Komunikáciu so svojimi deťmi v angličtine vníma Misha ako dar, ktorý im uľahčí neskoršie rozhodovanie v živote a otvorí mnoho dverí.
Foto: Mia Vargová, Mishina dcéraAko vraví, nejde jej o to, aby z dievčat vychovala vychytených odborníkov, čo raz vyštudujú prestížne univerzity, angličtina však otvára dvere kamkoľvek. „Chcem, aby boli spokojné a šťastné, aj keby sa rozhodli, že budú napríklad predávať kvetiny. Hlavne nech ich to napĺňa,“ vraví niekoľkonásobná zlatá slávica, ktorá dala zbohom šoubiznisu, aby sa venovala deťom a fotografovaniu.
Prečo ste sa rozhodli hovoriť s dcérami len po anglicky?
Aby som im dala do daru niečo, čo som ja musela pracne (aj keď s láskou) vydrieť. Navyše dvojjazyčnosť cibrí mozog k ľahšiemu fungovaniu aj v iných predmetoch a oblastiach. Už asi ako dvadsaťročná som si zaumienila, že raz svoje deti naučím anglicky. Mne to veľmi uľahčilo život a otvorilo mi to všade dvere. Navyše mi to i krásne zarábalo, kým som sa tým živila. V tehotenstve som čítala knihu Jeden človek, dva jazyky od Jozefa Štefánika a môj zámer som potom s ním písomne skonzultovala.
Na verejnosti spieva len príležitostne, venuje sa predovšetkým svojim dvom deťom a fotografovaniu. Okolo rodiny sa často točí aj jej práca, zameraná najmä na fotenie detí a rodičov. Fotí vonku aj v interiéri, okrem rodiniek aj čokoľvek iné, napríklad krajinky, mestá, makro. Vždy bez kulís a svietiacej techniky, len s prirodzeným svetlom. Viac o jej práci si môžete pozrieť na Facebooku (Misha Photography), o súkromí na Instagrame (michaelamishapalova).
Počula som rôzne predsudky aj upozornenia, že deti začnú neskôr rozprávať, ale nevenovala som tomu prehnanú pozornosť. Áno, začali rozprávať až tesne pred dovŕšením troch rokov, ale u dvojičiek to je pomerne bežné. Jednoducho si rozumejú. A potom trvalo ďalšie skoro dva roky, kým povedali ucelené vety aj anglicky. Slovíčkami reagovali anglicky aj oveľa skôr, ale celé vety tvorili až ako takmer päťročné. Nikdy som ich nenútila odpovedať mi po anglicky. Nechávala som to úplne na ich ochotu loviť to v hlavičkách. Nechcela som im k tomu vytvoriť odpor. Tak som trpezlivo počkala, kým to samé rozbehnú.
Na to, aby ste namiesto materinského jazyka komunikovali s deťmi v angličtine, ste sa v nej museli cítiť úplne „doma“. Aké je vaše vzdelanie v tejto oblasti?
Začala som s angličtinou ako desaťročná na základnej škole. Je intenzívne súčasťou môjho života už 34 rokov. V osemnástich som si z nej urobila štátnicu s oprávnením vyučovať na základných a stredných školách. Potom som vyštudovala anglický jazyk a literatúru na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Ach, to znie oficiálne, no je to to menej podstatné (úsmev). To podstatné je, že som ju od začiatku milovala, cielene vyhľadávala všetko, čo ma v nej mohlo posunúť. Najväčšími mojimi zdrojmi boli hudba a filmy. Od 18 rokov som začala tlmočiť a učiť v jazykových kurzoch. Dodnes sa angličtine intenzívne venujem. Som typ človeka, ktorého baví sa stále vzdelávať, či už je to fotografia, zdravie, výchova detí a podobne. V angličtine je oveľa väčší výber materiálov.
Povedali ste svojim deťom občas niečo aj slovensky, alebo stále je to len angličtina?
Nespomínam si, že by som na ne niekedy cielene prehovorila slovensky. Sem-tam použijem slovenský výraz na niečo, s čím sa prvýkrát stretli napríklad v škole a nevedeli by to hneď z anglickej vety pochopiť. Napríklad „premet“ na telesnej. Ale potom v ďalšej komunikácii ho už poviem anglicky. Tak získajú aj veľa slov, ktoré by im len hodiny angličtiny nikdy nedali.
Nemyslíte si, že keby sa začali učiť angličtinu v neskoršom veku, dokázali by to rovnako dobre? Ako sa vraví, život, resp. pobyt v cudzine je tá najlepšia škola, aj jazyková...
