretrhal, aby ustál túto pubertálnu turbulenciu, je dobré si uvedomiť, že aj keď sa to nezdá, naše deti stále potrebujú:
Objatie
Poznáme to všetci – keď sme smutní, keď sa tešíme, tak sa objímeme. Keď malé dieťa plače, utíši ho naše objatie. Sme radi, ak nás objíme manžel, manželka. Jednoducho si objatia pýtame, veľakrát nevedome. Ale práve na začiatku puberty a v puberte sa objatia často vykrádajú preč.
Podľa jednej štúdie a zistilo, že objímanie pomáha deťom lepšie zvládať konflikty. Sú menej rozrušené a majú väčšiu potrebu vyriešiť konflikty. Ako je to možné? Pomocou objatia totiž pomáhate deťom regulovať ich emócie a to deti potrebujú – pomôcť spracovať emócie. Potrebujú niekoho, kto im povie, že je v poriadku, čo cítia, a že ich máte radi. Objatia tiež zvyšujú optimizmus a sebaúctu.
Pri objatí sa vyplavuje oxytocín, ktorý sa podieľa na tom, že sa ľudia cítia dobre. Objatia taktiež upokojujú uvoľňovanie stresového hormónu kortizolu a napätie sa neeskaluje.
Je to takmer zázračné, však? A preto na objatia nezabúdajte nielen keď sú vaše deti malé, aj vtedy, keď sú väčšie, keď sú drzejšie a myslíte si, že ich už nepotrebujú. Opak je pravdou, objatia potrebujú deti aj rodičia. Cítime sa šťastne a milovane.
Pocit pochopenia
Pozrite sa doma na svoje pubertálne dieťa a povedzte si, kedy je šťastné? Kedy sa na vás usmieva? Zrejme vtedy, keď vie, že ho chápete. Keď ho nekritizujete, keď sa nezameriavate na chyby a detské nedostatky. Stále totiž platí, že kritika od najbližších a od rodičov sa prijíma najťažšie a často najviac bolí. Je dobré si uvedomiť, že deti sú voči sebe samým dosť kritické. Porovnávajú sa s druhými, majú svoje predstavy o výzore, a keď nespadajú pod šablónu „to je in“, sú nešťastné. Keď sa k tomu pridá kritika rodiča a napomenutia bez láskavosti, vytráca sa pocit, že dieťa niekto chápe. A nastupuje samota.
Na toto mnohokrát zabúdame. Je tak nejako jednoduchšie napomenúť ako pochváliť. Nielen v detskom svete, ale aj vo svete nás dospelých. Koľkokrát za deň napomenieme, usmerníme dieťa a koľkokrát ho pochválime? Koľkokrát nás niekto v práci pochváli, koľkokrát my niekoho pochválime a koľkokrát skritizujeme?
Skúsme upriamiť pozornosť na dobré stránky dieťaťa a jeho snahu. Uvidíte, že nielen dieťa, ale aj vy budete spokojnejší. A najmä, dieťa sa bude cítiť pochopené a bude mať vo vás dôveru.
Byť s nami – len tak
Keď je dieťa malé, je jednoduchšie s ním komunikovať, hrať sa, spoločne tráviť čas. Také malé dieťa totiž prahne po rodičovskej pozornosti. Nástupom puberty sa to mení. Deti sa uzatvárajú nielen do svojich izieb, ale aj do svojho vnútra. Ak si lámete hlavu nad tým, ako naspäť získať pozornosť dieťaťa, tak buďte s ním.
Príďte do jeho izby, posaďte sa a neplánujte žiadne aktivity, témy na diskusie… Len sa opýtajte, ako sa má, alebo nahoďte nejakú nenáročnú tému.
Nerozprávajte veľa, nedávajte rady ani usmernenia, len buďte s dieťaťom. Uvidíte, že vašu blízkosť ocení a bude rado, že ste tam. Počúvajte ho, nebráňte sa ani chvíľam ticha… Takýto zdanlivo „prázdny“ čas v skutočnosti vôbec nie je prázdny. Deti si totiž niekedy nevedia vypýtať pomoc, netušia, odkiaľ sa v nich berú rôzne emócie a vo vašej blízkosti sa môžu otvoriť. Práve takýto čas môže byť kľúčový pre ďalšie roky, kedy sa dieťa bude len viac a viac osamostatňovať. Nepremeškajte to a buďte s ním. Buďte spolu len tak.
Poznáme to všetci – keď sme smutní, keď sa tešíme, tak sa objímeme. Keď malé dieťa plače, utíši ho naše objatie. Sme radi, ak nás objíme manžel, manželka. Jednoducho si objatia pýtame, veľakrát nevedome. Ale práve na začiatku puberty a v puberte sa objatia často vykrádajú preč.
