Misha a jej dvojičky. Cítim sa šťastná, hovorí.
Foto: MishaAko sa vám žije v ústraní? Nechýba vám showbiznis?
Showbiznis mi naozaj úprimne vôbec nechýba. Čo mi však chýba, je aktívne sa venovať hudbe, teda koncerty, skúšky s kapelou, písanie pesničiek a nahrávanie v štúdiu. To by som naozaj brala naspäť. Ale to sa nedá robiť na polceste, jedine naplno. A to by bol už aj nutný návrat k showbiznisu.
Nechcete sa vrátiť, pretože showbiznis u nás nesie so sebou „príliš veľa nezmyslov“, ako ste sa raz v minulosti vyjadrili? Akých?
To, čomu ja hovorím nezmysly, je pretvárka, intrigy, závisť a v neposlednom rade bulvár, ktorý zničí život asi každému normálnemu človeku s hodnotami a úmyslom ochrániť si svoje súkromie. Nemusíme mať čo skrývať, aby sme si želali ochrániť si súkromie. Jednoducho chceme z toho vynechať rodinu a blízkych, ktorí si to neprajú ani nezaslúžia. Preto som už pri zistení, že sa stanem mamou, hneď rozhodla, že tomu určite svoje deti podrobiť nemienim. Ak sa pre taký život raz rozhodnú ony samé, nebudem im v tom brániť.
Čo im budete odporúčať, ak vás budú chcieť v hudobnej kariére napodobniť?
Nikdy nechcem deťom v ničom rozumnom brániť. Na Vianoce práve dostali prvý naozajstný hudobný nástroj – ukulele. Veľmi chceli hudobný nástroj, tak som zvolila niečo nenáročné a zároveň vhodné ich veku. Mať radosť z hudby je úžasná vec do života a pomáha ako terapia aj v ťažkých chvíľach. Či ich to chytí, ukáže čas. A či to budú chcieť aj praktizovať v prípadnom showbiznise, to už nechám na ne. Určite sa ale budem snažiť to ustrážiť v tínedžerskom veku. Ak sa mi podarí ich vychovať k pokore a úcte, nebudem sa až tak báť, že by im ten do istej miery neúprimný svet až tak zasiahol do povahy a sklamal ich na celý život.
Vravíte k pokore a úcte. Máte zásady, akými sa riadite?
Nie som z tých, čo nechávajú deti, nech sa „vychovajú“ samé, dostanú do ruky tablet a – vybavené. Ja techniku milujem a veľa jej aj mám, ale naše deti k nej prístup nemajú. Chcem z nich vychovať dobrých ľudí, pokorných, s hodnotami, šikovných a schopných hlbokého citu. V dnešnej konzumnej dobe je to celkom výzva a preto sa zásadám nedá vyhnúť.
Svoje dcéry Misha fotí rada a veľa.
Foto: MishaAké to sú?
Nemávame napríklad pustené televízne stanice. Ani nemáme káblovku. Dievčatá pozerajú len cielene rozprávku z DVD, aj to nie denne. Nejeme pri pozeraní televízora, ale len spoločne pri stole. Výnimkou je k rozprávke nakrájané jablko, mrkva a podobné zdravé „mňamky“. Na stole pri jedení nesmie byť mobilný telefón ani iná elektronika. Nemáme doma žiadne sladkosti v zásobe. Ak chcú sladkosť, ideme si tú jednu na zjedenie kúpiť, samozrejme nie každý deň. Každý večer pred spaním čítame aspoň dve rozprávky. Lebo pochopiteľne, každá si musí vybrať svoju. Niekedy sa mi ani veľmi od únavy nechce, ale oni na tom trvajú, tak sa musím premôcť. A niekedy ma to tak zmôže, že rovno s dcérami zaspím. Ráno som potom hore už o piatej a vychutnám si kávu na kuchynskom gauči, keď slnko vychádza spoza kopca oproti a zaleje celú kuchyňu. Asi o 90 minút ku mne pricupitajú dva strapaté rozospaté pyžamkáče a to je najviac. To je môj život.
Zmenili sa vám po narodení dcér priority, pohľad na určité veci?
Deti mi vniesli do života úplne iný pohľad na mnohé veci. Nikdy som sa predtým tak nebála o seba, ako sa viem báť o deti. Som oveľa opatrnejšia vo všetkom, čo robím, od šoférovania až po to, čo jeme a kam chodíme. Zároveň ma naučili odvážiť sa k veciam, ktoré by som dovtedy nezvládla a ani sa na ne nedala.
Čo napríklad?
