Preč od mestského zhonu! Na lazoch si žijú svoje šťastie

Patricia Poprocká, 8. novembra 2018 o 10:56

Po večeroch u nich počuť ticho lesa, občas narušené štekaním psov. Les a príroda sú všade naokolo, s civilizáciou ich spája rozbitá asfaltová cesta. Najbližší sused je od nich asi kilometer, najbližšie mesto, Detva či Zvolen asi polhodina cesty. Ivanovi a Soni Rybanovcom to vyhovuje. Presne toto chceli. Žiť v prírode a v súlade s prírodou.

Ivan a Soňa Rybanovci sú spolu už od stredoškolských čias.

Foto: Patricia Poprocká

Plastové veci u nich doma môžete spočítať na prstoch ruky. Práčka, sušička ovocia, mixér a zopár hračiek, ktoré podostávali deti od príbuzných. „Veľa sme toho o plastoch a škodlivých ftalátoch prečítali, povedali sme si, že to skúsime bez nich,“ vysvetľuje tridsiatnička Soňa.

Aj dom, do ktorého sa nasťahovali len túto jar, je prírodný. Prerábali ho dva roky. „Keď sme ho kúpili, najprv sme ho celý obúchali, až do kameňa. Dolu šlo všetko – omietky, okná, strecha...“ Dnes je to nádherný domček s drevenými oknami, trámami, izolovaný slamou a omietnutý hlinou. „Dalo to námahu najmä pozháňať materiály. V obchodoch síce majú všetko, ale nie prírodné. Bolo to naozaj náročné,“ hovorí Ivan.

Prírodu v domčeku cítiť – jednoduché priestranné miestnosti, omietnuté tiež hlinou, na zemi prírodný kameň alebo drevo, drevené nábytky, dokonca i vaňa či umývadlo... To všetko doslova vyžaruje pokoj a harmóniu. Rybanovci tam šetrili aj s elektrinou. Káblov je minimum, v časti, kde sa spí, nie je svetlo ani káble vôbec. Chcú minimalizovať elektromagnetické žiarenie.

Veľkomesto vymenili za prírodu


Nežijú však v stredoveku. Majú mobily, počítač, automatickú práčku i sušičku. Dilemu medzi výdobytkami techniky a minimalizovaním žiarenia vyriešili tak, že spotrebiče, vlastne všetky pracovné veci umiestnili do hospodárskeho domčeka, ktorý je na pozemku. „Tam perieme, pracujeme. Tu v dome trávime zvyšok času,“ vysvetľuje Soňa.

Obaja vyštudovali zahraničný obchod. Práve počas štúdia na prestížnej škole v nich dozrela myšlienka na život, ktorý vedú dnes. „Bývali sme na internáte v Prahe na Jarove, kde bola doslova betónová džungľa. Boli sme obaja znechutení tým hektickým štýlom života – každý iba utekal na električku, do obchodov... Bolo to stresujúce. A povedali sme si, že presne toto nechceme pre seba ani pre naše deti,“ vysvetľuje Ivan. Štúdium v Antverpách či Veľkej Británii v nich ešte umocnili rozhodnutie žiť inak.

Veľmi veľa sme čítali a veľmi veľa sme sa rozprávali. Dokázali sme predebatovať celé noci, až nám spolužiaci na internáte vyčítali, že ich vyrušujeme. Takto sme si spolu vyformovali svetonázor.


Po škole sa im narodila dcérka, Meghan. Nasťahovali sa zatiaľ na lazy nad Detvou k Soniným rodičom. Mali tam na dvore svoj domček a spomínajú na to ako na najkrajšie obdobie v živote. „Boli sme viacmenej sebestační. Na nákupy sme chodievali tak raz za mesiac, mesiac a pol, skoro všetko sme si dopestovali, chovali husi, sliepky, kozy... Len tak som si vybehol s dcérkou na prechádzky na šípky, bez akéhokoľvek náhlenia, strávili sme tam hodiny. Bolo to naozaj úžasné,“ rozpráva Ivan.

Medzinárodný obchod s kefkami


Málo míňali, málo zarábali. Vlastne nič. „Mali sme úspory ešte zo školy. A ja som mala materskú. Dalo sa vyžiť,“ spomína Soňa. Priority boli jasné – byť ako rodina spolu, nezažívať mestské stresy a žiť v prírode. A tak aj žili. Keď peniaze začínali dochádzať, Ivan sa začal obzerať po práci. „Nevedel som si však predstaviť odísť niekam na osem - deväť hodín od rodiny...“ Tak našli riešenie – začali dovážať na Slovensko bambusové zubné kefky, ktoré vyrábajú v Číne podľa ich kritérií.

