Michaela Duffková sa dokázala zo závislosti na alkohole vymaniť.
Foto: archív Michaely DuffkovejDcérka sa jej narodila v 23 rokoch, na materstvo ešte nebola celkom pripravená. Musela sa kvôli nemu vzdať štúdia na vysokej škole a navyše sa s mužom presťahovali na okraj Prahy do domu manželových rodičov, s ktorými si veľmi nerozumela.
„Úplne najhoršie to bolo v dobe pred nástupom liečby, pila som vkuse napríklad celý víkend a nebola som schopná to sama zastaviť,“ hovorí žena, ktorej blog Zápisník alkoholičky získal v susednom Česku prestížnu literárnu cenu Magnesia Litera a momentálne ho pripravuje na knižné vydanie. Sama už rok a pol nepije, dodržuje prísnu abstinenciu.
Kedy a prečo ste začali piť?
Piť som začala asi tri mesiace po narodení dcéry a myslím, že hlavným dôvodom bolo veľa životných zmien, ktoré sa v tej dobe udiali. Nebola som úplne spokojná s tým, čo sa deje, tak som po večeroch začala popíjať. Liečbu som absolvovala, keď mala dcéra niečo cez tri roky.
Ako sa vaša závislosť na alkohole rozvíjala v čase?
U mňa to išlo pomerne rýchlo, myslím, že tak do roka od začiatku pitia by sa to už dalo označiť za závislosť.
Kedy to bolo najhoršie a ako sa to prejavovalo?
Mala som abstinenčné príznaky a nebolo vôbec v mojej moci alkohol „ukočírovať“. Najhoršie to bolo v dobe pred nástupom liečby, pila som vkuse napríklad celý víkend a nebola som schopná to sama zastaviť.
Ako sa nadmerné pitie u vás prejavovalo fyzicky?
Bola som veľmi chudá, mala som červenú tvár, trpela som akné ešte viac ako normálne. Okrem toho som samozrejme neskôr trpela už aj „absťákmi“, ktoré sa prejavovali napríklad trasom rúk, ale to už bolo v neskoršej fáze.
Ako ste zvládali starať o dcéru?
Bola veľmi malá, v tej dobe som neuvažovala nad tým, ako vníma moje pitie. Je však pravda, že som pila hlavne, keď spala. A cez víkendy som si to zariadila tak, aby som mala „voľné pole pôsobnosti“. Buď bola u babičiek, alebo s manželom. Prípadov, keď som napríklad zaspala a ona sa prebudila, bolo za celú dobu len pár a vždy čoskoro prišiel domov manžel.
Ako je možné, že si vášho pitia nevšimli napríklad v práci?
V tom je bohužiaľ zradné pitie žien, sú schopné dlho to dobre maskovať. Ja som normálne chodila do práce, väčšinou som pila po večeroch, keď som uspala dcéru. V práci som fungovala normálne.
Bola som veľmi chudá, mala som červenú tvár, trpela som akné ešte viac ako normálne.
Ako na vaše pitie reagoval manžel, rodina? A ako ste ich výčitky vnímala?
Prvým, kto povedal, že nie je asi všetko úplne v poriadku, boli práve rodičia manžela a potom už aj on sám. Moja reakcia bola taká, že som všetkým tvrdila, že preháňajú. V tej dobe som si problémy s pitím nepripúšťala, nemohla som preto reagovať inak. A vzhľadom na to, že môj vzťah s manželovými rodičmi nebol už od začiatku úplne ideálny, vnímala som to skôr ako útoky na seba než ako dobré rady a odporúčania.
Mysleli ste si teda, že máte problém pod kontrolou, ako si to často alkoholici myslia?
Myslela som si naozaj veľmi dlho, že mám všetko pod kontrolou a len moje okolia preháňa. Potom však prišiel zlom, keď som už vedela, že mám problém. Stále som však žila v tom, že ho zvládnem vyriešiť sama.
Michaela Duffková získala prestížnu českú literárnu cenu Magnesia Litera.
Foto: archív Michaely DuffkovejAko ste sa teda snažili z problému menom alkohol vymaniť?
Úprimne, než som podstúpila liečbu, mala som pár pokusov, že prestanem piť. Vydržali mi však maximálne tak dva týždne a potom som do toho spadla znovu, začala som dokonca piť ešte viac ako predtým. Odborníka som navštívila skôr kvôli okoliu, nie kvôli svojmu presvedčeniu. To sa stalo až vo chvíli, keď som na liečbu nastúpila sama, sama si ju zariadila a bola rozhodnutá.
Čo vám nakoniec pomohlo?