Podľa jednej štúdie a zistilo, že objímanie pomáha deťom lepšie zvládať konflikty. Sú menej rozrušené a majú väčšiu potrebu vyriešiť konflikty. Ako je to možné? Pomocou objatia totiž pomáhate deťom regulovať ich emócie a to deti potrebujú – pomôcť spracovať emócie. Potrebujú niekoho, kto im povie, že je v poriadku, čo cítia, a že ich máte radi. Objatia tiež zvyšujú optimizmus a sebaúctu.
Pri objatí sa vyplavuje oxytocín, ktorý sa podieľa na tom, že sa ľudia cítia dobre. Objatia taktiež upokojujú uvoľňovanie stresového hormónu kortizolu a napätie sa neeskaluje.
Je to takmer zázračné, však? A preto na objatia nezabúdajte nielen keď sú vaše deti malé, aj vtedy, keď sú väčšie, keď sú drzejšie a myslíte si, že ich už nepotrebujú. Opak je pravdou, objatia potrebujú deti aj rodičia. Cítime sa šťastne a milovane.
Pocit pochopenia
Pozrite sa doma na svoje pubertálne dieťa a povedzte si, kedy je šťastné? Kedy sa na vás usmieva? Zrejme vtedy, keď vie, že ho chápete. Keď ho nekritizujete, keď sa nezameriavate na chyby a detské nedostatky. Stále totiž platí, že kritika od najbližších a od rodičov sa prijíma najťažšie a často najviac bolí. Je dobré si uvedomiť, že deti sú voči sebe samým dosť kritické. Porovnávajú sa s druhými, majú svoje predstavy o výzore, a keď nespadajú pod šablónu „to je in“, sú nešťastné. Keď sa k tomu pridá kritika rodiča a napomenutia bez láskavosti, vytráca sa pocit, že dieťa niekto chápe. A nastupuje samota.
Na toto mnohokrát zabúdame. Je tak nejako jednoduchšie napomenúť ako pochváliť. Nielen v detskom svete, ale aj vo svete nás dospelých. Koľkokrát za deň napomenieme, usmerníme dieťa a koľkokrát ho pochválime? Koľkokrát nás niekto v práci pochváli, koľkokrát my niekoho pochválime a koľkokrát skritizujeme?
Skúsme upriamiť pozornosť na dobré stránky dieťaťa a jeho snahu. Uvidíte, že nielen dieťa, ale aj vy budete spokojnejší. A najmä, dieťa sa bude cítiť pochopené a bude mať vo vás dôveru.
Byť s nami – len tak
Keď je dieťa malé, je jednoduchšie s ním komunikovať, hrať sa, spoločne tráviť čas. Také malé dieťa totiž prahne po rodičovskej pozornosti. Nástupom puberty sa to mení. Deti sa uzatvárajú nielen do svojich izieb, ale aj do svojho vnútra. Ak si lámete hlavu nad tým, ako naspäť získať pozornosť dieťaťa, tak buďte s ním.
Príďte do jeho izby, posaďte sa a neplánujte žiadne aktivity, témy na diskusie… Len sa opýtajte, ako sa má, alebo nahoďte nejakú nenáročnú tému.
Nerozprávajte veľa, nedávajte rady ani usmernenia, len buďte s dieťaťom. Uvidíte, že vašu blízkosť ocení a bude rado, že ste tam. Počúvajte ho, nebráňte sa ani chvíľam ticha… Takýto zdanlivo „prázdny“ čas v skutočnosti vôbec nie je prázdny. Deti si totiž niekedy nevedia vypýtať pomoc, netušia, odkiaľ sa v nich berú rôzne emócie a vo vašej blízkosti sa môžu otvoriť. Práve takýto čas môže byť kľúčový pre ďalšie roky, kedy sa dieťa bude len viac a viac osamostatňovať. Nepremeškajte to a buďte s ním. Buďte spolu len tak.
Každý vzťah s dieťaťom je unikátny. Každý z nás rodičov prežíva svoje rodičovstvo inak. Nie vždy sa nám darí tak, ako chceme a ako sme si predstavovali. Výchova nie je ľahká a neexistuje jedna univerzálna rada, ktorá zabezpečí, že ťažkosti pominú. To, čo však môžeme dať našim deťom je objatie, pochopenie a blízkosť. To je to, čo môžeme bez ťažkostí dávať svojim deťom každý deň. Pretože v skutočnosti záleží len na vzťahoch. Tie dávajú životu zmysel.
Prajem vám, aby ste bez každý deň nanovo objavovali krásu rodičovstva.
