Ak chcete, aby dieťa urobilo, čo od neho žiadate, najprv získajte jeho pozornosť, uistite sa, že vás vníma.
Foto: shutterstock.comPoznali ste sa v tejto scéne? Ak áno, môžete byť pokojní, nemáte ani zlé, ani lenivé, ani hluché dieťa. Iba také úplne obyčajné, ktorému treba veľa vecí hovoriť opakovane. Prečo? Takto to skrátka je a to z viacerých dôvodov.
Výchovná poradkyňa z portálu mamedeti.sk Katarína Winterová približuje tie najzásadnejšie: „Deti majú nezrelý mozog. Vyvíja sa a laicky povedané – ešte sa mu len vytvára schopnosť rozhodovať sa, analyzovať počuté slová či vytvárať si vlastný úsudok... Ich samoregulačné schopnosti nie sú dostatočne vyvinuté, mozog funguje inak ako náš dospelácky.
Druhým dôvodom je, že deti majú aj inú mieru udržania si pozornosti ako my dospelí. Na to často zabúdame. Mávajú problém reagovať, zachytiť a zanalyzovať všetky slová, vety a inštrukcie, ktoré im hovoríme.
No a do tretice – nepočujú nás. Áno, aké jednoduché. Ale aj toto je dôvod, prečo niektoré veci musíme opakovať. Deti nás totiž nepočujú. Sú sústredené do svojej hry, skladajú si puzzle, hrajú sa s bábikami, autíčkami a naše slová sa im môžu zdať ako niečo, čo síce počujú, ale nevnímajú. Venujú svoju pozornosť hre, ktorá je pre nich dôležitá. Je to ako keď vy pracujete a dieťa vám niečo príde povedať – nevnímate poriadne, čo vám vraví, ale registrujete ho,“ vysvetľuje.
Získajte si pozornosť
Rodičia by si mali podľa nej uvedomiť, že dieťa to nerobí naschvál, aby ich nahnevalo, ale že premýšľa skrátka inak a má iné vnímanie sveta.Aby nás deti počúvali
Päť dobrých rád Kataríny Winterovej1. Ak niečo chcete, povedzte to dieťaťu v jeho prítomnosti – nekričte na neho z vedľajšej izby.
2. Ak pozerá rozprávku, hrá sa, počúva hudbu, stopnite jeho činnosť, stíšte hluk z elektroniky a povedzte mu, čo chcete.
3. Neopakujte dookola. Povedzte to maximálne dvakrát a potom na tretíkrát pristúpte k dieťaťu, získajte si jeho pozornosť pohľadom, dotykom a jasne mu povedzte čo potrebujete, čo chcete, čo sa bude diať...
4. Stanovte jasné pravidlá a harmonogram činností, ktoré od detí požadujete. Napríklad: Prídeme z ihriska, umyjeme si ruky, a až potom sa najeme či napijeme. A toto vyžadovať. Jednoducho sú činnosti a povinnosti, ktoré by sa mali u detí zautomatizovať. Hovorí sa tomu aj správne návyky.
U malých detí odporúčam vizuálnu pomôcku – na papieriky im nakreslite postupne činnosti, ktoré majú urobiť, čo od nich najčastejšie požadujete. Napríklad upratanie si izby pred večerou: Nakreslite izbu s uloženými hračkami a potom nakreslite večeru. Jedna činnosť predchádza druhú. Deti si to zautomatizujú a vy už nemusíte dookola vysvetľovať a opakovať. Jednoducho je to pravidlo, ktoré nielen počujú, ale ho aj vidia znázornené.
5. Nebuďte na seba prísny. Nečakajte od seba, že nikdy nestratíte trpezlivosť, že budete dookola vysvetľovať s kľudom, a že vaše deti budú dobré, len ak budú na prvé slovo počúvať. Ste rodič so svojimi vlastnými limitmi. Nie ste dokonalý, ani deti. To ale neznamená, že ste zlý rodič.
Čo by mali rodičia robiť? Podľa Kataríny Winterovej je dôležité zvoliť správnu komunikáciu. „My rodičia často niečo zakričíme niečo deťom do vedľajšej izby a očakávame, že poslúchnu. Oni však nereagujú a preto kričíme dookola. Pritom si myslíme, že to nás určite naschvál nepočúvajú,“ opisuje.
Ak dospelý niečo od dieťaťa chce, mal by prísť za dieťaťom, uistiť sa, že ho počulo a vníma. „Zvlášť pri niektorých deťoch je potrebné sa im pozrieť do očí, prípadne ich chytiť za plecia, za ruku a zopakovať im to. Upútať celú ich pozornosť,“ vraví. Zmysel podľa nej nemá ani večné opakovanie. „Povedzte to maximálne dvakrát, potom pristúpte k dieťaťu, získajte si jeho pozornosť pohľadom, dotykom a jasne mu povedzte čo potrebujete,“ radí.