Samozrejme liečba, na ktorú som nastúpila, ale predovšetkým moja chuť dostať sa z toho. Pred nástupom na detox som bola tak zúfalá sama zo seba, že som už strašne chcela, aby to trápenie skončilo.
Čo bolo na liečbe najhoršie?
Najhorší bol asi prvý týždeň, keď je človek v podstate úplne zbavený práv rozhodovať sám o sebe. To bolo pre mňa najťažšie, ale zároveň nevyhnutné. Bez toho by sa mi asi nepodarilo alkohol utnúť. Na detoxe som sa ale hlavne stretla s dvomi ľuďmi s rovnakým problémom. To bolo pre mňa hrozne dôležité.
Najdôležitejšie zo všetkého teda je, že človek sám musí chcieť s alkoholom bojovať? A okolie ho k tomu nemôže donútiť?
Úplne primárne – zo závislosti sa človek „nevylieči“. Lieči sa, absolvuje liečbu a potom ideálne abstinuje, ale nie je vyliečený, je liečený. Ale inak áno, platí to, že človek musí chcieť v prvom rade sám a až potom nastupuje tím odborníkov, ktorí sú mu v liečbe nápomocní. Okolie samozrejme môže nútiť a často to tak aj je, že alkoholik na liečbu nastúpi pod tlakom okolia. Vtedy však nebýva výsledok taký, aký by všetci chceli. Často sa potom ten človek do liečebne alebo liečby vracia. Sú ale aj prípady, keď si ľudia práve v priebehu liečby uvedomia, že sú presne tak, kde majú byť a svoj problém si pripustia.
Myslíte si, že by ste do toho ešte mohli niekedy spadnúť?
Nikdy nehovor nikdy, touto vetou sa budem riadiť až do smrti. Recidíva môže prísť po dvoch, piatich, dvadsiatich rokov abstinencie, pretože závislosť je „nevyliečiteľná“. Takže neviem, som obozretná.
Pred nástupom na detox som bola tak zúfalá sama zo seba, že som už strašne chcela, aby to trápenie skončilo.
Podiel žien alkoholičiek narastá. Prečo podľa vás ženy začínajú piť a prečo začínajú s alkoholom špeciálne matky malých detí?
Nechcem generalizovať, ale áno, žien alkoholičiek určite pribúda. Čítala som článok, že týmto ženám sa hovorí zelené vdovy. Ženy, ktoré mali naštartovanú kariéru a spoločenský život, ale potom sa vydali, presťahovali sa na okraj miesta a zostali viac-menej samé. Potom nie je nič jednoduchšie, než si večer po celom dni s dieťaťom otvoriť víno. Tak to bohužiaľ často začína.
Váš Zápisník alkoholičky mal veľký úspech, prečo ste ho začali písať?
Áno, Zápisník alkoholičky má určite väčší úspech, než som čakala. To ma vôbec nenapadlo. Začala som ho písať, pretože som tú skúsenosť chcela zdieľať. Keď som pila ja, našla som na internete len faktické informácie, ale nič, čo by mi dalo nejakú možnosť zistiť, že v tom nie som sama a môžem sa stotožniť s človekom, ktorý to tiež prežíva. Preto som začala písať. Aby sa aspoň jeden človek mohol stotožniť so mnou a zistiť, že v tom nie je ani zďaleka sám.
Prečo je u nás tak veľmi alkoholizmus rozšírený a čo treba urobiť, aby alkohol nebol tak dostupný?
Na túto otázku som už odpovedala veľakrát. U nás v Česku aj u vás na Slovensku je pitie bohužiaľ súčasťou kultúry. Pije sa pri každej príležitosti, alkohol je lacný, dostupný a predovšetkým tolerovaný. Dostupnosť je bohužiaľ veľký problém, ale je to v rukách kompetentných osôb v politickej sfére, na ministerstvách, ktorí by problém mali intenzívne riešiť.
Chcete sa aj v budúcnosti angažovať v prevencii a liečbe alkoholizmu. Aké kroky v tomto smere podnikáte?
Áno, okrem toho, že jazdím na rôzne prednášky, kde o tomto probléme hovorím, tak pracujem na otvorení centra Alkos, ktoré je určené práve na liečbu závislosti a malo by fungovať ako komunitné centrum. Pomerne dlho sme tvorili program tak, aby bol pre našich klientov zmysluplný, čo sa nám, myslím, podarilo. Ale uvidíme v praxi. Teraz zháňame priestory, čo je pre nás naprosto kľúčové a máme s tým bohužiaľ aj najväčší problém. Snáď sa nám podarí čoskoro s tým pohnúť.