Predtým som mala takú arachnofóbiu ze som bola schopná pri spozorovaní malého pavúka v aute zavolať kamošom, aby prišli pre moje auto a odviezli ho na kompletné interiérové čistenie. Ja som radšej šla domov taxíkom. Dnes viem, že keď veziem v aute deti, nemôžem ich ohroziť prudkým brzdením, pretože zbadám pavúka. To je len malý príklad. Mnoho vecí ma predtým vedelo utrápiť a dnes sa nad nimi len povznesiem, lebo sú pre mňa zrazu nepodstatné.
Vraví sa, že dvojčatá sú si veľmi blízke stále, prepojené aj po narodení – máte aj vy ten pocit z vašich dcér?
Mia a Nala sú prepojené úplne vo všetkom. Keď predtým jedna ochorela, druhá bez nej odmietala ísť sama do škôlky a do dvoch dní ochorela tiež. Všetko robia spolu, všade chodia spolu. Najhoršie je, keď si jedna zmyslí, že si už neprosí večeru a druhá hneď opakuje a svoje jedlo nedoje. Ak sa mi podarí jednu z nich presvedčiť, aby dojedla, mám šancu, že sa pripojí aj druhá. Som zvedavá, či to tak ostane. Majú sa naozaj veľmi radi a mňa často dojíma, keď sa začnú objímať len tak a vravieť si navzájom: ľúbim ťa, sestrička. To mi vie vyliečiť aj najhoršiu depresiu (úsmev).
Zasnežený pozdrav.
Foto: MishaSú aj u vás na programe dňa niekedy zvady o rovnakú vec, tanierik, hrnček?
Niekedy sa mi až rozum zastavuje, na akých blbostiach vie vzniknúť spor. Minule asi hodinu hľadali v podkroví asi centimetrovú figúrku zajačika. Keď ju našli, začali sa o ňu hádať a musela som ísť pomôcť nájsť tu druhú, lebo pochopiteľne, my máme doma všetko dvojmo.
Chodia už do školy?
Narodili sa v polovici leta a o 5 týždňov predčasne. Preto bol odklad školy o rok úplne jasný. Inak sú šikovné, samé sa naučili takmer všetky písmená a napol už aj čítať a počítať. Vedia plynule anglicky, lebo ja s nimi od narodenia inak nerozprávam. Ale sú stále hravé a detské. A hlavne som sa obávala, že s príchodom do nového kolektívu by ako predčasniatka asi chorľaveli, tak pôjdu do školy ako čerstvo sedemročné až v septembri. Keď som ich však dala do novej škôlky v Zlatých Moravciach, zatiaľ vôbec neochoreli, ani len kašeľ alebo soplík.
Čomu to pripisujete?
Zdravšiemu životu na vidieku, ovociu a zelenine len zo záhrad v okolí, jeme len lokálne veci a to robí svoje. Čistejší vzduch asi tiež pomáha a celkovo oveľa menej stresu, ktorému sa vo veľkomeste nedá zabrániť.
Netreba ani zoo, ovečky priamo za plotom.
Foto: MishaPrečo ste sa presťahovali?
Od septembra už nebývame v Bratislave, presunuli sme sa do malomestského prostredia, do domu, ktorý som postavila pred deviatimi rokmi ako miesto „úniku“ zo zhonu. Toto leto som prišla na to, že chcem, aby tu vyrastali naše deti. A je nám tu veľmi dobre.
Nesťažuje vám to prácu?
Keď som niektorým mojim klientom povedala, že som sa po 25 rokoch odsťahovala 130 kilometrov z Bratislavy, vôbec im nerobí problém prísť za mnou sem, napríklad cez víkend. A ja mám tým pádom milú návštevu aj pre deti, keďže klienti často majú deti vo veku mojich. Oni tu radi pobudnú aj pol dňa, deti sa spolu zahrajú, potom nafotíme v krásnom prostredí aj vonku aj vnútri. Ja mám pre deti dobrý program na víkend, pre seba zároveň prácu (mousehousephoto.wixsite.com). Klienti zasa majú krásny víkendový výlet a možnosť mať celú rodinu nafotenú, čo je obyčajne cez pracovnú dobu problém. Moje deti tak ani nepociťujú, že práve pracujem, a to je ideálne. Inak ale nemám problém počas pracovnej doby aj párkrát do týždňa ísť fotiť do Bratislavy, či už vonku alebo v mojom ateliéri, ktorý v hlavnom meste stále mám. Stíham sa do Moraviec vrátiť a vyzdvihnúť deti zo škôlky.
Čo robievate vo voľnom čase?
