Katarína Winterová (na snímke) odkazuje rodičom, že sa nemusia obávať, aj z dieťaťa, ktoré klame, môže vyrásť čestný človek.
Foto: Horsky & Zachar PhotographersVraví sa, že najčastejšie deti klamú zo strachu pred trestom. Súhlasíte?
Odpoveď na túto otázku nenájdeme tak jednoducho. Najprv by som sa opýtala: Prečo si upravujeme pravdu podľa seba? Prečo dokážeme prekrútiť realitu? Zaujímavo to popísal Sigmund Freud (a hlbšie rozpracovala jeho dcéra Anna Freud), pričom to platí nielen pre deti, ale aj pre dospelých. Ide o takzvaný „egoobranný mechanizmus“.
Katarína Winterová
Sociálna pedagogička, ktorá sa dlhé roky venuje pomoci rodičom v krízových situáciách, ale i pri problémoch v bežnom živote. Poskytuje poradenstvo osobne, telefonicky aj emailom, nájdete ju na portále mamedeti.sk. Je aj poradkyňou v Poradni Alexis, kde sa môžu obrátiť ženy s problémami pri nečakanom tehotenstve, problémoch v tehotenstve a ženy po umelom či spontánnom potrate.
Tieto obranné mechanizmy sú obranné preto, lebo chránia naše JA – naše ego. Chránia ho pred pocitom hanby, úzkosti, viny a ďalšími negatívnymi pocitmi. V jednoduchosti ide o to, že človek si dokáže vysvetliť, racionalizovať a ospravedlniť mnoho vecí, aby sa uchránil pred negatívnymi pocitmi. Takáto racionalizácia sa prejavuje napríklad ak dostaneme výpoveď v práci. Aby sme sa zbavili pocitu vlastného zlyhania, pochybenia, či hanby, vysvetľujeme si to možno aj takto: „Aj tak som chcel odísť, nechcel som tam už pracovať...“ Čiže meníme pravdu a vysvetlenie situácie, aby sme sa necítili zle, zahanbene...Sociálna pedagogička, ktorá sa dlhé roky venuje pomoci rodičom v krízových situáciách, ale i pri problémoch v bežnom živote. Poskytuje poradenstvo osobne, telefonicky aj emailom, nájdete ju na portále mamedeti.sk. Je aj poradkyňou v Poradni Alexis, kde sa môžu obrátiť ženy s problémami pri nečakanom tehotenstve, problémoch v tehotenstve a ženy po umelom či spontánnom potrate.
Podobne aj dieťa, ak napríklad dostane v škole zlú známku. Rodičom povie, že učiteľ na ňom „sedí“, prípadne že to ešte nepreberali... Tiež mení pravdu vo svoj prospech.
Nielen deti, ale aj my dospelí si prikrášľujeme pravdu, odmietame zlyhania, zbavujeme sa pocitov hanby, viny. Je to vymýšľanie ospravedlnení, vysvetlení, ktoré spôsobia, že daná situácia je pre nás prijateľnejšia. Naša psychika sa takto bráni voči týmto nepríjemnostiam. Problém nastáva, ak takýto obranný mechanizmus, teda racionalizovanie pretrváva príliš dlho a v nevhodných situáciách, keď si pravdu a okolnosti prispôsobujeme, aby sme sa cítili dobre.
Čiže ľudia klamú najmä preto, aby sa cítili lepšie?
Skúste si urobiť malý prieskum a opýtať sa svojho okolia, či niekedy klamali. Som presvedčená, že 99,9% ľudí odpovie, že už niekedy v živote klamalo. A tak je to aj s deťmi. Deti prosto klamú. Dôvodov, prečo klamú je viac a líšia sa vekom dieťaťa.
Malé deti klamú pretože majú veľkú fantáziu, pomocou symbolov si vysvetľujú realitu, učia sa rozlišovať medzi skutočnosťou a fantáziou v rozprávkach. Nástupom do školy sa dôvody klamania môžu meniť pre túžbu niečo vlastniť, či vyrovnať sa spolužiakom a v neposlednej rade sa aj vyhnúť nepríjemnostiam. Deti si takto prikrášľujú pravdu bez toho, aby niekomu chceli ublížiť. Adolescenti často klamú, pretože sa vyhli nepríjemnostiam alebo ich aspoň oddialili. Klamanie je teda v rôznej miere súčasťou človeka. Je však rozdiel, či si prikrášľujeme pravdu, klameme zo strachu, alebo či chceme klamstvom niekomu ublížiť.
