Misha a jej dcéry sú na dedine šťastné.
Foto: Misha„Čo za dobu to žijeme?“ Nemáte pocit, že túto otázku počujete alebo čítate čoraz častejšie alebo si ju často kladiete aj vy sami? Žiaden strach, tento článok nechce a nejde nikoho deprimovať. Práve naopak, má priniesť nádej, že sa všetko ešte stále dá zvrátiť k lepšiemu a mnohé z vecí, pri ktorých sa v dnešnej dobe chytáme za hlavu, sa nás môžu prestať týkať.
Stačí, ak sa zamyslíme nad tým, ako chceme žiť a ako dlho tu chceme byť. Aby som nepísala v hádankách a len všeobecne, popíšem to na príklade z môjho vlastného života.
„Parkujem“ v nervóznej kolóne na Prístavnom moste a zo zadného sedadla sa opakovane ozýva iritačná otázka päťročných hláskov dvojmo: „Mamíííí, už sme tam? Kedy tam už budeme? Mamííí, som hladná. Mamííííí, a kúpiš mi toho jednorožca s blikavými očami? …“
Modlím sa, aby sa kolóna konečne pohla a my sme prišli domov do jedného zo satelitných „mestečiek“ pri Bratislave skôr, než moje dvojičky budú zomierať od hladu a ja budem znova nútená zastaviť niekde na pumpe a kúpiť im na jedenie jeden z tých vrcholne nezdravých éčkových nezmyslov.
Môj telefón zvoní už asi 48. krát od rána a ja si uvedomujem, že som znova zabudla vybaviť niečo dôležité, zavolať niekomu, kto odo mňa niečo očakáva alebo potrebuje a tiež, že som sľúbila zavolať mojej blízkej kamoške a „podať jej kyslík“ po čerstvom rozpade ich vzťahu.
Ako keby sa všade navôkol všetko rúcalo. Od vzťahov, cez zdravie ľudí - toľko z mojich rovesníkov tu už nie je a to som stále pomerne mladý človek. Vzťahy sú akési plytké, ako keby ľudia neboli schopní naozajstného, hlbokého a hlavne trvalého citu. Čím to je? Tým, že na sociálnych sieťach je toľko možností niekoho náhradného nájsť, keď nie sme s partnerom spokojní? Alebo sme príliš zahltení povinnosťami, naháňame sa od rána do večera, aby sme zvládali všetko, čo sa zvládať má?
Odchod z mesta považuje Misha za svoje najlepšie rozhodnutie v živote.
Foto: MishaTento podvedomý stres bol mojou dennou rutinou 25 rokov. Prešla som takmer troma dekádami a tromi povolaniami, vždy v snahe siahať v nich na vrchol profesionality.
Za prvých desať rokov som ako prekladateľ, tlmočník aj lektor angličtiny pochodila pracovne mnoho krajín Európy. Za ďalších 10 rokov v hudbe a šoubiznise som stretla tisíce ľudí a zahrala stovky koncertov. Paradoxne, som za ten stres a perný život vďačná. Priniesol mi totiž veľmi dôležité zistenie: nie je nič dôležitejšie ako pokoj v duši. Nie je to nič nové pod slnkom, ale musela som si prejsť všetkým tým humbukom, aby som prišla na to, že najdôležitejšie je byť so svojim životom spokojný.
Keď sa aj mne rodinný život rozpadol, pocítila som potrebu skoncovať so zbytočným podvedomým stresom vo veľkomeste, zanechala som moje čerstvo vybudované vytúžené nové bývanie v meste a presťahovala som sa s mojimi predškoláčkami do dedinky vedľa malého mesta na rozhraní západného a stredného Slovenska. Začal mi prekážať konzumný spôsob života v meste a nechcela som, aby tak vyrastali moje deti.
Našla som dobrú školu v meste neďaleko našej dediny. Náš život je tu nádherný a tak isto plnohodnotný so všetkými vychytávkami, aké by sme ako mestskí ľudia očakávali. Na dedine je tiež veľa šikovných, vzdelaných aj talentovaných ľudí.