Samozrejme, že by to asi zvládli. Ja som ich však chcela ušetriť tejto námahy, aby si ju ušetrili na niečo iné, alebo aby zvládali aj ďalšie jazyky ľahšie. Navyše, mohli by natrafiť aj na „zlého“ učiteľa a mňa by ako učiteľa nemuseli úplne akceptovať. Pobyty v cudzine sú v útlom veku náročné a v neskoršom už aj riskantné, keď ide tínedžer bez rodiča. Keď mám možnosť im to takto „darovať“, prečo nie? Ja si prepínanie do angličtiny vôbec neuvedomujem, pre mňa to nie nejaká námaha. Asi ako keď niektorí hovoria v rodinách aj slovensky aj maďarsky. A pritom obaja rodičia ovládajú oba jazyky.
Raz mi padla sánka, keď som si pre seba po anglicky rýchlo zamrmlala, že sme tú fľašu s čajom zabudli padnutú v kúpeľni pod prebaľovacím pultom… a moje vtedy ročné dieťa sa vybralo do kúpeľne, zohlo sa pod ten pult a prinieslo mi tú fľašu. Uvedomila som si, že mi do detailu rozumie.
Ale ešte je tu jeden dôležitý rozdiel. Napočúvať, alebo „pochytiť“ jazyk je úplne niečo iné ako sa ho naučiť v škole, teda na základe gramatických pravidiel. Vnímam to, keď počujem moje dieťa použiť správne nejakú gramatickú štruktúru, akú ani moji spolužiaci na vysokej škole nevedeli správne použiť. Ovládali pravidlá teoreticky, ale nikdy to spontánne v reči nepoužili. Ak deti od narodenia napočúvajú správne hovorený jazyk, majú šancu sa ho naučiť na úrovni rodného jazyka. A to je obrovský rozdiel. Dúfam, že moje deti budú o niekoľko rokov ovládať angličtinu oveľa lepšie ako ja. Ja som za svoj život prečítala odhadom asi 400 kníh a stále sú sem-tam slová, ktoré si musím pozrieť. Ak budú mať moje deti vzťah k čítaniu, budú na tom raz oveľa lepšie, ako ja. To však zatiaľ u prváčok neviem posúdiť.
Čo vravíte na názor, podľa ktorého by mal každý rodič hovoriť so svojimi deťmi v rodnom jazyku, pretože je to najprirodzenejšia forma komunikácie, rodič najlepšie ovláda všetky jeho odtienky, vyjadrujúce city, nehu, prípadne stavy, na ktoré sa niekedy ťažko hľadajú slová aj v rodnej reči...
Ak chce dať rodič dieťaťu dar ďalšej reči, musí ju on sám mať na úrovni veľmi blízkej rodnému jazyku. Určite by som to neradila rodičom, ktorí nevedia daný cudzí jazyk poriadne. Ale ak sa v ňom cítia úplne istí, rozprávajú plynule a gramaticky správne, tiež ak ovládajú aj všetky možné odtiene významov, frazeologické, literárne aj emocionálne výrazy, nevidím dôvod, prečo by dieťa malo byť ochudobnené o naozajstné „komfortné“ jazykové výrazy od rodiča. Ja sa v tom cítim komfortne a mojim deťom denne jazykovo vyjadrujem toľko citu a nehy, že mi to je niekedy až divné. Čo ma skôr mrzí je to, že angličtina vlastne nemá tie naše milé slovenské zdrobneniny.
Ak by ste to mali zhodnotiť, ako vaše dcéry ovládajú angličtinu a ako slovenčinu?
Slovenčinu ovládajú naplno ako materinský jazyk, keďže ju majú v prevahe oproti angličtine. Ja som jediný zdroj ich angličtiny, spolu s kreslenými filmami a knižkami. Väčšinu času trávia v škole a s kamarátmi a vtedy aj potom mi odpovedajú väčšinou slovensky. Ak však víkendujeme v trojici, už zrána sa začnú aj medzi sebou rozprávať anglicky a so mnou tiež. Vedia vyjadriť všetko, čo potrebujú, a keď niečo nevedia, povedia to slovo alebo aj polku vety po slovensky. Nikdy ich nenútim, aby hovorili anglicky. Len ich napomeniem, aby sa snažili povedať vetu celú v danom jazyku. Poviem im, že sa nehovorí: Where are my topánky? ale Where are my shoes? Veď predsa vieš slovo „shoes“. Ona je ho len v danej chvíli „lenivá“ vyloviť z pamäti.
Mia a Nala:
Ako a od koho sa učili po slovensky, keď ste s nimi vy hovorili po anglicky?
Od všetkých ostatných: od otca, od mojej mamy, ktorá s nami od ich narodenia strávila prvé asi štyri roky každý víkend tri dni. A ona sa im venuje najviac ako sa len dá. Keď nastúpili ako trojročné do škôlky, mali len slovenčinu a so mnou boli až po škôlke. Pochopiteľne, ešte potrvá, kým budú v angličtine plynulejšie. Ale viditeľne to postupuje a ja vôbec nič nesilím, vôbec nič ich „neučím“, len na ne anglicky rozprávam. A slovensky rozprávam na všetkých okolo.