„Neprišlo to náhodou. Ako sme postupne vylučovali z nášho života plasty, došlo aj na zubnú kefku. Nikde sa nedala zohnať poriadna prírodná, tak sme začali zháňať cez internet,“ vysvetľuje Soňa. A tak vzniklo ich živobytie.

Posledné peniaze poslali do Číny – človeku, ktorý im zabezpečil zubné kefky podľa ich predstáv. „Bola to odvaha, varovali nás, akí špekulanti striehnu v Číne, ale my sme si to nepripúšťali. Verili sme, že to dopadne dobre.“

Aj dopadlo. Obchod sa im rozbehol veľmi rýchlo a živí ich dodnes. Ich firma Curanatura dodáva bambusové kefky, stojany či prírodné zubné pasty po celom Slovensku. „Robíme vlastne medzinárodný obchod, to, čo sme vyštudovali. Ale v oblasti, ktorá nám je posvätnou,“ usmieva sa Ivan.

Bez éčiek a sladkostí


Ich krédo žiť v prírode a v súlade s prírodou dodržiavajú stále. Aj pri stravovaní. Ivan a Soňa jedia najmä surovú stravu, deťom občas navaria aj obilniny či polievky. Polotovary u nich nemajú miesto, rovnako žiadne potraviny s emulgátormi.

Deti v živote neochutnali piškótu či horalku. Občas majú aj sladkosti – napríklad domáci koláč s trstinovým cukrom či lízatko z javorového sirupu, ale to skôr výnimočne. Väčšinou jedia normálnu zdravú stravu, veľa ovocia a zeleniny, nátierky, oriešky. Nemajú s tým problém.

V kuchyni je priestranne a pohodlne aj pre návštevy. Rybanovci so svojimi deťmi a ich kamarátmi.

Foto: Patricia Poprocká

Životná cesta sa Rybanovcom ukazovala postupne sama. „Napríklad večer pred tým, ako sme mali ísť trojmesačnú Meggie očkovať, mi napadlo, že tu riešim chémiu v jedle a teraz ju mám celkom dobrovoľne nechať vpichnúť dieťaťu?“ Vyžiadali si mesačný odklad. Čas využili na študovanie a výsledok bol – neočkovať.

„Kedysi som bola taká, že som sa snažila vysvetľovať svoje presvedčenie aj ostatným, aby pochopili, čo je dobré. Teraz to už beriem tak, že toto je moja cesta, ktorú som si zvolila, a toto je zasa cesta iných ľudí. Každý má vlastnú,“ vysvetľuje Soňa.

Meggie sa narodila v banskoštiavnickej pôrodnici, a hoci to tam nebolo zlé, syn Richard sa o dva roky narodil už doma. „Absolvovala som kurz hypnopôrodu a myslím si, že to veľmi pomohlo.“ Riško je zapísaný v detvianskej matrike ako číslo 2, bol v roku 2014 druhý človek, ktorý sa narodil v Detve, v októbri.

Riešim to, čo viem ovplyvniť


Aj keď sa môže zdať, že Rybanovci už majú všetko, čo kedy chceli, nie je to tak. „Vždy je čo robiť, vždy je kam sa posúvať,“ zhodujú sa obaja. Z materiálnych plánov to je jedlý les – teda stromy a kríky s jedlými plodmi, ktorý by chceli vysadiť v okolí ich domu, potom oplotenie, aby im nepožrali úrodu susedove kozy.

Z nemateriálnych vecí je tiež toho ešte veľa čo spoznávať. Meggie teraz začala chodiť do komunitnej školy v neďalekej Zaježovej, a mladší brat tam často chodieva s ňou. „Učili by sme ju doma. Ale ona chcela ísť medzi deti. Tak ju tam každý deň vozievame a ona je spokojná.“

Soňa s Ivanom sa vzdelávajú s deťmi, ale vo svojom odbore. Zameriavajú sa skôr na osobnostný rast – študujú knihy o výchove, prístupe k deťom, k životu...

