Žena si prešla peklom na zemi.
Foto: Shutterstock.com (ilustračné foto)„Je to už devätnásť rokov, čo zomrela naša prvorodená dcéra. Cumlík mala na šnúrke a tá sa zachytila o roh postieľky. Obesila sa na ňom vo veku 13 mesiacov. Večer som ju dala spať do postieľky a keď zaspala, odišla som dolu pozerať televíziu. Keď som sama išla do postele, prišla som ju ešte skontrolovať. Už bola mŕtva… Možno plakala, ale ja som to nepočula...
Strašne som sa bála. Prišli záchranári a nevedeli ju oživiť. Čo teraz. Čo mi povie muž. Bol vtedy na nočnej, svokor šiel pre neho. Bála som sa jeho reakcie. Ale len ma objal a spolu sme plakali...
Prvý rok bol najhorší. Myslela som, že budem vraždiť. Nezniesla som vidieť deti. Keď sa o mesiac švagrinej narodilo tiež dievčatko a mali prísť k nám na svokrovu oslavu, naschvál som si pýtala službu v práci. Len aby som nemusela byť doma.
Či som mala pocity viny? Neviem. Nikdy som sa napríklad nepýtala: Prečo? Povedala som si, že to tak malo byť. Na Boha som ale bola nahnevaná, že mi ju v poslednej chvíli po pôrode zachránil a teraz mi ju kvôli takej veci vzal. Bola po narodení chudokrvná, potrebovala transfúziu, krv jej daroval môj muž. Aj mňa po pôrode len tak-tak zachránili, nevyživovala sa mi placenta, ona sa dusila. Zistilo sa to náhodne na ultrazvuku, keď mi robili prietoky krvi, hneď nasledoval akútny cisársky rez. V hodine dvanástej. Za ten rok som ju vypiplala, chodili sme po doktoroch a nakoniec mi ju Boh zoberie? To som cítila ako veľkú nespravodlivosť, na to som sa hnevala.
Ak by bola chorá, berieš to tak, ako to je a môžeš si povedať, že sa má už lepšie. Ale takto… Vinu som však necítila, prosto, stalo sa. Nebojovala som sama so sebou, bolo potrebné ten prvý rok presmutniť.
Veľa ľudí mi vtedy povedalo, že ma obdivujú, ako som to zvládla. Že sme aj s mužom zostali spolu. Určite mi veľmi pomohlo práve to, že on mi nikdy nič nevyčítal, nekričal na mňa, že som mu zabila dieťa...
Keď sme boli vtedy v práci oznámiť, čo sa stalo, námestník sa môjho muža opýtal: Ako budete teraz žiť? A on mu z fleku odpovedal: Ako by sme... Normálne. Tak, ako doteraz. To, čo povedal, bolo pre mňa veľmi obdivuhodné. Bála som sa, ako bude reagovať, ale aj vďaka jeho prístupu sme to nakoniec ustáli.
Kamarátke zomrela v detstve sestra a jej mama vtedy prišla za mnou a dala mi radu: hovor o tom. A ja som nemala problém o tragédii rozprávať, aj to mi pomohlo. Aj som išla hneď do práce, nepotrebovala som psychológa ani lieky. Na jednej strane mi lichotilo, keď mi hovorili, že som veľmi silná osobnosť. Na strane druhej musela som si to všetko spracovať sama v sebe. Nebolo to jednoduché.
Kolegyni sa vtedy narodilo dievčatko. Ona a jej muž sa striedali na zmeny, a tak vozili malú do práce, kde si ju prevzal ten, kto práve končil. Predávali si ju v kancelárii. Raz som to nevydržala. To, čo som dusila dlho v sebe, muselo ísť von. Veľmi som sa rozplakala a ušla som mimo kanceláriu. Mala som hlásiť príchod vlaku, ale nebola som toho schopná. Práve tá kolegyňa to musela urobiť za mňa. Vtedy kolegovia pochopili, že smrť dcérky zvládam zle a svoju malú si už predávali vonku, na parkovisku.
Vždy som bola ukecaný človek, ale zrazu sa kolegovia so mnou prestávali rozprávať. Zistila som, že nevedia ako a o čom. Povedala som im: Bavte sa so mnou o čomkoľvek, o tom, že si včera prala, o oslave. Ale, prosím, o deťoch nie. Práca mi však veľmi pomohla. Tam som prišla na iné myšlienky, musela som sa venovať pracovným povinnostiam. Keď som sa vrátila domov, bolo to horšie, dcérku mi všetko pripomínalo, to áno, ale nemusela som byť zatvorená medzi štyrmi stenami neustále. Bola som vďačná za možnosť ísť von, medzi ľudí, venovať sa niečomu inému.