Kto nikdy nevyskúšal rebéliu?
Niekedy je problém nie to, že deti neurobia, čo im dospelí kážu, ale naopak – robia, čo by nemali. „Máme doma spoločnú bránu so susedmi, ktorá ledva drží pokope. Deťom sme vysvetlili, aby sa na nej nevozili, pretože sa rozpadne, no oni si aj tak robia po svojom. Neraz ich musím okríknuť, už neviem, čo s tým,“ približuje svoj problém s dvojičkami-prvákmi Zuzana.Aj to je podľa Kataríny Winterovej prirodzené. „Okrem dôvodov, ktoré som spomenula, netreba zabúdať, že nepočúvanie na prvýkrát patrí k detskému svetu. Napríklad táto brána je v detskom ponímaní skvelá hra a dospelácke argumenty im prídu ako niečo vzdialené. V danom momente svoju pozornosť sústredia len na zábavu, nedovidia na následky svojho konania,“ vysvetľuje odborníčka.
Rodičia sa však, samozrejme, nemusia len prizerať, ako si deti robia po svojom. Naopak, keď deti ani na viacero upozornení nerešpektujú zákaz, je čas, aby uplatnili svoju rodičovskú pozíciu. Rozhovorom. „Opýtajte sa ich, či vás počuli a nech teda zopakujú, prečo to nemôžu robiť. Potom už ide len o dôslednosť rodičov, aby im to nedovolili za žiadnych okolností. Ak sa deti nemôžu voziť na bráne, vymyslíte im niečo iné, kde sa môžu voziť, kde môžu loziť, kde zažijú trocha adrenalínu,“ hovorí Katarína Winterová.
Zdôrazňuje ešte, že nezbedné hranie patrí do sveta detí. „Poznáte nejaké dieťa, ktoré ihneď poslúchne rodičov a nedovolí si malú rebéliu?“
Zasiahnite, ale vždy s láskou
Katarína Winterová súhlasí, že večné opakovanie určitých pokynov je pre rodičov náročná situácia. „Len máloktoré veci vo výchove sú pre rodiča tak frustrujúce ako opakovanie sa: Umy si zuby! Poskladaj si oblečenie! Nehojdaj sa na stoličke! Je samozrejme, že rodič veľmi ľahko stratí trpezlivosť a začne zvyšovať hlas. Má pocit, že ho dieťa naschvál ignoruje,“ konštatuje.
Katarína Winterová (na snímke) sa dlhé roky venuje pomoci rodičom v krízových situáciách i v bežnom živote.
Foto: Horsky & Zachar PhotographersU niektorých to celé sťažujú ešte tablety, mobily, počítačové hry, ktoré sú súperom pri získavaní si detskej pozornosti. „Mnohokrát sa cítime, že najprv musíme prehlušiť televíziu či tablet a potom 5x povedať to isté, aby nás dieťa naozaj počulo. Ako dlho nás to môže nechať kľudným?“
Poradkyňa odporúča stanoviť si ako a čo bude rodič komunikovať s deťmi. Rodičom radí, aby nerezignovali, aj keď možno niekedy už majú pocit, že je to márne presviedčanie a vysvetľovanie. Nie je.
„Každé slovo, každé objatie, každé vysvetlenie má svoj zmysel. Aj to, keď nás deti nepočúvajú a nahnevajú nás. Aj to má svoj význam. Pamätajme, že deti nerobia veci preto, aby nás zarmútili, ale preto, lebo sú deťmi a pozerajú sa na svet, na vzťahy a realitu úplne inak ako my dospelí. Nevedia vždy odhadnúť čo sa bude diať, aké následky bude mať ich správanie. Učia sa to postupne a pomaly,“ povzbudzuje Katarína Winterová.
Rodičom odkazuje, aby sa nebáli zasiahnuť, ak dieťa škodí sebe alebo druhým. „Nebojme sa byť rodičmi a zasiahnuť. Práve tu je miesto na opakovanie a vysvetľovanie, prečo si neubližujeme, prečo neničíme majetok, prečo sme k sebe slušní...“
Zároveň by ale mali rodičia podľa nej vždy zachovať milosrdenstvo a citlivosť pre detské prežívanie. „Možno si poviete, že máte právo napomínať deti, aj od nich žiadať pomoc, či ich usmerňovať. Skúste si však značiť, koľkokrát denne ich napomeniete, aby niečo nerobili alebo naopak aby niečo urobili. Uvidíte, že týchto napomenutí bude omnoho viac ako si myslíte.
Aby to neboli len prísne slová, tak k deťom pristupujme s láskou a s pozitívnou motiváciou. Pretože bez lásky by to boli len rozkazy.“