Dochádza aj k nejakým úsmevným situáciám, ak dievčatá niečo milo skomolili alebo vyskladali viacjazyčné vety?
Často si vyrobia v slovenčine vlastný výraz na základe anglického výrazu. Napríklad náš škrečok je taký „kjútko“ - z anglického výrazu „cute“, čo znamená „milý“ alebo „zlatučký“. Vždy sa rozosmejem, keď si spomeniem, ako som im osemmesačným zo žartu hovorila „It doesn’t matter“ (To nevadí) a oni krčili nedbanlivo plecami a smiali sa na mňa.
Raz mi padla sánka, keď som si pre seba po anglicky rýchlo zamrmlala, že sme tú fľašu s čajom zabudli padnutú v kúpeľni pod prebaľovacím pultom… a moje vtedy ročné dieťa sa vybralo do kúpeľne, zohlo sa pod ten pult a prinieslo mi tú fľašu. Uvedomila som si, že mi do detailu rozumie.
Ale najviac sa bavíme, keď sa napríklad ich otec alebo babka snažia zamachrovať a povedať dve slová anglicky. Vtedy dostanú „kvapky“, že „ty tak radšej nehovor. Lebo sa to vyslovuje inak.“
Akú metódu komunikácie ste s nimi volili – od samotných začiatkov? Riešili ste s nimi aj gramatiku, alebo len ako sa čo povie, ako to bolo neskôr?
Volila som takú metódu, ako ste vy volili pri komunikácii s vašimi deťmi po slovensky, teda žiadnu špecifickú. Žiadna mama v rodnom jazyku nevysvetľuje svojim malým deťom gramatické pravidlá. Oni to jednoducho nasajú. A vedia to správne používať. Gramaticky to odôvodniť sa naučia neskôr v škole na hodinách angličtiny (prípadne ich to budem učiť ja, keď príde čas). Ani ich neučím, čo sa ako povie, dozvedajú sa to z reči a z predmetov okolo. Tak ako pri „učení“ batoľaťa materinský jazyk. Ale majú už sedem rokov a tak sa už púšťame aj do rôznych komplikovanejších debát. Minule som im cestou autom vysvetľovala, čo sú to slnečné kolektory na poliach a ako vyrábajú elektrinu. A takto si vysvetľujeme všeličo podobné. Odkedy som im ukázala, ako plasty plávajú v oceánoch, často sa ma pýtajú na ekologické veci. Niekedy sa strašne nasmejem, keď mi to začnú po svojom reprodukovať. Vtedy sú „múdre ako rádio“ a dotvárajú si to na vlastné teórie.
Skúšate priberať aj iné jazyky?
Ďalší jazyk priberú až v škole s ostatnými a aký, to sa spoločne rozhodneme podľa okolností. Ešte máme čas.
Čo by ste odporúčali rodičom, ako viesť deti k tomu, aby ovládali cudzie jazyky?
Do šiestich rokov má mozog dieťaťa obidve hemisféry „emocionálne“, neučí sa na základe pravidiel, ale nasáva. Dať ho vtedy na nejaké „hodiny angličtiny“ je podľa mňa len záťažou, kedy sa dieťa má proste len hrať. Ale ak je možnosť ho pravidelne brávať do cudzojazyčného prostredia, kde sa v danom jazyku len hrá a trávi čas, to už význam má. Dieťa sa možno nenaučí hneď rozprávať, ale pochytí základ a bude mať potom na čom stavať. Tiež je dobré deťom púšťať rozprávky v danom cudzom jazyku, ak už dieťa televízor pozerá. Deti radi pozerajú to isté dookola. A to treba využiť. Aj keď ja nie som zástanca každodenného sledovania televízora u malých detí. Držím palce každému, kto sa pre intenčný bilingvalizmus rozhodne, aby sa mu podarilo vzbudiť u svojho dieťaťa k cudziemu jazyku vzťah, aby ho neskôr samo rado študovalo. Uľahčí mu to život a to je veľká devíza.
Je pravda, že vy ste do svojich 27 rokov v anglicky hovoriacej krajine neboli? Nie je to hendikep, dá sa jazyk naučiť a najmä správne vyslovovať aj tak?
Áno, prvý krát som strávila v anglicky hovoriacej krajine pár dní až keď som mala 27 rokov. Ale ja som bola do angličtiny zanietená a môj hudobný sluch mi veľmi pomohol odstrániť slovenský prízvuk. Záujem robí najviac. Preto radím rodičom, aby v deťoch najprv vzbudili záujem. Nech aplikujú angličtinu na to, čo ich dieťa baví. A ostatné už pôjde samo. Držím palce.