Lokálne suroviny určite pomáhajú nášmu zdraviu, veď už dva roky som nekúpila v obchode vajíčka, mäso ani väčšinu zeleniny a ovocia. Moje deti odvtedy ani raz neochoreli, expirovali mi už všetky kvapky do nosa aj ostatné lieky. Deti sú často na vzduchu a nemusím sa ani zďaleka o ne toľko báť, ako v meste. Myslím, že im to veľmi pomáha k samostatnosti a zodpovednosti.
Život na vidieku prospieva všetkým, expirovali mi už všetky kvapky do nosa aj ostatné lieky, vraví Misha.
Foto: MishaTelku pozerajú len minimálne a nebojujú o elektroniku, ako by určite bojovali v meste pod vplyvom okolia. Myslím, že odísť z mesta bolo moje najlepšie rozhodnutie v živote. Bolo veľmi spontánne a doslova zo dňa na deň.
Samozrejme, väčšina ľudí takúto možnosť nemá. Vo veľkomeste ich drží práca a nájsť ju v malomestskom prostredí nie je jednoduché. Ale ak tú možnosť človek má, určite je to skvelý nápad.
Zažila som vo svojom živote naozaj dosť, niektorí mi vravia, že aj na tri životy dopredu. Ale až teraz mám pocit, že naozaj žijem. Ako sa hovorí, všetko je o ľuďoch a ja som si uvedomila, že musím svoju energiu venovať mojim najbližším, lebo sa mi to neskôr v živote od nich vráti. Dúfam.
Okrem mojich detí a najbližšej rodiny mám na mysli aj dobrých priateľov. Napríklad, jedna z mojich najbližších kamarátok so svojím manželom žije už 40 rokov, vybudovali spolu úspešnú spoločnosť, ktorá stavia ľuďom bývanie. Pred 20 rokmi som si u nich objednala môj prvý byt a odvtedy vnímam ich správanie, prácu a ich úžasný vzťah ako v dnešnej dobe veľkú vzácnosť.
Obdivujem, keď ľudia napriek úspechu a vysokej profesionalite stále majú v sebe pokoru a skromnosť, nepotrebujú sa na všetky strany prezentovať a vedia si užívať tie najobyčajnejšie chvíle a činnosti. Čím viac času s takýmito ľuďmi trávim, tým kvalitnejšie a zmysluplnejšie žijem.
V týchto dňoch vo svojej záhrade.
Foto: MishaNa vidieku som našla ľudí s podobnými kvalitami tiež. Rada sa nimi obklopujem. Inšpirujú ma k tomu, ako lepšie a spokojnejšie žiť. Jednoducho ma posúvajú bližšie k pokoju v mojej duši.
Navyše, mám pocit, že keby som sa teraz zavrela do štúdia, „vypľuvla“ by som dva albumy na počkanie, toľko mám v hlave nakumulovaných hudobných a textových nápadov. Ale vôbec pre mňa nie je podstatné, či to bude počuť polka národa alebo len moje deti.
Radosť z tvorby je u mňa rovnaká. Kľudne by som si hrávala koncerty hoci aj len tak pre radosť, len moji hudobníci sú priďaleko a tak by z toho bolo len drahé hobby. Nevadí, podstatné je, že nám je dobre.
Aj keď samozrejme, depky sú z mnohých vecí: z politickej situácie, z rozpadajúcich sa rodín, z pocitu únavy, že už nevládzem byť aj mama aj otec v jednom… Ale na konci dňa je ten dobrý pocit, že moje deti tu majú oveľa krajšie detstvo a na oblohe je miliónkrát viac hviezd ako predtým.
Nejdem vás nahovárať, aby ste mesto vymenili za vidiek, ale ak sa s touto myšlienkou už pohrávate, nebojte sa toho. A ak to pre vás vôbec neprichádza do úvahy, aspoň častejšie vymieňajte obrazovku či displej za prechádzku v prírode, výlet do detského kútika za návštevu jaskyne a obed v reštaurácii za domácu šošovicovú polievku s klobáskou.
Nenechajte podvedomý stres z mestského uponáhľaného života oberať vás o samotnú a tak podstatnú radosť zo života. Možno niekedy postačí aj tak málo, ako napríklad počas rýchlo sa rútiaceho dňa na dve minúty vypnúť, zastaviť sa a poslať svojej polovičke milú správičku alebo len jediné krásne slovo. A povýšiť to na svoju dennú rutinu.
