Vanda Vavrová s pitím skoncovala a dnes dokáže pomáhať druhým.
Foto: archív Vandy VavrovejPrestať s alkoholom sa jej podarilo na tretí pokus, keď mala 33. A hoci to na Veľkú noc bude už 28 rokov, čo je „čistá,“ pokora v nej zostáva. „Stále si dávam pozor na to, čo mám v pohári. Viem, že by stačil jeden hlt, a som v tom zas. Takto to skrátka pri alkoholikoch je.“
Po alkohole nesiahla, ani keď neskôr musela čeliť veľkým problémom v osobnom i pracovnom živote. „Už som mala jasné, že alkohol nie je cesta. Nepomôže. Možno na hodinu, deň, ale potom má človek ďalší problém. A keď som ich mala dosť napríklad v práci, nechcelo sa mi k nim pridávať ešte ďalší problém s alkoholom. Navyše viem, že ak človek do toho zasa spadne, je potom ešte ťažšie sa vrátiť,“ vysvetľuje svoj postoj, ktorý nadobudla rokmi ťažkých skúseností.
Z dvoch fliaš vína dve fľaše vodky
Intenzívne piť Vanda začala po nástupe do práce, keď skončila vysokú školu. „Na škole sa popíjalo tiež, ale nie zvlášť intenzívne, väčšinou na akciách. Rozbehlo sa to, keď som začala pracovať v laboratóriu. Vždy v piatok som vystúpila z električky a kúpila si v samoobsluhe dve fľaše vína. Na víkend, za odmenu, že som úspešne zvládla týždeň. Veľmi skoro však už v sobotu popoludní boli prázdne.“V priebehu polroka teda namiesto vína začala kupovať dve fľaše vodky. „Niežeby mi to nejako zvlášť chutilo. Nešlo mi o alkohol, pila som pre tie účinky, ktoré na mňa mal. Bývala som utiahnutá, nesmelá, samotársky typ. Keď som si ale vypila, tak som bola hviezdou spoločnosti, múdra, veselá... Zistila som, že vtedy nemám problém s ničím, svet gombička.“
Pila tajne, ako väčšina žien. „Vedela som, že sa nesmiem pred kolegami nacengať, v spoločnosti bola predsa hanba piť. Tak som to robila tak, že napríklad na večierok alebo oslavu som už prišla pod parou. Napila som sa predtým, prípadne som odbiehala akože na toaletu a medzi ľuďmi som už len decentne popíjala pohár vína.
Aj doma, bývala som stále s rodičmi, som popíjala len vo svojej izbe. Navyše som používala tie známe triky – žuvačky, jedla zubnú pastu a podobne, takže dlho nikto nič netušil.
Alkoholik je presvedčený, že je najmúdrejší a najšikovnejší na svete, ale napokon sa prezradí.“
Strážili ma asi všetci anjeli sveta
Asi po roku sa Vandino popíjanie prestalo obmedzovať len na víkendy. „Pila som aj cez týždeň. Tolerancia alkoholu bola obrovská, pollitrovka vodky išla v pohode, raz som stiahla aj celú becherovku.
Často a rada chodieva na svoju chatu, kde dnes už bez problémov dokáže pozerať aj na partiu, zabávajúcu sa pri alkohole.
Foto: archív Vandy VavrovejŽila som v ohromnej eufórii, a zároveň v totálnych oknách. Nič som si nepamätala, dokonca ani dnes, keď mi niekto povie nejakú udalosť z tohto obdobia, nespomínam si na ňu. Ani sa nečudujem. Pila som naozaj veľa a robila som naozaj hrozné veci. Hovorím, že pri mne museli stať všetci strážni anjeli sveta, šoférovala som opitá, nedbala som na ostatných, na nič. Mala som všetkých „na háku“, ako sa slušne hovorí. Ale používala som oveľa tvrdší slovník. Nech si pindajú, nech si hovoria, čo chcú, hlavne, že ja mám čo piť.“
Pri poháriku sa zoznámila aj so svojím manželom. „Bola to nejaká oslava na chate, nepamätám si, čia, ale on tam bol pozvaný tiež. Zblížili sme sa vlastne tak, že sme stále hľadali zátku na otvorenú fľašu koňaku. Keďže sme ju nevedeli nájsť, vypili sme ju celú. Lenže kým on mal svoje pitie pod kontrolou, ja nie.“
Hviezda na liečení
Pribúdalo dní, keď Vanda po prepitom večere nebola schopná vstať do práce v laboratóriu. „Len som zavolala, že si beriem dovolenku. Veľmi rýchlo som ju však takto minula a veľmi rýchlo si aj šéfka všimla, že takto to ďalej nejde. No a keďže som nechcela prísť o prácu, musela som sa liečiť.“Začala dochádzať na ambulantnú terapiu do Centra pre liečbu drogových závislostí na známu Hraničnú ulicu v Bratislave. Ale ako vraví, na liečbu nebola pripravená.