Nemajú televízor, deti občas pozerajú rozprávky či filmy z počítača. Vedomosti o dianí vo svete im nechýbajú. Čo potrebujú, nájdu si na internete. Informácie filtrujú, nechcú sa nimi nechať zbytočne zahlcovať. „Aj na základe toho, čo sme sa učili na vysokej škole som pochopila, že určité veci nezmeníme, čo ako to budeme riešiť. A že niekedy je pre náš život naozaj úplne jedno, kto je momentálne v akej funkcii. Tak som sa rozhodla, že sa radšej budem snažiť zlepšiť to, čo môžem – pracovať na sebe a odovzdať to potom deťom,“ približuje Soňa svoju filozofiu.




Komentáre k článku:


Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok V Nórsku nezamykám. Život na severe Ivane vyhovuje

    V Nórsku nezamykám. Život na severe Ivane vyhovuje

    V cudzine - najprv je to forma adrenalínu, pocit všetkého nového, potreba prispôsobiť sa... Neskôr je to už tvoj druhý život. Dnes je pre mňa normálne, že odídem z domu a nezamknem, alebo že nechám pred obchodom otvorené či dokonca naštartované auto, pokojná, že sa nič nestane. Opisuje Ivana Draganová svoj život v Nórsku, kde žije s manželom a malým synom.

  • Obrázok Dcéru sme od začiatku brali ako zdravú

    Dcéru sme od začiatku brali ako zdravú

    Keď sa narodila, nikto by neveril, že z nej dnes bude to, čo je – päťdesiatročná žena, schopná variť, samostatne nakupovať, venčiť psa, a dokonca aj prežiť niekoľko dní sama doma. Táňa sa narodila s poruchou chromozómov – má Downov syndróm.

  • Obrázok Maťko má ťažkú poruchu sluchu. Od rovesníkov ho ale takmer nerozoznáte

    Maťko má ťažkú poruchu sluchu. Od rovesníkov ho ale takmer nerozoznáte

    „Maťko v pôrodnici prešiel skríningom sluchu, vyšetrenie prebehlo štandardne. Podľa výsledkov vyšlo, že počuje. Keď v roku nereagoval na meno, nadobudli sme podozrenie, že niečo nie je v poriadku,“ hovorí Ľubka Majtánová, mamička chlapčeka, ktorý má ťažkú poruchu sluchu, ale vďaka včasnej pomoci je dnes schopný komunikovať takmer tak dobre ako jeho spolužiaci zo škôlky.

  • Obrázok „Keď sa Tomáško narodil, vážil jeden kilogram. Dnes je to zdravý a šikovný chlapček.“

    „Keď sa Tomáško narodil, vážil jeden kilogram. Dnes je to zdravý a šikovný chlapček.“

    „Môj syn Tomáško sa narodil v 27. týždni úplne bezproblémového tehotenstva. Po narodení vážil 1100 gramov, čo je ale na tak skorý termín naozaj slušná váha," začína svoje rozprávanie Iveta Jančoková z Bratislavy.

  • Obrázok Dozadu sa už nepozerám, no občas mi napadne, aké by to bolo, keby...

    Dozadu sa už nepozerám, no občas mi napadne, aké by to bolo, keby...

    Pri otázke, koľko má detí, sa na chvíľu zarazí. Dve či tri? Prvé potratila v 20. týždni. Druhé sa jej narodilo predčasne. Až pri treťom bolo všetko v poriadku. Ten stres ani žiaľ nepraje nikomu. Dnes sa už cíti šťastná, aj keď sa občas zasníva, aké by to asi bolo, keby ich bolo o jedného viac.

  • Obrázok Nosenie nie je len módny trend, dáva deťom oveľa viac

    Nosenie nie je len módny trend, dáva deťom oveľa viac

    Ničí nosenie bábätku chrbticu? Skrútený chrbátik, vytočená hlávka... Predsudky voči noseniu má najmä staršia generácia, na pochybách sú však aj viaceré matky, ktoré prebrali názor, že bábätku je najlepšie v perinke, kde má vystretý chrbátik.

  • Obrázok „Teraz som tvoja mamička.“ Príbeh vydarenej adopcie

    „Teraz som tvoja mamička.“ Príbeh vydarenej adopcie

    „Zo zdravotných dôvodov sme s manželom nemohli sme mať vlastné deti, hoci sme sa od lekárov nikdy nedozvedeli, v čom je problém. Nepomohlo ani umelé oplodnenie. Rodinu sme však chceli veľkú a cítili sme, že je už najvyšší čas,“ hovorí Simona, mama osemročného a päťročného syna.

Ďalšie články v rubrike >