Človek ale musí byť úprimný – k sebe i druhým, aby bol spokojný a hlavne aby sa vedel zlepšiť. Základný krok na vyriešenie problému predsa je priznať si ho, nie? Ako to dostať do detských hlávok?
Vlastne sa pýtate ako naučiť deti uvedomiť si problém (pomenovať ho), priznať si ho, vyriešiť ho a ešte sa aj poučiť do budúcnosti. Celá táto problematika je komplikovaná a aj my dospelí s tým máme ťažkosti. Naučiť sa efektívne riešiť problémy a priznať si pravdu o sebe samom je celoživotná výzva.
Niekto pri ťažkostiach volí útek – jednoducho od problému utečie a tvári sa, že sa ho to netýka, rozptyľuje sa napríklad hudbou, filmom, len aby na to nemyslel. Niekto zas volí vytesnenie – tvári sa, že žiaden problém nie je, zakáže si na to myslieť. Iný si zvolí vyššie spomínané prikrášľovanie pravdy a ospravedlnenie si nepríjemností. Každý z nás má iný obranný mechanizmus na zvládanie problémov. Každý z nás sme totiž boli formovaní inou rodinou, inými okolnosťami a inými skúsenosťami.
Priznať si ťažkosti, riešiť problémy je celoživotný proces. Deti sú od malička svedkami nám samotným – vidia ako riešime hádky, ako riešime únavu, problémy, neúspechy. Darí sa nám to vždy tak, ako by sme chceli? Asi nie. Tak buďme trpezliví aj pri deťoch.
Čo podľa vás vypovedá o dieťati či rodičoch, keď dieťa zapiera pravdu, najčastejšie, samozrejme, nepríjemnú?
Zaujímavý pohľad na detské klamanie priniesol psychológ Kang Lee, ktorý sa dvadsať rokov venuje klamaniu. Hovorí o troch mýtoch, ktorým veríme v súvislosti s detským klamaním:
1. Deti klamú až po nástupe do školy.
Potvrdilo sa, že klamú už aj niektoré dvojročné deti. Klamanie je tak súčasťou vývoja detí. Niektoré deti klamú skôr, iné neskôr, ale tak, ako sa priznalo vaše okolie ku klamaniu, tak rátajte s tým, že vaše dieťa nebude výnimkou a klamalo už skôr ako ste na to vôbec prišli.
2. Deti nie sú dobrými klamármi, vždy ich pravdy odhalíme.
No nie je tomu tak. Koľkokrát Vás deti oklamali a Vy ste na to neprišli vôbec , a teda to ani doteraz netušíte alebo ste na to prišli až po nejakom čase.
3. Keď deti klamú v malom veku, musia mať nejaké zlé charakterové vlastnosti a pravdepodobne už navždy budú klamať.
Ani toto nie je pravda. Ukazuje sa, že klamanie je prirodzeným míľnikom, schopnosťou ako prežiť v niektorých pre deti náročných situáciách. Znova treba rozlíšiť prečo klamú a akým spôsobom klamú.
Klamanie sa teda javí ako niečo, čo len do určitej miery môžu ovplyvniť rodičia. Môžeme z toho vyvodzovať hodnotenia o rodičoch samotných alebo o dieťati? Podľa môjho názoru nie.
Máme prípad mamičky, ktorej partner vyčíta, že ona naučila deti klamať, lebo ich hreší za chyby a oni potom v snahe nebyť vyhrešení radšej zatajujú, čo vyviedli. Je za tým vždy len ten strach, resp., snaha vyhnúť sa negatívnej reakcii?
Do istej miery môže tomu tak byť. Dôležitý je postoj rodiča nielen k dieťaťu samotnému, ale aj ku klamaniu a k situácii, ktorá sa klamania týka.
Opýtala som sa napríklad svojej desaťročnej dcéry, prečo niekedy klame. Pozrela na mňa a spýtala sa, či to chcem vedieť naozaj. Jej odpoveď bola, že nechce riešiť nepríjemnosti a že vie, že sa na to príde, že klame, ale keď sa na to už príde, nie je to také „horúce“.
Netreba si však príliš robiť výčitky, že deti klamú len kvôli nám rodičom. Klamú totiž aj vtedy, ak sa nás to netýka. Jednoducho si prikrášlia pravdu, ospravedlnenia veci, pretože nechcú prežívať nepohodlie, pocit hanby v prostredí kamarátov a spolužiakov...
Čo ale my rodičia môžeme urobiť je, že si uvedomíme a povieme deťom, že nech sa stalo čokoľvek, najdôležitejšia je pravda a dôvera. Dôvera je kľúčová v každom vzťahu, a ak o ňu nechceme prísť, musíme si hovoriť pravdu.