„Stále som to brala, že ja nemám problém. Videla som tam ostatných, niektorí vyzerali naozaj ako trosky. Ale ja, namiesto toho, aby boli pre mňa výstrahou, som sa na nich pozerala ako na chudákov a cítila sa ešte viac ako hviezda. Vedela som, že nepijem ako iní, bežní ľudia, ale že som alkoholička, to som si nepripúšťala.“
Ani jej to nemal kto poriadne povedať, keďže jej priateľ, vtedy už snúbenec, žil vo Viedni, stretávali sa len párkrát do mesiaca, a pred rodinou pitie tajila.
Na Hraničnú pár mesiacov pravidelne dochádzala. „Vypila som Antabus (prípravok, ktorý má odradiť ľudí od pitia, po následnom požití alkoholu vyvoláva alergické reakcie), dostala pečiatku a chvíľu naozaj nepila. Raz som ale vyskúšala dať si po Antabuse víno, síce sa mi po tele vyhádzali škvrny, ale zistila som, že okrem toho sa nič nedeje, tak to bola pre mňa zelená ďalšiemu pitiu.“
Prvá liga vo Viedni
Do toho prišla svadba a Vanda sa presťahovala k manželovi do Rakúska. „Tam som už ťahala naozaj prvú ligu. Nebol deň, že by som nemala vypité, trikrát do týždňa som bola pod obraz boží.Manžel mal doma obrovské zásoby alkoholu, pila som v podstate zadarmo. Všetko som vyprázdnila. Muž chodil do práce, ja som bola celé dni doma a účinky alkoholu som si najprv vychutnávala. Chodila som po záhrade, spievala som si, a keď mal prísť manžel z práce, radšej som šla spať, nech ma nevidí, v akom som stave.
Zvládala som vypiť kvantá, no postupne som už bola ako žinka na riad, presýtená, ani ma to netešilo, nič som necítila..., “
Vandin manžel sa však mlčky neprizeral. Zalarmoval rodičov a padlo rozhodnutie, že Vanda sa musí liečiť. „Povedala som, že nechcem ambulantne, nech ma radšej zatvoria do ústavu. Tak sme vybavili psychiatriu v Pezinku. Ešte predtým moja sestra oslavovala narodeniny, čo som využila ako skvelú príležitosť na moju „rozlúčku s alkoholom“. Samozrejme, že mi už rodina nechcela nalievať, ale samozrejme, som si našla skrýšu na fľašu vodky vo vedľajšej izbe pod vankúšom, kam som odbiehala tešiac sa, ako som zas všetkým prešla cez rozum.“
Dvanásti zvracajúci mesiačikovia
„Cestou do liečebne mi bolo v podstate všetko jedno, nech ma zatvoria aj do klietky, zároveň som si však zúfalo želala, aby auto dostalo defekt, alebo aby sa skrátka niečo stalo. Nestalo sa však nič, šťastne sme tam došli a mňa tam na tri mesiace zatvorili.“Na toto obdobie spomína Vanda v dobrom. „Naozaj sa mi tam páčilo. Naučili ma disciplíne, zároveň mi ukázali, aký bordel som mala vo vlastnom živote, a ako som ho robila iným. Dali ma tam do poriadku, naučili ma upratovať, štopkať, robiť v záhrade... Neťahalo ma to ani domov, dokonca som ani nevyužila priepustky.
Mala som s kým hovoriť o svojich pocitoch, problémoch, boli tam abstinujúci alkoholici, ktorí hovorili o svojich cestách do života... Bolo to naozaj fajn.
Účinné boli aj skupinové terapie, zvlášť jedna, keď nás asi v polovici liečenia posadili do kruhu, ako dvanástich mesiačikov v rozprávke. Dali nám Antabus a kázali vypiť alkohol. Ešte sme si aj mohli vybrať, kto čo chce. Vybrala som si koňak a len som pričuchla, bolo mi zle. No museli sme piť. Samozrejme, že sme všetci zvracali. Neviem, čo bolo horšie. Či vlastné zvracanie, alebo ten zvuk, keď ostatní v kruhu zvracali do svojich vedierok. Ale najhoršie obstáli tí, ktorí zo zdravotných dôvodov nemohli toto absolvovať, nemohli užiť Antabus, a tak museli tieto naše vedierka potom umývať.“
Osudná lyžovačka
Keď pred Vianocami odchádzala, doktor jej povedal, že by mala navštevovať klub abstinujúcich alkoholikov a zmeniť doterajšie zvyky. „Varoval ma, aby som nešla na vianočnú lyžovačku, so starou partiou, na ktorú som sa práve chystala.
Vanda miluje prírodu celé roky a rada cestuje po výletoch.
Foto: archív Vandy VavrovejAle nepočúvla som ho. Na lyže som šla a hrozne ma rozčuľovalo, ako sa ku mne všetci z partie správali. Strážili ma, nedovolili mi piť. Lenže oni popíjali, napríklad čaj s rumom, a mne a deťom dali len čistý čaj. Dráždilo ma to, keď mi vraveli „ty nič nedostaneš“, nechcela som byť takto vyčlenená.