Fotky mi pomohli plakať
Potrebovala som plakať, ale nešlo to. Tak som si vzala fotky a albumy, to ma rozplakalo, vyrevala som sa a za dvadsať minút bolo lepšie. Ani postieľku, prebaľovací kút, plienky, hračky sme po dcérkinej smrti nespratali. Neprekážali mi. Svokra mi vyčítala, prečo ich nedám preč a že to už mám upratať. Ale prečo to riešila? To bola moja vec, ja som to tam chcela mať.Pomaličky som sa s tým všetkým vyrovnávala, keď prišla ďalšia rana. Nešťastie sa stalo v máji, v auguste dorazila pozvánka na dedičské konanie… Všetko sa zasa otvorilo. Do tej doby som ani len netušila, že aj v takýchto prípadoch prebieha dedičské konanie, pretože sme mohli na ňu niečo prepísať a podobne.
Určite však bolo pre mňa dobré, že som nevedela nič o vyšetrovaní políciou. Až po viacerých, asi piatich rokoch som sa dozvedela, že polícia sa pýtala susedov, aká sme rodina, ako sme sa k dcérke správali. Sondovali po dedine, boli aj u našej detskej lekárky. Som rada, že mi to vtedy nikto nedal vedieť. Na polícii sme boli hneď po tragédii, spísať zápisnicu, potom už s policajtami žiadny kontakt nebol. Za nič ma neodsúdili, nedali mi ani podmienku, uzavrelo sa to s tým, že išlo o nedbanlivosť. Polícia mi poslala list s pečiatkou a oznámením Zastavenie trestného stíhania. Poštárka to videla. Nechápala som, prečo to museli napísať na obálku. Ale čo. Aspoň sa to dedina dozvedela od nej.
Upokojila som sa, až keď som po roku otehotnela so synom – okrem neho mám ešte ďalšie dve deti. Ani to však pre mňa nebolo úplne jednoduché. Nechcela som mať chlapca, ani som nechcela vedieť, čo čakám. Traja lekári mi nezávisle na sebe povedali, že budem mať dievčatko. Na príjme do nemocnice som sa však z ultrazvuku dozvedela, že sa mi narodí chlapec… Ťažko som to znášala, hoci mi vtedy veľa ľudí povedalo, že bude lepšie, ak sa narodí práve chlapec. Že sa s tým potom ľahšie vyrovnám. Myslím, že nakoniec mali pravdu.
Všetko prebolelo
Pred piatimi rokmi, keď mal najmladší syn dva roky, sa u nás na dvore stalo nešťastie. Syn nemá jedno oko, ale protézu. S mužom kŕmili na dvore zajace, keď tu zrazu veľký krik, malý si vypichol oko, tieklo mu. Dva roky sme chodili po operáciách, ale nedalo sa zachrániť, odumieralo mu zvnútra. Ja som však mužovi nikdy nevyčítala, že je to jeho vina. A on možno práve vďaka tomu pochopil, ako som sa ja cítila, keď nám zomrela dcérka. Podržala som ho vtedy tak, ako on mňa.Dnes je to už prebolené, človek si jednoducho zvykne, čo iné sa dá aj robiť? Prežiješ to, zvládneš to, pretože ti nič iné neostáva. A inak to vnímaš po roku, dvoch, desiatich. Niekto by sa z takej situácie zbláznil, niekto by bol celoživotne na liekoch, ale čo sa tým vyrieši? Nič. Ďalšie tri deti mi stratu prvorodenej akoby vykompenzovali. Dcérka, ktorá sa mi narodila po prvom synovi, sa do svojho jedného roka na Danielku veľmi podobala, dokonca mali aj rovnakú krvnú skupinu. Keď sa na ňu pozerám, vidím v nej prvorodenú. Aj to mi pomohlo sa so všetkým vyrovnať.
Pred deťmi som nikdy netajila, že mali sestru. Vedeli to od malička. Čo sa presne stalo, som im povedala, až keď boli väčšie. Najmladší syn to ešte nevie, myslí si, že sestra bola chorá. Dozvie sa to neskôr. Nechcela som, aby im to povedal niekto cudzí v puberte a ony mi potom vyčítali, že som im niečo zatajila.
Ešte stále na mňa príde smútok, idem na cintorín, tam sa vyplačem, vyžalujem, poviem jej, prečo tu nie je a že ju potrebujem. Uľaví sa mi a idem ďalej."