Naomi Aldort v knihe Vychovávame deti a rastieme s nimi radí láskavosť, opisuje príklad s rozbitou vázou, kedy sa dcéra bála priznať, no otec jej povedal, čo všetko sám toho porozbíjal, keď bol dieťa a pomohol jej upratať. Je to dobrý prístup, ktorý by mali rodičia aplikovať, aby deti necítili potrebu klamať?
To, čo vo výchove funguje je, keď rodič zo seba nerobí „superhrdinu“, ktorý všetko vie a všetko sa mu vždy podarilo. Byť úprimný a zísť z trónu dokonalého rodiča sa naozaj vyplatí. Deti milujú príbehy, o to viac, ak sú skutočné z detstva rodičov.
Môj manžel našim deťom rozpráva takéto príbehy z detstva. Niektoré sú vtipné, niektoré zaujímavé a niektoré prezrádzajú pravdu o tom, čo sa mu nepodarilo. Dieťa vďaka takejto úprimnej, láskavej reči rodičia skôr uverí a pochopí hodnotu pravdy ako súčasť morálky.
„Nikdy deťom neklameme, vždy sa snažíme dodržať, na čom sa dohodneme, a oni aj tak klamú – napríklad osemročná dcéra predstiera, že spí, a keď zostane v izbe sama, začne si potajme čítať, hoci vie, že už je pokročilý čas, treba ísť spať,“ opisuje situácia ďalšia mamička. Čo by ste poradili v tomto prípade?
Aby mamička vysvetlila následky tohto detského konania. To znamená, že ak si naozaj neželá, aby dcéra čítala potajme knihu, tak jej tú knihu na večer zoberie. Predpokladám, že už dcére vysvetlila, prečo má ísť spať a prečo je spánok dôležitý (aj keď, povedzme si pravdu, deti tomuto ani náhodou neuveria. Vysvetlenie dôležitosti spánku je akousi povinnou rodičovskou jazdou. S nádejou, že to pochopia a pôjdu bez problémov spať.)
Druhý spôsob ako riešiť túto situáciu je zmena rodičovského postoja. Aby mamička rátala s tým, že dcéra si bude čítať a ukladala ju spať skôr s tým, že jej vyhradí čas na čítanie. Dieťaťu dá signál, že rozumie jeho túžbe čítať si. Dohodnite sa, že si môže čítať do určitej hodiny a že potom jej dôveruje, že zhasne svetlo a zaspí.
Ak však neposlúchne, ani tak z toho netreba robiť „drámu“, jednoducho zhasnite svetlo, zaželajte dobrú noc a povedzte, že mala podľa dohody zhasnúť. Zoberte knihu a choďte preč. Dieťa si aj takouto cestou uvedomí, že porušilo dohodu.
Na záver chcem povedať, že toto dievčatko neklame lebo chce urobiť niekomu zle, lebo sa hnevá alebo chce zarmútiť rodičov. Číta potajme, lebo to má svoju atmosféru, lebo je doma ticho, má svoj kľud a priestor, lebo sa cíti v bezpečí... To, že teraz nevie dodržať dohodu (zatiaľ), neznamená, že ju nebude vedieť dodržať nikdy.
Rodičia deťom vysvetľujú, prečo je dôležité hovoriť pravdu, dodržiavať dohody, no stále sa nájdu prípady, kedy deti zaklamú, resp. niečo zapierajú. Znamená to, že takéto vysvetľovanie je neúčinné?
Nie, znamená to, že deti sú nezrelé, a že klamanie, skúšanie čo im prejde a čo si môžu dovoliť, je súčasťou ich vývoja. Je to prirodzená cesta k osamostatňovaniu sa, k budovaniu sebavedomia a schopnosti postarať sa sám o seba.
Deti sú deti a klamanie, zavádzanie v istej miere patrí do ich sveta. Treba tu rozlišovať, či sú to malé epizódy klamania alebo dlhodobé klamanie. Deti sa učia dlhú dobu, nevyžadujme od nich bezchybnosť a dokonalosť. Buďme nároční, ale láskaví a nemajme nereálne očakávania.
Väčšina rodičov sa bojí, že ak dieťa klame teraz, zostane mu to. Oprávnene?
Nebojte sa, deti si veľmi dobre uchovávajú hodnoty, dôležitosť hovoriť pravdu, byť čestným... To, že to teraz nevedia v každej situácií, neznamená, že sú zlé alebo že sme my ako rodičia zlyhali. To vôbec nie, ale cesta životom je kľukatá a nakoniec ich životné hodnoty povedú tým správnym smerom.