Mala som ďalej brať Antabus, no manžela som oklamala, že ho beriem a šla si svojou cestou. Ako prišli koledníci, ochotne som sa ponúkla odpratať poháriky po prípitku. Všetky som v kuchyni, samozrejme, podopíjala. Potom som si tajne dala kúpiť fľaše vodky, schovala ich za chatu do elektromerovej skrine. Všetci na mne videli, že niečo pijem, ale ja som ich presviedčala, že to nie je pravda, napokon, nič u mňa nenašli...
Ani by zrejme nenašli, keby v jeden večer nevypadla elektrina. Ako šli chlapi nahodiť poistky, vypadli na nich zo skrine moje fľaše. A bolo. Začala sa nová šnúra.“
Definitívny koniec
Na Veľkú noc bola Vanda opäť v Pezinku. „Už len na dva týždne, akože na prerušenie ťahu. Vtedy sa už so mnou doktor nemaznal, natvrdo, bez servítky sa so mnou porozprával a ja som pochopila, čo za človeka som dovtedy bola. Nezodpovedná, hulvátska, troska, ktorá má nábeh skončiť na ulici. Naozaj ma to zasiahlo. Doktor mi otvoril oči, akoby mi kopol do hlavy z oboch strán. Stála som potom na balkóne, fajčila a slzy sa mi valili po lícach.Dodnes som za túto lekciu doktorovi Černákovi vďačná. Tá mi naozaj pomohla. Keď ma po dvoch týždňoch vyprevádzal bez dlhých rečí s tým, že je to na mne, v mojich rukách, že mi radil tri mesiace a dva týždne, a že už mi teraz neporadí nič, prisahala som si, že moje ruky už alkohol nezoberú.“
Z klubu sa nevynáša
Odvtedy Vanda nepije. Začala chodiť do klubu, ako jej poradil doktor a vraví, že vďaka nemu vydržala abstinovať. „Naozaj som tým žila, chodievala som tam päťkrát týždenne, až mi známi vyčítali, že idem z extrému do extrému. Ale našla som sa v tom.
Na výlete na Islande, kam šli ako skupina z klubu.
Foto: archív Vandy VavrovejAlkoholik musí chodiť do skupiny, inak nemá šancu. Každý deň sám seba presviedčať, že to vydržím, je veľmi ťažké. Niekto to možno zvládne, väčšina však potrebuje pomoc ostatných. Kritických je najmä prvých päť rokov, človek je vtedy ešte zmätený. Keď začne myslieť na alkohol, vtedy ocení pomoc ostatných. Prídu, zoberú ho niekam von, na výlet, do prírody, alebo tak. Pomôžu prekonať krízu.
Platí zásada, že z klubu sa nevynáša, človek tam môže povedať naozaj všetko. Aj sa pohádať, aj tresnúť dverami. Je to kruh naozaj blízkych priateľov, ktorí o sebe vedia všetko a dokážu sa navzájom podržať. Chodievame spolu na výlety a stretli sme sa tam naozaj ľudia kadejakých profesií.“
Cez klub sa dostala aj k žurnalistike. Zoznámila sa tam s viacerými novinármi a v polovici 90-tych rokov začala pracovať v tlačovej agentúre SITA, odkiaľ prešla do Pravdy. Počas novinárskej kariéry čelila okrem iného i nelegálnym zásahom do súkromia v kauze odpočúvania novinárov, no dokázala sa preniesť cez všetky nepríjemnosti aj neoprávnenú kritiku. Tolerovať, odpúšťať, byť čestná, rozlíšiť naozaj podstatné a nebojovať s nezmyselným, sa naučila už dávno na početných terapeutických sedeniach.
Deti nemám, a nemrzí ma to
Deti nemá. „Pri tom, ako som žila, si vravím, že je dobré, že som dieťa nemala. Trpelo by. Viem, ako premýšľa alkoholik. Je ti vtedy jedno, či ti plače dieťa alebo hocikto iný, nebudeš ho brániť. Vidíš len seba a budeš si brániť iba svoj chľast. Nech ti dajú všetci pokoj.“Vanda je dnes so svojou minulosťou zmierená. Vybojovala si ťažký boj samej so sebou, po ktorom získala silu na ďalšie ťažké skúšky. Za tie roky pochovala otca, manžela aj mamu, bojuje s vlastnými zdravotnými problémami, ktoré však s alkoholom nesúvisia.
O tom, čo prežila, otvorene hovorí a bez problémov dokáže zniesť aj akcie, na ktorých sa pije. „Zistila som, že bez alkoholu je to úplne super. Keď vidím piť iných, myslím na to, ako im bude na druhý deň zle, dobre to poznám... Čo si však kontrolujem, je svoj pohár. Keď sú už ľudia rozjarení, nalieva sa kadečo kadekomu. Vždy si strážim, čo mám v pohári. Lebo stačí jediný podnet a som v tom znova. Keď sa už človek prepil do závislosti, má v mozgu akési centrum blaha, a k nemu akoby vypálenú cestu, takže chce-nechce opäť tam skĺzne. Iná cesta než abstinovať pre alkoholika nie je.“