Nemám ho veľa, ale nevadí mi to. Milujem svoju prácu a deti. Teda aj väčšinu voľného času venujem im. A keď už mi predsa len nejaký zvýši, stretnutie s dobrou kámoškou na káve je to, čo si rada dám. Rada si prelistujem časopis o bývaní. Inak všetky moje hobby činnosti z minulosti ako je napríklad decoupage (dekupáž) a iné handmade záľuby teraz robím s mojimi dcérami. A to je aj pre mňa relax. Kým sa teda nezačnú hádať napríklad o trblietkové lepidlo alebo štvorfarebnú farbičku… (smiech).
Umelecké sklony dievčatá po mame majú, aj keď spev to zatiaľ nie je.
Foto: MishaPodedili dievčatá vaše umelecké sklony?
To ešte neviem posúdiť, ale mám pocit, že ich majú. Možno nie k spevu, ale Nala vie napríklad krásne vymýšľať rozprávky. Niekedy naozaj žasnem, aké príbehy vie sama vymyslieť. Ja by som to ani teraz nedokázala. Tiež ich veľmi baví kresliť. Dala som ich na výtvarnú a chodia aj na tanečnú.
Ako sú na tom so spievaním?
Myslím, že spievajú priemerne. Zatiaľ v tom nejaký výnimočný talent nepozorujem, uvidíme, či príde. Ja si však nezakladám na tom, aby to bol práve spev. Len by som chcela, aby to bolo čokoľvek, čo budú robiť s veľkou radosťou a vášňou. Je úžasné mať v živote veľké hobby – či je to šport, hudba, maľovanie alebo niečo úplne iné. Len nech to človeku napĺňa život, lebo inak ľudia pociťujú prázdnotu, aj keď majú dobrú prácu a všetko ostatné.
Keď ste končili hudobnú kariéru, vraveli ste, že hudbu budete skladať aj naďalej, len sa ňou nebudete živiť. Skladáte? Nie je vám potom ľúto, že to nik nepočuje?
Áno, niekedy kúsky skladám, ale dokončiť ich treba už až v štúdiu. A to sú už aj náklady v tisícoch. Ak sa to robí s cieľom celého albumu alebo aspoň singla do rádií, ok. Ale ja nemám energiu tlačiť to do rádií. A celý album v dnešnej dobe je nenávratná investícia slušného ročného platu. Ja som už roky fotografkou a je to najlepšia práca, akú si viem predstaviť. Prichádzam do styku len s usmiatymi rodinkami, ktoré sa vracajú, pretože sa snažím robiť to najlepšie ako dokážem. Baví ma sa v tom stále vzdelávať a posúvať na vyššiu úroveň. Deti môžem mať pri takej práci so sebou a pri úprave fotiek sa len usmievam na monitor a predlžujem si tak život. Čo iné okrem zdravia si môžem priať?
Máte okrem fotografovania rozbehnuté aj iné projekty?
Fotografia je moja hlavná činnosť (facebook/misha.mp.photography) a priznám, že zaberá aj so vzdelávaním sa a prípravami fotoprojektov takmer všetok môj pracovný čas. Venujem sa aj interiérovému dizajnu, ale viac-menej len pre mňa a blízkych. Sem tam idem spievať, ak je to udalosť, ktorá má pre mňa význam a prinesie mi radosť.
Domáca pohoda.
Foto: MishaAk sa pozriete dozadu, čo bolo za tých šesť rokov, odkedy sa vám narodili dcéry najťažšie zvládnuť?
Veľmi ťažké bolo pre mňa obdobie, keď mali rok plus a začali chodiť. Jedna sa postavila na odrážadlo a držala sa volantu a druhá to po nej zopakovala na opačnej strane 10-metrovej chodby. Ja som stála v strede a rozmýšľala, kde mám svoj klon, a ktorá sa prvá prizabije, kým k nej dobehnem. Celé tri prvé roky som takmer nespala. Dala by som vtedy všetko za jedinú noc neprerušeného spánku.
Ktorú fázu materstva ste si naopak, najviac užívali, prípadne by ste ju chceli vrátiť?
Keď si niekedy pozerám fotky z toho obdobia, do dva a pol roka, boli tak nádherné, že človek sa musel usmiať už len pri pohľade na ne. Ale každé obdobie je pre mňa úžasné a prináša stále nové radosti. Od prvých krokov až po prvé hlášky, z ktorých niekedy neviem, či vybuchnúť od smiechu alebo sa rozplakať. Pozná to asi každý rodič, ale ja si to intenzívne uvedomujem a naozaj vychutnávam. Ľahšie potom zvládam to ťažké, čo to prináša spolu s radosťou.
Mishine dvojičky si na vidieku užijú prírodu dosýta.
Foto: Misha
Namiesto detských kútikov kopa dreva.
Foto: Misha
